Všechna práva © Interkom 1984 - 1994

       príchod

       Prejedený zážitkami z práve dokonaného Praconu 94 nastupujem do prastarého autobusu so zlou predtuchou, pretože autobusy ako také úrimne od žalúdka nenávidím. Mojím susedom na cesta do raja se neuvedomele stáva Jirka T. Pelech ( známy aj ako -jtp-) a napriek tomu, že žalúdok mám čochvíľa v krku a vzápätí niekde celkom dole, debatujem celú cestu. Ku koncu mám pocti, aký sa dostavuje po prehnanom nadúvaní balónov, možno „autobusová choroba“, možno sfetovanie se všadeprítomnými výprami nafty. Jirka sa vyslovuje v tom zmysle, že „když nejde vo život, tak jde o h...o“ a má pravdu. Et ceterum všetko šťastne končí, nikoho neošabľujem, vyrojujeme se pred chatou Tatran a... Dvere zamknuté.

       Nikde nikto, akurát prekrásny striebrosivý husky na balkóne nás víta štekaním. Ale neotvára, musíme čakať. Po neikoľkých minútach se aj najväčší optimisti rozkladajú v tieni a kdo má, vyťahuje balíček čoby spomienka na Parcon. Zhruba o štvrťhodinku prichádza Miro Bútora, hlavný orgazmátor, a prináša kľúče. Nasleduje prezentácia, dostávame sympatické plagáty a kartičky a logim Tatraconu, platí sa vopred a potom sa už všeci rozbiehajú do svojich jaskyniek. Pravda, nájdu sa aj takí, ktorí sa nenechávajú obmedzovať kľúčom a ubytovávajú sa na lúke pod nahým nebom.

       Časopriestorová orientácia pokračuje až do večera, potom sa väčšina scifilitikov(-čiek) schádza v najpriestornejšej miestnosti (žiada sa mi povedať zasadačka) chaty Tatran. Zdeněk Rampas osobne odovzdáva Jamovi Oščádalovi Mloka a poukaz na Ludvíka, a tento počin je zachytený aj na videopáske, čo má na svedomí znova Mio.

       Ďalší program spočíval v scifistickej súťaži, počas ktorej som si v zápale hry viac vína rozlial ako vypil. Ono to totiž nie je len tak, hrať scénu z filmu, ktorý ste vôbec nevideli. Vcelku to bola súťaž podarená, ale drobné dataily ako napríklad nejasné, v priebehu súťaže sa vyvíjajúce pravidlá, živelné utváranie koalícií medzi skupinami a najmä fakt, že k dispozícii boli iba tri ceny (teda nemohli vyhrať všetci), trochu nabúrali image organizátorov. Svedčili o tom aj občasné výkriky (Diskvalifikovať porotu! Fuuuj! Porota na hrad! Máme hole v ruce!)

       Prvú cenu (tuším šampus) získali Košičania, dvojdecovku páleného (tuším borovičky) si odniesli dvaja chalani (zrejme najmladší súťažiaci) a pivo predstavujúce tretiu cenu krátko vlasnil Martin Klíma. Hovorím krátko, pretože o neho nemal záujem a ponúkol ho ostatným. Stál som najbližšie, a tak som to pivo prebral, aby som ho hneď nato v dočasnom zatmení mysle podal Petrovi Kaufnerovi. Keď som sa spamätal, Petr už pivo šťastne a pevne zvieral... To má človek z toho, že činí rýchlejšie ako myslí.

       Zdá sa mi, že som šiel spať.

       

       pondelok

       Prvý výlet za krásami Slovenského raja sa začal v pondelok asi o desiatej. Vyrazili sme na Tomašák (Tomašovský výhľad), čo je také poriadne skalisko, z ktorého sa môžte dosýtosti vynadívať na krásne zelené hory. Vidieť odtiaľ aj Čertovu dieru (alebo jaskyňu?). Českí priatelia hovorili niečo v tom zmysle, že Krkonoše už také pekné nie sú, vraj je tam neprimerane vysoký počet hotelov a chát.

       Spolu s Renátou (užneviemakou, ale je z Blavy) se od Juraja Kundríka nechávame nahovoriť na výlet do Kláštoriska a neskôr ľutujeme, lebo Ďurino nás tam vedie „bohovými“ cestami; raz strmo hore, potom dole, skoro nikdy normálne. Moje netrénované nohy sú v kýbli, ale som neoblomov - keď to dokáže Rena, musím aj ja. V Kláštorisku nás nemilo prekvapuje nevšímavosť obsluhujúceho personálu v miestnosti (žiaľ jedinej) reštaurácie a tiež chránené kvety vo vázach. Ale nevyskakujeme, na to sme příliš hladní. Cestou späť sa eště zastavujeme na mieste, kde vykopávajú nejakú svätyňu, vraj z predkresťanských dôb, ale nenadchýňa ma to. Vidím iba kameň na kemeni, a na tom kameni kameň na kameni... Hŕba kameňov.

       Večer Miro vytiahol na lúku ďalekohled, a tak sme pozorovali Jupiter a Vunušu so šesťdesiatnásobným zväčšením. Paráda. Potom sa diskutovalo o písaní a vôbec o všetkom. Okolo jednej som sa pobral do svojej chatky.

       Otáčam kľúčom , ale neotváram, zámka vzdorovito odporuje. Ešte päť minút ju márne prehováram, nerád sa zbližujem s predstavou noci na lúke, v jednej chvíli nemám ďaleko od vykopnutia dverí, keď sa vtom z vnútra ozve: „Kdo to je?“

       Vysvitlo, že som si zmýlil chatku. O dvadsať metrov.

       

       utorok

       V utorok sa prebúdzam práve včas, aby som cez okno zazrel chrbáty účastníkov ďalšej túry. Neľutujem, moje nohy pamätajú. Postupne zisťujem, že sa na túto túru vykašľalo viac ľudí, asi tretina. Je medzi nimi i Jam a zdôvodňuje to tak, že keby šiel, tak sa vráti (ho donesú) nohami napred. Všeobecne sa verí, že Miro Bú. je až príliš horlivý horský vodca, a teda ak si človek nedá bacha, ľahko sa pri ňom uštve.

       Šiel som do Čingova poobzerať sa po dákej obžive. Treba šľapať asi 15-30 minút, nazad sa už dá ísť skratkou za desať. V miestnych Potravinách ma nepríjemne prekvapila ziskuchtivosť predavačky. „Náhodou“ mi k tridsaťkorunovému nákupu priúčtovala 14 Sk naviac, a keď som ju na to upozornil, utrpela menší šok. Zrejme si dovtedy myslela, že som cudzinec...

       Poobede sa všetci schádzame v neďalekom opustenom kameňolome, v ktorom sa má točiť veľkofilm „Koňan a dcéra Pána leta“. Pár tatrakoňákov sa oblieka do kožušín (predstavujú barbarov), dostanú palice, ostatní sa rozliezajú po okolí a sledujú, čo sa bude diať.

       Scénar je jednoduchý: barbarská horda prepadne Koňana a jeho družinu, strhne sa urputný boj, v ktorom skapú všetci okrem vodcu barbarov (Gilhada) a Koňana (Ďurina), nasleduje finálový súboj a Koňan, ako inak, víťazí. Potom taj je ešte jedna scéna, ale... Škoda rečí, treba vidieť, oplatí sa.

       Večer mladá garda z Košíc (dráčikári, mená už vyprchali) robí guľáš. Trojnožka sa dvaktár poskladala a guľáš... Napriek tomu vraj bol dobrý. Chcel som aj ja ochutnať, no akosi som sa pozabudol v Džure (krčmička zakomponovaná do chaty Tatran), a keď som vyhladol a spomenul si, vonku už svietili iba hviezdy a mušky z čeľade lampášovitých alias mušky svätojánske. Tak som zapadol späť do Džury a deň sa skončil asi o štvrtej ráno, pretože sa už pominulo všetko jedivo a pitivo.

       streda

       V stredu ráno sa prebúdzam s tým, že mi je v spacáku zima. Vstávam a vyliezam na slnko, no výpravu do raja opätovne nestíham, a so mnou už asi polovica tatrakoňákov.

       Až po obed je atmosféra na môj vkus príliš presýtená letargiou. Asi hodinu hrajem DrB, hrajem ho najdlhšie i najkratšie v živote, pretože ho hrajem prvýkrát. Čo povedať? DrB ma neuchvátil, ešte stále nechápem dráčikárov, ale... Možno som sa málo snažil.

       Obedujeme (Rena, Jolona+brat, Jirka, Petr, Ďurino, ja) v čingovskom salaši (ktorý sa honosí „originálnym“ názvom - SALAŠ ČINGOV). Znovu sa stretávame s nevšímavosťou k zákazníkovi, navyše halušky sú nič moc, a nosia nám to tak živelne, že zatiaľčo jedni už dojedli, druhí eště čakajú. Maličkosti, ale dokážu rozladiť.

       Poobede sa pár ĺudí ide „pobicákovať“, presnejšie tí, ktorým sa cena 30 Sk za požičanie bicykla na hodinu nezdá byť premrštená. Mne sa zdá, a tak si idem zahrať nejakú hru s náročným názvom, ale keď párkrát spadnem do kobky, premenia ma na netvora, zhoria (alebo zmrznú) mi všetci priatelia a prídem o všetky kúzla a zbrane, prestáva ma to baviť.

       Na chvíľu som si odskočil do reštaurácie ovlažiť si hrdlo; voľné miesto som našiel iba pri chlapíkovi, z ktorého sa vykľul vodič maďarského autobusu. Viac som mu neporozumel. Snažili sme sa obaja, no napokon sme svorne mávli rukou, dopili poháre a šli každý svojou cestou. Netušil som, že o pár hodín sa stanem svedkom demolície jeho autobusu...

       Celý deň sa vlastne iba čakalo na večer, na zlatý klinec programu, na „Tölök show vatru“. Opekali sa špekáčiky, Gilhad, Jolana a niekto z Košíc hrali na gitare a spievali. Čerešňa prikladal na oheň ako diabol, podozrievali ho, že je skrytým pyromanom. Bolo fajn.

       Okolo druhej hodiny rannej už pri ohni trčali iba „skalné nočné tvory“, a vtedy sa tam primotali dvaja podgurážení domorodci, že či sme Maďari. Keď dostali zápornú odpoveď, trochu sa upokojili, ale nie nadlho. Jeden z nich zmizol v tme a zakrátko sme začuli „pfffff“. A znova. (Nie, nie je to to, čo si myslíte.) Popúšťal kolesá na neďaleko zaparkovanom maďarskom autobuse a svoje hrdinstvo zavŕšil kameňom do okna. Potom obaja vypadli, pretože u tatrakoňákov nenašli sympatie.

       Spomenul som si na toho maďarského autobusáka, stratil som náladu a šiel spať. Aj keď nemám rád agresívnu maďarskú politiku, ten sympaťák si to nezaslúžil.

       A ešte niečo. Sľubovaný STALKER sa nehral. Ani v stredu, ani neskôr.

       

       odchod

       Štvrtok znamená vyhnanie z raja. Deň vytriezvenia a krutej reality, pretože Tatracon 1994 sa vydaril, o to viac odchod bolí.

       Chcel som odísť ako Šimon a spol., Julana+brat, Oleg, PetrKa., Renáta, Peter Pa., dráčikári a iní, ktorých mená mi ušli. Stretol som však práve pricestovanú Janu Výraštekovú... Ale to je už o inom.

       P.S. Od štvrtku do nedele prebiehal „Literárny vikend“ a ešte sa toho dosť zomlelo; pokračovanie bude v HROMADE (možno), kompletné to vyjde v Istrozine.