Interkom: Vietor Zmien

Dnešní medajlonek autorské dvojice Miroslav Beblavý a Viliam Búr, je poněkud netradiční, a to hlavně tím, že v době uzávěrky Kvarku byl teprve bedlivě zkoumán, a hlavně zdržován, agenty poštovní kontrarozvědky někde na moravsko-slovenském pomezí.

M. B. a V. B. se poprvé projevili v CKČ roku 91 a od té doby je je a o nich (zvláště pak první polovině řečeného tandemu) stále slyšet. Vzpomínám si jak M. B. statečně hájil své názory proti velkému Vladovi (Srpoňovi) a nedal se zastrašit ani jeho dvojnásobným věkem ani spoustou piv, která stála na protivníkově straně jako nepovolený doping.

Poludňajšie slnko mi pálilo chrbát a oslepovalo ma lúčmi, odrážajúcimi sa od okolitého bieleho piesku. Položil som tehlu na jej miesto a zohol som sa po ďaľšiu. Bol som strašne unavený a práca ešte zďaleka nebola hotová. Nasledujúcu tehlu som na múr viac hodil než položil.

Zrazu sa mi zachcelo skončiť s touto dlhou a nezmyselnou prácou, zhodiť jednoducho všetky tehly na zem, zakričať, kopnúť do múru a rozbiť ho na kusy a potom bežať kamsi preč, preč z tejto strašnej púšte niekam, kde niet odporného bieleho piesku a kde netreba nič stavať. Nepamätal som si, ako vyzerá normálna príroda. Obzrel som sa dookola, všade bol iba piesok. A potom ešte ja, múr a Krovaj, ktorý ho staval z druhej strany.

„Neotravuj, Pekar, teraz pracujem, nemám čas,“ pokúšal sa ma odbyť, „Už som ti to najmenej stokrát opakoval.“

„Musíš mi to zopakovať!“ naliehal som, „Vždy, keď ťa o to požiadam. Pretože ak mi to nepovieš, nenájdem v sebe dosť sily pokračovať v tejto stavbe a vieš, že sám to nezvládneš.“

Bolo to zvláštne, ale ja som si skutočne už nepamätal to, čo som sám prežil. Nie, nebola to vina slabej pamäte. Všetko sa stalo tak dávno, že som nedokázal rozlíšiť, či som to skutočne zažil, alebo sa mi to iba zdá pod vplyvom Krovajovho rozprávania. Neustále si všetko opakovať bola jediná možnosť, ako to nezabudnúť.

Vraví sa, že kedysi dávno žili ľudia pokojným životom, neviedli vojny a živili sa obrábaním pôdy. Ak je to pravda, potom ten, kto si prvýkrát vytvoril armádu a zaútočil na svojich nič netušiacich susedov, nemohol naraziť na vážnejší odpor. Pomerne ľahko tým získal dostatok potravy, a keď už nič nezostalo, armáda prešla do vedľajšej osady. Takto vznikol nový, jednoduchší spôsob prežitia.

Tí napadnutí sa prirodzene bránili a mnoho ich zahynulo. Zostávajúci sa väčšinou pridali k armáde, vidiac, že ich doterajší spôsob života je silne ohrozený. Nakoniec, prečo nie? Po ľahko vyhratých bitkách mali vojaci dostatok všetkého, čo chceli.

Takto sa vojská zväčšovali a každým dňom vznikali ďaľšie, nové. Zrazu ich bolo tak veľa, že museli začať bojovať aj proti sebe, a to už boli kruté boje. Menšie armády sa museli zjednotiť do veľkých.

Niektorí ľudia odmietli bojovať, ale tí padli medzi prvými. Ich polia boli opustené a pôda udupaná vojskami, takže keď prišiel čas úrody, nevyrástlo ani stebielko. Nebolo čo jesť a vlastne ani o čo bojovať. Nakoniec ktosi našiel desivé riešenie.

Každý deň sa armády stretli na dohodnutom mieste a bojovali medzi sebou. Večer zjedli porazených vojakov. Nakoniec zostali na svete len dve obrovské armády, bojujúce každý deň. Ľudí neustále ubúdalo a nenašlo sa nič, čo by mohlo túto situáciu zmeniť. Nič, čo by bolo v ľudských silách. Takto prešiel rok. Po roku zoslal Boh na zem Vietor Zmien.

Vietor prišiel zo Severu. Nečakane sa prehnal nad hlavami vojakov v troskách bývalých miest a všetko zavial vysokou vrstvou jemného bieleho piesku. Pokiaľ túto katastrofu niekto prežil, Vietor sa nasledujúci deň vrátil a pokračoval dovtedy, kým nezahladil posledné stopy po ľuďoch, a potom sa presunul o ďaľší kúsok na Juh.

Obyvatelia sa začali hromadne sťahovať do južnejších oblastí a mysleli si, že tým problém vyriešili, hoci ho v skutočnosti iba odložili na neskôr.

Takto Vietor prešiel polovicu kontinentu a blížil sa k hlavnému mestu niekdajšej veľkej ríše. Väčšina obyvateľov sa už pred týždňami odsťahovala, keď začula, že sa blíži. Ostatní ušli v tú noc, keď ho z okien svojich domov videli vyčíňať na poliach severne od mesta.

Iba my dvaja sme zostali, uvedomujúc si bezcieľnosť úteku, kľačali sme v chráme uprostred mesta a prosili Boha o pomoc. A Boh nás vypočul a zoslal nám nádejnú myšlienku.

Na vrchole chrámu sme do večera pristavali ďaľšie poschodie. V ňom sme prečkali noc, kým Vietor zasýpal mesto. Ráno bol chrám zasypaný a z čistej piesočnej roviny vyčnievali len hroty niekoľkých veží. Pristavali sme druhé poschodie a ráno už bolo pieskom zaviate všetko.

Odvtedy musíme každý deň pristaviť nové poschodie, aby nás nezasypalo, a v noci Vietor zaveje staré. Tehly vypaľujeme z bieleho piesku, ktorého je všade dosť, a tak je naša stavba dosť odolná. Navyše z Božej milosti pri stavaní nestarneme, a tak musíme naveky stavať, aby sme Vietor Zmien zastavili, inak by zasypal nás a potom i celú zem.

Kým Krovaj dorozprával, dnešné poschodie bolo takmer hotové. Čas nám pri príbehu ubehol naozaj rýchlo. Príbeh mi dodal nové sily aj zlepšil náladu. Sám som si už nepamätal, ako to presne bolo, stavba veže bolo jediné, na čo som si spomínal.

Nevedeli sme, ako dlho už staviame. Spočiatku sme dni nerátali, a keď sme chceli začať, bolo už neskoro. Možno to bolo aj sto rokov, každý deň bol presným obrazom predchádzajúceho a príkladom pre nasledujúci. Ale to nebolo dôležité. Dôležité bolo, že naša práca, akokoľvek namáhavá, mala svoj zmysel. Tým, že sme vydržali, umožnili sme prežiť miliónom ľudí. A to nesporne stálo za všetku námahu.

Často som rozmýšľal, či o nás ľudia vôbec vedia a chápu, akú obeť im prinášame. Dúfal som, že áno. Bolo príjemné predstaviť si obrovské mesto plné šťastných ľudí, uprostred na námestí stojí socha Pekara Veľkého a tisíce ľudí idú denne okolo, ďakujú mi a dúfajú, že nikdy neprestanem stavať. A ja ich nikdy nesklamem...

Dokončili sme dnešné poschodie, vošli dnu a pevne zavreli dvere. Postavil som sa k oknu a očakával Vietor. Na okraji tmavnúcej oblohy sa zjavila biela bodka a rástla, až kým nezakryla celý obzor. Náhle bol vzduch plný bieleho piesku, ktorý sa vznášal, víril a potom začal padať. O necelú hodinu piesok padol a vzduch bol znovu čistý. Vietor zmizol v diaľke. Keď potom otvorím dvere, ku ktorým som len pred chvíľou musel vyliezať po tehlách, trčiacich z múru, môžem rovno stúpiť na čerstvo napadnutý hladký piesok.

Ale nasledujúce ráno nás niekto navštívil. Prišiel pomaly po čerstvo napadnutom piesku a zďaleka na nás mával. Krovaj sa tváril nedôverčivo, ale ja som mu bežal oproti.

„Išiel som k vám rovných sedem dní,“ povedal cudzinec, „a každú noc, keď som sa vyhrabával z niekoľkometrových závejov, som si myslel, že to neprežijem. Ale musel som vás nájsť. Odvtedy, čo tu ste, sa totiž mnohé zmenilo.“

A povedal nám toto: Kedysi zostali na svete len dve obrovské armády bojujúce proti sebe. Jednu z nich, severnú, zničil Vietor Zmien, ktorý zoslal Boh na ľudí ako trest, ale i ako návod k riešeniu. A dvaja ľudia, Pekar a Krovaj, pochopili jeho želanie a svojou obeťou Vietor zastavili, čím ostatným umožnili prežiť napriek všetkému, čo sa stalo.

Veliteľ južnej armády sa teda stal bez boja vládcom celého sveta. Biely piesok, ktorý pokrýval severnú polovicu kontinentu, sa do mesiaca pomaly roztopil ako sneh. Pôda pod ním bola rovnako úrodná ako kedysi. A vojaci, ktorí nemali proti komu bojovať, sa znovu stali roľníkmi. Tentokrát však všetkým vládol diktátor, bývalý veliteľ.

Tak je to dodnes. Po diktátorovej smrti sa stane novým diktátorom jeho syn. Väčšina zbraní bola zničená a tie, čo zostali, smie vlastniť iba diktátor a jeho osobná stráž. Ľudia sú bezbranní a musia ho poslúchať. Dostali sa do pasce, z ktorej nedokážu uniknúť. Žijú takto už tristo rokov.

„Vietor Zmien bol zoslaný na zem, aby zničil všetkých vojakov,“ tvrdil cudzinec. „Keby chcel Boh zničiť celé ľudstvo, nedovolil by vám Vietor zadržať. Kedysi boli vojakmi všetci, dnes je to iba diktátor a jeho stráže. Keby ste nechali Vietor dokončiť svoje poslanie, zasypal by palác aj s nenávideným tyranom a potom by už navždy zmizol. Ľudia by boli slobodní. Lenže vy ho z nevedomosti stále zadržiavate a ľudia vás za to preklínajú.“

„To je pekná teória,“ povedal Krovaj, „A čo ak je chybná? Možno nás teraz presvedčíš o svojej pravde a potom, keď sa budeme dusiť v pieskových závejoch, uznáš, že si sa mýlil. Myslíš, že ešte bude nejaká nádej? Pokiaľ viem, Boh nikdy nerobí to isté dvakrát. Nie, nezlákaš nás, aby sme opustili svoje poslanie, hoci je namáhavé.

Ak tvrdíš, že ľudia nás preklínajú, klameš, lebo vždy je lepšie žiť pod diktátorom ako nebyť.“

„Nie je to také jednoduché,“ usmial sa cudzinec smutne, „Sám som ledva prežil. Táto hora je v našich povestiach miestom smrti, nikto sem nevstúpi dobrovoľne. A možno za vami kedysi aj niekto išiel, ale nedošiel. Ja som sa tak rozhodol len preto, lebo ma odsúdili na smrť za reči proti diktátorovi a nemal som čo stratiť.“

„Teraz si prezradil, že klameš,“ zaútočil Krovaj, „Ak si bol odsúdený na smrť, ako to, že ťa sem pustili? Vari sa u vás odsúdenci môžu voľne prechádzať?“

„Vidím, že zákony sa od vašich čias poriadne zmenili,“ unavene si vzdychol cudzinec, „U nás nesmie vlastniť zbrane nikto okrem diktátorovej stráže. Ani mestský sudca. Rozsudok sa verejne oznamuje na námestí, odsúdenému už nikto nepodá kúsok chleba ani krčah vody a jeho majetok je zabavený, akoby už bol mŕtvy. Navyše ho hocikto môže beztrestne zabiť.

Mohol som si vybrať miesto svojej smrti, a tak som išiel sem. A teraz vám menom všetkých utláčaných vravím: nastal čas ukončiť vašu prácu. Nikto nemôže naveky zadržať dejiny, ale vy ich môžete posunúť správnym smerom.“

„To nemôže byť pravda,“ skríkol Krovaj, „Nebyť nás, nežil by už dnes nikto, ani ty. My sme vás všetkých zachraňovali a vy nám musíte byť vďační. Si šialenec, zaiste preto ťa aj odsúdili, a teraz sa snažíš pomstiť celému ľudstvu. Lenže my sa oklamať nenecháme.“

„Ty si šialenec!“ rozplamenil sa cudzinec, „Nechceš pripustiť, že si celý život robil niečo zbytočné, a preto radšej iným spôsobíš utrpenie, než by si im porozumel.“

Stál som vedľa a pozoroval som ich hádku. Nechcel som sa do nej zapojiť, pretože som sám netušil, kde je pravda, a v takých situáciách som nevedel nájsť argumenty.

To najdôležitejšie si už povedali a pokračovali urážkami. Oboma rukami som si zapchal uši, pretože som to nechcel počúvať. Náhle hádka nebezpečne nabrala na sile a padlo zopár úderov. Krovaj vytrhol tehlu z nedokončeného múru a zahnal sa ňou na cudzincovu hlavu. Ten ho nečakane bodol nožom, ale svojmu osudu neunikol. Tehla mu prerazila lebku.

Konečné rozhodnutie teda zostalo pre mňa. Nevedel som, čo robiť, ale videl som, že dnešné poschodie by som do večera sám nepostavil. Naposledy som sa obzrel na smutnú stavbu a odišiel som preč.

Biela rovina zdanlivo nemala konca, ale asi o hodinu sa začal svah pod mojimi nohami mierne, ale čoraz dôraznejšie nakláňať. Ešte chvíľu som kráčal, ale potom som sa šmykol a začal nezadržateľne padať strmým sypkým svahom. Hlava sa mi zakrútila a stratil som vedomie.

Keď som sa prebral, ležal som na úpätí veľkej hory z bieleho piesku. Na jej vrchol nebolo možné dovidieť. Predo mnou sa týčili veže mesta. Zakrátko som stretol stráže, ktoré ma okamžite odviedli do paláca.

Vo svete, ktorý celý tvorila jedna ríša, muselo byť šokujúce stretnúť cudzinca, preto ma diktátor začal ihneď vypočúvať. Môj nezvyčajný odev a zaiste zastarané výrazy ho napokon presvedčili, že hovorím pravdu. Keď pochopil, v akej situácii je, začal sa starať o vlastnú bezpečnosť, a mne sa podarilo ujsť.

Opustil som mesto zároveň s diktátorom, avšak opačnou bránou. Početná skupina ozbrojencov sa pokúšala ujsť.

Neskoro. Vietor ich dobehol pol míle od mesta a zasypal vysokou vrstvou piesku. Ďalej už nepokračoval a pomaly sa rozplynul. Vedel som, že už nikdy viac nepríde. Teraz snáď budú ľudia konečne žiť tak, ako ľudia majú žiť.

Ponorený do úvah som prišiel do najbližšej dediny a snažil som sa byť nenápadný. Zaujímalo ma, čo na to ľudia povedia. Všetci uprene pozorovali miesto katastrofy.

„Sme slobodní!“ kričal jeden. „Diktátor je navždy preč. Mali by sme to ísť oznámiť všetkým.“

„Čo by sme im oznamovali?“ namietal iný, „Vždy sme žili pri sídle diktátora a najviac sme trpeli. My máme teraz právo stať sa novými vládcami!“

Túžba po moci bola viac než sloboda a zabíjala rovnako účinne ako Vietor Zmien. Vždy sa nájde niekto, kto natiahne lačnú ruku a história sa začne opakovať.

Boh mal vyničiť celé ľudské plemeno, alebo nemal urobiť nič, ale v tom, čo sa stalo, som nenachádzal zmysel. Ale možno som bol iba slepý.

Otočil som sa a odišiel k bielej hore. Tam som prežil väčšinu svojho života, plný dobrých úmyslov, ktoré boli možno naivné, ale prinášali mi pokoj, ktorý som teraz tak veľmi potreboval. Mesiac mi ticho svietil na cestu.

A ja som sa začal škriabať nahor a nevedel som, či niekedy doleziem až na vrchol, ale bolo mi to vlastne jedno.