Interkom: Vždy nejaká chyba

„Vážené dámy, ctené vlastenky,“ začína svoju reč profesor Domček, „milostný život Ľudovíta Štúra nebol, ako vieme, bohatý. Historici zaznamenali dve jeho známosti, Máriu Pospíšilovú a Adelu Ostrolúcku. V Štúrovom vzťahu k Adele Ostrolúckej neexistujú nijaké temné, nepreskúmané miesta, ktoré by mohli evokovať iné chápanie faktov než to, ktoré máme: Štúr by sa bol s ňou oženil, keby nezomrela na mor, pretože po potlačení povstania v roku meruôsmom nebolo viac dôvodu vynakladať všetky mužné sily na vec národnú, pre neho už stratenú. Otázne nie je ani to, či by mu, ako mužovi bez budúcnosti, gróf Ostrolúcky Adelu za ženu dal, ak by žila. Dal, lebo by mala pomaly už tridsať rokov... a prepáčte, áno, k meritu veci.

Štúr a Mária Pospíšilová, dcéra vydavateľa a kníhtilačiara v Hradci Králové. Je skutočne nepochopiteľné a plne s vašim názorom súhlasím, že sa tento vzťah zaťato označuje ako „študentská láska“. Jeho bežná interpretácia je takáto: Štúr pobýval v roku 1840 u Pospíšila, kde si zlomil ruku, počas pobytu sa zaľúbil do Pospíšilovej dcéry Márie, avšak pochopil, že svoje sily nemôže trieštiť medzi veci súkromné a národné, takže Máriu opustil a napísal jej niekoľko básní, v tom čase ešte po česky.

Táto interpretácia je z psychologického hľadiska skutočne neúsnosná, čo ste si správne povšimli. Zaujal vás samotný fakt, že Štúr pokojne prebýva niekoľko týždňov v rodine, kde majú dcéru na vydaj. Zlomená ruka nehrá úlohu, skôr sa vám javí ako zámienka. Prečo tam pobýva? Je vari taký naivný, aby sa nazdával, že pomery v Čechách sú iné než v Hornom Uhorsku a takýto pobyt nie je v istom zmysle zaväzujúci? Váš postreh, kvôli ktorému ste sa na mňa obrátili a je mi to mimoriadnou cťou, je logický: Štúr si Máriu vyhliadol za manželku nielen pre jej krásu, vrúcne vlastenectvo a dobrú výchovu, ale i pre ideálne podmienky, ktoré by mu tento zväzok priniesol - budúci svokor má významnú a prosperujúcu tlačiareň, nemenej významné styky, Štúra by všade prijímali jeho prostredníctvom s otvoreným náručím. Tento pobyt mal skončiť klasickým „vyjadrením sa“ z jeho strany, čo sa však nestalo.

Štúr mal teda zlomenú ruku, takže sa dá predpokladať, že ho Pospíšil nepoveroval korektúrami v tlačiarni, mohol sa oddávať spoločenskému životu a rozhovormi s významnými vlastencami, ktorí túto domácnosť navštevovali, Mária sa o neho starala, bol všeobecne obľúbený. Znevidela sa mu Mária? Celá rodina? Ba Čechy?

Ak sa chceme dopátrať pravdy, ktorá vás i mňa zaujíma, musíme si položiť otázku, kto to bol vlastne Ján Hostivít Pospíšil. Ako iste viete, úspešný vydavateľ, mnoho českých autorov, časom klasikov, debutovalo práve u neho. Pospíšil udržoval čulé styky s každým z nich. Podľa soznamu, ktorý som si spravil, patrila k nim i Magdaléna Dobromila Rettigová, ktorej kuchárske knihy boli vysoko výnosným artiklom jednak pre ňu, jednak pre Pospíšila. Dnešnou terminológiou sa dá povedať, že Rettigová de facto sponozorovala mnohé knižné novinky z tohto obdobia. Koho by teda nezaujala? Upriamil som svoj záujem i na ňu.

V životopisoch pani Rettigovej som sa dočítal, že každý rok strávila v domácnosti Pospíšilových niekoľko dní až týždňov, počas ktorých ju pán Pospíšil požiadal o vedenie vlastnej kuchyne. Z dochovaných Pospíšilových účtovných kníh (archív mesta Hradec Králové, XB-8423 až 8946) sa dozvedáme, že naozaj raz do roka, zvyčajne v júni, rapídne vzrástli jeho výdavky na kuchyňu. V inkriminovanom roku 1840 vzrástili v júni aj výdavky za červené víno, obľúbený nápoj Ľudovíta Štúra - viď spomienky Jozefa Miloslava Hurbana. Z uvedeného sa dá ľahko dedukovať, že Štúr a Rettigová pobývali u Pospíšilovcov súčasne. Je to zdanlivo nezaujímavá zhoda okolností, ale práve maličkosti majú niekedy ďalekosiahly význam, ako sa ukáže.

Zoberme si na pomoc psychológiu a rekonštruujme si - hypoteticky - život kmeňových členiek Pospíšilovej domácnosti, manželky a dcér počas týchto inštruktážnych návštev pani Rettigovej. Domáca pani musí rok čo rok „vyklidit pole“, čo by sa mohlo chápať aj ako príjemná dovolenka, keby pravdaže mohla z domu odísť. Pani Pospíšilová však z domu odísť nemôže, akokoľvek by chcela, smie a musí - podľa dochovaných náhodných útržkov v memoárovej literatúre - odísť len z vlastnej kuchyne. Vzácnej učiteľke, pani Rettigovej, treba totiž pri každom stolovaní vzdávať hold za jej kuchárske umenie a usmievať sa pritom slovám milujúceho manžela, že domáca pani jej v tomto smere nesiaha ani po päty. Okrem toho musí - ako dobrá hostiteľka - poskytovať Majsterke rok čo rok ak už nie seba, tak aspoň dcéry vlastné i celej hradeckokrálovskej honorácie sťa dychtivé žiactvo, túžiace sa zdokonaliť v krájení petruželky drobnince a iných úkonoch, ktoré vy, ako znalkyne klasiky, iste dobre poznáte.

Mária Pospíšilová, dcéra, je počas týchto blažených dní v stave ešte väčšieho stresu než matka, čo na dobové pomery znamená denné migrény, lebo na rozdiel od matky podlieha veleniu pani Rettigovej priamo v kuchyni. Pani Rettigová tohto roku píše knihu „Mladá hospodyňka jak sobě počínati má, aby své i manželovi spokojenosti došla“ a Máriu si vybrala ako názorný príklad. Veľmi dobre vie, že v dome sa pohybuje, lepšie povedané polihuje nádejný ženích a ona chce Máriu pripraviť na manželský život podľa osvedčeného hesla Láska vedie cez žalúdok.

Ľudovít Štúr je teda od rána do večera živený delikatesami, na ktoré nie je zvyknutý a ktoré mu vzhľadom k obmedzeným možnostiam zdravého pohybu - v tom čase sa zlomenina ruky, aj nekomplikovaná, musela čiastočne vyležať - spôsobuje žalúdočné ťažkosti.

Pani Pospíšilová, matka niekoľkých dcér na vydaj, by rada uvarila slovenskému vlastencovi niečo jednoduchšie, žiaľ, nemá prístup do kuchyne. Nemôže hosťujúcu šéfkuchárku ani požiadať o jačmennú kašu pre hosťa, lebo vzťahy medzi ňou a pani Rettigovou sú natoľko nevyjasnené, že by to Magdaléna Dobromila mohla považovať za zneuznanie nielen svojho kuchárskeho umenia, ale i znalostí predmanželskej taktiky, ktorými sa takisto vyznačuje - viď A. Jirásek: M.D.Rettigová, hra. Našla by si iného vydavateľa, čím by ohrozila nielen Pospíšilovu povesť mecenáša, ale i veno každej dcéry.

Nečudo, že Štúr začína chytať žalúdočnu neurózu nielen z jedla, ale i z pocitu, že jeho vyhliadnutá nevesta nebude viesť skromnú, nenáročnú domácnosť národného buditeľa. Toto sú chvíle, v ktorých sa začína formovať teória modusu vivendi jeho budúcich žiakov, ktorá ako nepopierateľná záhada fascinuje znalcov už takmer poldruha storočia.

Lovy na ženíchov, či už slovenských alebo českých, sa zrejme konajú takto honosne, uvažuje Štúr. Je to nielen veľmi nezdravé - to by však sem-tam niekoľkohodinový výlet na nejaký hrad upravil - ale vyvoláva to zároveň pocit očakávania a vďačnosti, ktorý treba splniť. Treba vymyslieť niečo, aby sa chlapci aj ako-tak preživili, aj sa nemuseli zo slušnosti hneď ženiť. Vtedy mu prichádza na myseľ zárodok myšlienky o službe národu, ktorá vylučuje manželstvo. Národovci sa budú mocť beztrestne pohybovať aj v domácnostiach, kde majú dievčatá - veď kde ich nemajú - nikto ich nebude prekrmovať a označenie, že sú čudáci, zopár rokov ľahko vydržia.

Vznikajúca teória je však jedna vec a život iná. Pri pohľade na Máriu jeho srdce opäť znežnie. Keď mu však Mária preväzuje nešikovne, ale s láskou boľavú ruku, nevdojak ruku prudko odtiahne, čím začína trhať jemné puto, ktoré medzi nimi narastalo. Mária, nezvyknutá na drsné uhorské zpôsoby, preplače celú noc.

Keď Máriu nasledujúce ráno - streda 11.6. 1840 - uvidí pani Rettigová, zhrozí sa. Požiada Pospíšila, aby poslal niekoho do Litomyšle s odkazom jej dámskemu krúžku, že sa eště týždeň, dva zdrží, lebo v Hradci treba jej pomoc. Pospíšil, napriek protestom svojej ženy, žiadosti bohužiaľ vyhovie.

Pani Rettigová vysvetľuje v kuchyni na príklade Márie veselému, nevinne štebotajúcemu krúžku miestnych panien porekadlo Co se škádlí, rádo se má. V takejto chvíli si treba vziať novú vyšívanú zásterku, koketne uvoľnit kučierku nad čelom, vyštípať líčka do ružova a s úsmevom dokonalej gazdinky odniesť, samozrejme v sprievode bračeka, milovanému mužovi raňajky...

Od tejto chvíle majú udalosti rýchly spád, prechádzajúci od krízy ku katastrofe. Štúr vypil podvečer viac vína, než je jeho zvykom, a zobúdza sa nielen s bolesťami hlavy, ale i s predsavzatím, že bude vľúdny, jemný a trpezlivý, nech preväz bolí akokoľvek. Keď však do izby vstúpi Mária s podnosom jedla, bledá a chvejúca sa, uvedomuje si, že jej precitlivenosť presahuje mieru únosnosti a toto veru nie je žena, ktorá by s ním mohla vystúpiť na Kriváň. Jeho náladu by priaznivo ovplyvnila nejaká uhorka alebo zavináč, ale, žiaľ, na podnose sa skvie „Nákyp z jablek, Křehké preclíčky s anýzem, Mandlové krapličky a čokoláda.“

Profesor Domček odchádza, sprevádzaný potleskom. Jeho elaborát síce čítali, ale prednáška mala predísť budúcim možným výhovorkám, že niekto nečítal. Strhnú si ženské parochne aj šaty, je im horúco.

Úloha je teda jasná: pilot-operátor zlikviduje Magdalénu Dobromilu Rettigovú začiatkom júna 1840 vo chvíli, keď vstúpi do Pospíšilovskej kuchyne. Metóda zlikvidovania známa. Zlyhanie srdca na dýchavičnosť.

Vo velíne, maskovanom ako redakcia, sedia tí, ktorým leží na srdci osud. Pred nimi na stole prvé vydanie spisu M.D.Rettigovej Kafíčko a vše, co je sladkého, z roku 1843, požičané z Památníku národního písemnictví.

Po niekoľkých minútach nielenže nemizne Kafíčko, ale začína narastať hŕba kníh. Tí, ktorým leží na srdci osud, znepokojene berú do rúk staré, rozpadávajúce sa tituly, vŕšiace sa v nových a nových reedíciách.