Interkom: REUSSOVA REVÚCA

Vyrazili sme po tretej. Ako užitočný náklad v aute šiel Libor a Rasťo Durman, juhoslovanský autor žijúci v Košiciach, ktorý cestoval sťaby hosť. Keďže som si musel po ceste ešte čosi vybaviť mimo hlavnej trasy, odbočili sme medzi kopce. Na mape tá cesta vyzerala celkom dôveryhodne a prvé kilometre vôbec nenaznačovali, čo nás čaká.

Pomaly sme sa blížili do oblastí, kde líšky nutne musia dávať dobrú noc a autíčko skuvíňalo na nespočetných dierach rozbitej cesty. Nakoniec nás pred obrovským kopcom čakala tabuľka: „V zime cesta neudržiavaná“ a ešte sympatickejšia značka: „Zákaz vjazdu“. S pevným presvedčením, že späť je cesta nemožná, začali sme sa do toho kopca škriabať po uzučkej zľadovatelej ceste. Miestami som musel ísť na jednotke a ak by som niekde zastal, už by som sa asi nepohol.

V Revúcej sme vpadli rovno doprostred večere, čo nám prišlo vhod. Potrebovali sme posilniť naše zoslabnuté žalúdky. Ledva sme stihli dojesť a hlavne dopiť prvé kolo, keď nás vyhnali na stretnutie s primátorom. Zahralo nám nejaké lovecké kvarteto a dve milučké detičky zarecitovali čosi, čo som vysherlockoval ako úryvok z knihy G.Reussa, miestneho to literárneho bohatiera. Krásavica, nad ktorou Libor slintal zabudnúc zavrieť si poklesnutú čelusť, nám predstavila pána primátora, ktorý sa nám pochválil, aký pupok sveta Revúca je a ešte len bude. Takýchto kvázi postsocialistických oficialít sme zažili ešte niekoľko. Ale nakoniec som to domácim uznal. Veľmi sa snažili, aby to všetko bolo na úrovni a kóšer a bez toho to asi nejde. Podpísali sme sa do pamätnej knihy a hajde na „akademický večer“, kde však už pil každý za svoje, napriek roztúženým pohľadom mladých autorov na Srpoňa, či aj to by niekto nezatiahol. Vlado ich uistil, že nemá kto. Kaviareň bola otvorená výhradne len pre nás, teda cca 50 duší, až do polnoci, kedy čašník usúdil, že konzumácia prudko poklesla a je na čase ísť spať. Drvivá väčšina mladých autorov bola v tom čase zapichnutá na nejakej didžine, na ktorú ich vytiahli miestne šumienky. Predstavte si to - domáci zabezpečili aj prídel mladého mäsa, ktoré mali robiť spoločnosť spisovateľským elévom, pretože sa jednalo skoro výlučne o chalanov! Tí chrochtajúc šťastím a posilnení obdivom v očiach nevinných diev neváhali do nich hustiť výplody svojej najbujnejšej fantázie, sťaby budúci nositelia Nobelovej ceny za literatúru.

Vlado navrhol pokračovanie večera na internáte, nech každý prinesie niečo na pitie. Ukázalo sa, že len ja s Rasťom sme rozumeli po slovensky, a tak sa na stole objavila len jedna fľaša. Piť po slovensky už vedeli všetci. V pokoji sme si pokontemplovali s Jožkom Žarnayom, Ondrom Hercom, Evou Kováčovou a Jurajom Kozlom na tému nášmu srdcu najdrahšiu, keď podgurážení Vlado a hlavne Gusto Murín nám jasne naznačili aké sme my muly a nič sme ešte nedokázali a vôbec. (Pričom vôbec neváhali popíjať z našej fľaše!) Tá pomerne rýchlo stratila svoj obsah a tým pádom aj zmysel bytia, preto sme sa rozhodli pohľadať v nočnej Revúcej jej optimistickejšie kamarátky a neožraných velikánov SF na Slovensku, ktorí by nám to tak nenatreli. S Vladom sa hádam na tému slovenský fandom na rozličných roomparty do omrzenia. Na Gusta však už žiadne argumenty nezaberali, márny bol Liborov boj.

V meste sme našli len hotel, ktorému prasklo odpadové potrubie, takže bez plynových masiek sa tam nedalo existovať. Aspoň my sme boli o tom presvedčení, ale zo tridsať miestnych teenegerov malo buď iný názor, alebo odoperované čuchové ústrojenstvo. Čašník však bol ochotný nám ukázať lepšie miesto na pobavenie sa, dokonca súhlasil aj s tým, že sa späť vráti pešobusom. Upozornil nás totiž až na prílišnú horlivosť miestnych strážcov zákona. Po prehodnotení vzniknutej situácie som pustil za volant Libora, pre ktorého to bola životná premiéra. Nevlastní totiž vodičák, ale usúdili sme, že je výhodnejšie napariť mu pokutu za jazdu bez oprávnenia, ako mne zobrať vodičák za tri promile. Moje presvedčenie o dobrom obchode však rýchlo dostalo vážnu trhlinu, keď sme sa prískokmi vrútili na prvú križovatku, kde zdochol na vysilenom fordíkovi motor. Už som chcel Libora premiestniť aj so sedačkou, hoci aj rovno do šancu, keď sa k nám potichu priblížili policajti a zastali s autom rovno vedľa nás. Nevystúpili, čakali čo bude. Libor chladnokrvne zapol svetlo vnútri auta a osvetlil tak nezvaným susedom počet miest na sedenie v mojom aute, ktoré podľa počtu osôb vnútri sa začalo nezaujato tváriť ako podnikový mikrobus. Stali sa však dve neuveriteľné veci naraz: Libor bravúrne naštartoval a odpichol ako skúsený vodič (už bez čkania motora) a policajti nás nechali odísť bez prenasledovania. Šoky. V nočnom podniku sme sa dobre pozabávali, ráno o štvrtej už sme uháňali po meste šesťdesiatkou s bohorovne sa tváriacim nevodičom a s posádkou zmierenou s myšlienkou na skorú a istú smrť.

Keďže raňajky sa podľa šumperáckeho vzoru podávali uprostred noci, ledva sme stihli obed. Po ňom sme si poobzerali národné pamiatky - faru, kostol, cintorín, prvé slovenské gymnázium, všetko viac menej spojené s menom G. Reussa a inými slovenskými národovcami 19. storočia. Posadili sme aj borovičku (pozor odvodené od zdrobneliny, nie od koncentrátu!), kde sme sa všetci tvárili čo najdôležitejšie. Všade sme dali veniec a zapísali sa do pamätnej knihy, čím som pojal podozrenie, že Revúca má najviac pamätných kníh na hlavu v okolitom vesmíre. Vyčerpaní z národného cítenia sme boli nútení hodiť si šlofíka, kým ostatní besedovali o úrovni tohtoročných poviedok. (Bez komentára.)

Počas dvojhodinového odpočinku, kedy sa Libor stihol vychrápať, Lulu namaľovať a zušľachtiť a ja som zošrotoval väčšinu poviedok v zborníku Krutohlav s veľmi peknou obálkou. Potvrdilo sa moje tušenie, a tak som na slávnostnom večernom predávaní cien s úsmevom na tvári prevolával na slávu, dupotal a skandovane tlieskal. Moje ovácie ku ktorým sa pridali aj spolusediaci „koňare a vraňare“ nemali konca kraja hlavne keď porotcovia a organizátori si navzájom udeľovali ceny, rady a vyznamenania. A šak sranda muši bic, keby na chľeba ňebulo.

Bolo tam neuveriteľné množstvo žranice! Kým inokedy tzv. švédske stoly stratili svoj zmysel bytia behom niekoľkých minút, tu sme sa napchávali obloženými misami, šalátmi a chuťovkami do prasknutia ešte hodinu po prvom kontakte s výrobkami sponzorov (Mäsokombinát a pivovar). Pitiva bolo tiež dosť, intenzívne som pracoval na jeho likvidácii (bolo tam príliš veľa mládeže pod osemnásť, čo keby sa opili?!) Keď mi už saláma trčala z uší, šunka z nosa a oči sa pod tlakom rolády vydúvali ako Švarcíkovi v Total recall, povolali nás na už opísané predávanie cien.

Večer už potom prebiehal v norme. S Vladom Kvasnicom sme spustili dánsku smršť (ochutnávali sme zaradom fľaše v bare) a trochu sme aj zakrepčili v štýle medveďku daj labku. Na náš (košický) úžas okolo polnoci to všetci zabalili. Márne sme volali na exkurziu nočným životom Revúcej. Abstinent Libor sa rútil našťastie ľudoprázdnou ulicou už stovkou (chlapec je akýsi móóóc učenlivý) a ja som kontemploval o zrúcanisku javiaceho sa zatiaľ ako celkom solídny dom uprostred križovatky. Brzdy nezlyhali, a tak sme sa mohli zabávať až do rána bieleho v bare pod Pyramídou, ktorý nás prichýlil už predošlú noc. Dotyčný bar organizátori mali poňať do oficiálnej exkurzie kultúrnymi pamiatkami.