Všechna práva © Interkom 1984 - 1993

Dostať po Utopii do rúk Ústřední kancelář vesmíru je... sklamanie? (Silné slovo.) Kedy ste naposledy videli v autorskom zborníku poviedok rádovo 10 až 15 kúskov za sebou, a žiaden z nich nebol len vata, kúsok chlebíka medzi dvomi plátkami slaninky? Utopie očarila, pobavila, a vôbec, previedla s čitateľom všetky ostatné perverznosti. ÚK je ako mladšia menej skúsená sestrička. Aj tak - je sa za čím obzrieť.

       V knihe nájdete 5 poviedok, jeden cyklus poviedok a jednu mystifikáciu.

       Spomínaný cyklus tvorí 7 poviedok prepojených prostredím a postavami. Ocitnete sa na vysunutom pracovisku ústrednej kancelárie vesmíru pre našu modro-prepisovaciu planétu, všetky podklady trojmo, pre archív. Telom zdatná sekretárka Soňa, pán šéf, skpsený kolega Bohm, mladý úspečný kolega Pavel a rozprávač Petr sú medzi šanónmi a obežníkmi uprostřed bitevného poľa úradu. Zápletka vzniká na konflikte nepresnej reality a dotazníka, v bludisku byrokracie. Mladý praktikant Petr zväčša vylíže zo dna misky úlohy, ktoré iným nechutili. Napríklad v poviedke „Dotazník“ vypľňa dotazník (naozaj dotazník!), (priamo z ÚKV!)

       „Jmenujte alespoň tři dobré důvody k vaší existenci,“ pýtajú sa z ústredia. A bacha na vec, veď od odpovedí závisí ďalšia existencia ľudstva. Nemá to praktikant Petr ľahké. Našťastie, svet má svoje pravidlá, a na nejaké to hľadanie odpovedí na večné otázky v ňom nezostáva čas. Treba mať len kontakty na vhodných miestach, potom sú zbytočné nielen správne odpovede, ale i otázky.

       Poviedka, ktorá dala názov celej zbierke, je perlou medzi týmito kancelárskymi príbehmi. Veď povážte, keď zo dňa na deň zmľkne nadriadený orgán! Mráz ide po chrbte. Potom je možné všetko, i zriadenie Odboru revolty a řízeného chaosu.

       Z ostatných poviedok ďaleko uletelo „No jo“, musím povedať, že som rada letala za ním, bola to poviedka, akú by som v spoločnosti zmechanizovanej justičnej mašinérie z poviedky „Jsem jenom člověk, integrovaný tribunále“ nečakala. Taká poviedočka, ktorá vás prinúti priznať si, že aj vy by ste si s istými ľuďmi nesadli k jednému stolu, alebo že by ste im odpovedali len na pol úst (ak vôbec) keby sa vám prihovorili na ulici... ľudom, ktorých možno tak ľahko vylúčiť z našeho stredu, veď to majú „za pár“. Hm.

       Z ďaľších poviedok ešte uistenie „... a každý bude mít svůj vesmír“. Poteší.

       Keď sa to vezme od začiatku do konca, oceníte vhodný managment poviedok, ktorý vleje do vašich žíl v okamihu zaváhania vždy novú okysličenú krv. Zhodnotit knihu ako celok ťažko, kus po kuse by som ohviezdičkovala titulnú poviedku a poviedku „No jo.“