Všechna práva © Interkom 1984 - 1996

Aááách, aááách! Len taká rozkoš! Uff, uff! Eéšté, eéšté!

       No, stačilo. Samozrejme, že horeuvedené vyjadrenia radosti a spokojnosti patria Tatraconu a nie môjmu momentálnemu stavu, či spomienkam na Glasgowského Kočkoša. Zdá sa mi, že všetko už bolo povedané, ale Mio si objednal aj moju reportáž a mám dôvodné podozrenie, že sa ešte necíti dostatočne vynachválený za vydarený con. Konečne si totiž na Tatracon našiel čas a nemusel som ho suplovať, čo sa hlavne niektorým manželkám našich fanov oveľa viac páčilo, súdiac podľa vysmiatych tváričiek. No, je pravda, že Tatracon v mojom ponímaní bol vyložene dovolenkový pre všetkých, teda aj pre mňa. Často som sa potom nechápavo díval do rozhorčených kyslých ksichtov, čo to furt odo mňa chcú za program, nové obliečky, či nebodaj extra raňajky o jedenástej. Možno posledné tri Tatracony práve presvedčili Mia, že je najvyšší čas zobrať opraty opäť do svojích rúk. Akurát som ho stihol presvedčiť, aby sme tento rok urobili con na Podlesku, ostatok je už Miove maslo.

       Dorútil som sa s kompletnou rodinou v nedeľu, vyhnal Petrášika z prízemia na povalu, pribil karimatku miesto vytlčených skiel a mohol som sa venovať mojej najobľúbenejšej conovej činnosti. Následné futbalové finále som už absolvoval so sebazapretím. Nie že by sa mi predvádzana hra nepáčila, len na môj stav tam pobehovalo príliš mnoho hráčov, odhadom okolo 44. Večer sa mi už zlieva do jednej rozmazanej škvrny.

       V pondelok ráno sa našťastie naša emzácka základňa vyprázdnila, všetci boli zvedaví na Suchú Belú, a tak som sa mohol poriadne vyspať, zobudili ma až poobede prírodnými krásami nebezpečne nadchnutí, uťahaní, špinaví, mokrí a vyfotení fani. Neskôr sa konala nejaká súťaž v tankovaní paliva do vyschnutej nádrže nejakého vesmírneho dopravného prostriedku, ale to som sa práve zotavoval v neďalekom bufete, takže o tomto vám nič bližšieho neprezradím. Večer bolo pri vatre predstavovanie klubov a neskôr sme sa presunuli do nočného baru, kde mal Mio pripravené ďalšie súťaže. V rozpoznávaní filmov som slabý ako čaj, napriek tomu som sa dostal do finále, lebo som všetky správne odpovede odpísal od znalcov. Pravda sa predsa len ukázala, takže som bol vo finále posledný. V nasledujúcej súťaži - Kto je to? som už silný a väčšinu mien som mal na papieri napísanú ešte predtým, než Mio pustil film. Samozrejme, že ja som uhádol najviac tvárí z fandomu, jediná chyba bola v porotcoch, ktorí mi za každé meno, ktoré bolo na mojom papieri naviac, odčítali jeden bod. Môžem ja za to, že Mio tam zabudol nejakého zaslúžilého fana uviesť? Keď som ho ja už raz na papieri mal napísaného, rozhodne mal byť aj na videu. Musím to konzultovať s Miom, aby sa podobný trapas viac neopakoval a vyhral naozaj najlepší. Večer som ešte stihol dať interview Gomboškovi, ktorý to potom vysielal do éteru priamo z vlaku, tváriac sa, že je ešte s nami na akcii. Najväčšiu slávu zožal opäť Mio, ktorý do sveta pustil správu, že keby všetci veriaci vedeli to čo my, teda že za všetkým hľadaj emzáka, vykašľali by sa na svoje kostoly a prišli by na Tatracon. Ehm, ehm, nie všetci veriaci sa riadia heslom: „Ty do mňa kameňom, ja do teba chlebom“, a tak by som sa na Miovom mieste po podobnom verejnom oznámení vyhýbal otvoreným verejným priestranstvám vhodným na ukrižovanie, ukameňovanie či upálenie a chodil po kanáloch. Aspoň na čas. Večer mal však ešte jeden vrchol- Héééj, Macarenaa. Ja som túto peseňku počul tu prvý krát, ale naša Lulu to už vedela aj tancovať a hneď nás to aj všetkých naučila. Úžasná vecička, taká pesnička. Vrteli sme sa v bokoch a nadskakovali (a s nami aj celá chata) až do rána bieleho.

       Všetky rána na conoch sú ťažké a bolestivé, toto nevinímajúc. Vybrali sme sa do rokliny Piecky. Veľmi som sa čudoval, že s nami ide aj Peťo Pavelko, známy svojou fóbiou z výšok. Nechcel som ale podjebovať, reku, možno chce prekonať sám seba, alebo má v batohu príručnú helikoptéru, prinajhoršom aspoň vrece na hlavu. Nemal nič, len ilúzie a zlé informácie. Nejaký dobrodinec mu nakukal, že táto roklina je bezproblémová a sú tu len rebríky pre malé deti. Zabudol dodať, že pre malé deti od Goliášov. Peťo to zistil hneď pri prvom rebríku, ktorý sa celkom milo a nevinne dvíhal do výšky slabých dvadsať metrov, v určitých bodoch vzdialený ani nie šesť metrov od skalnej steny... Pokračovali sme teda bez neho, ale ťažko by sa niekomu na tom rebríku zastrúhaný vlas do rite vopchal. No, to je môj osobný názor, možno niektorým aj hej. Ako obvykle na Tatraconoch, Mio išiel prvý ako vodca, ja som vzadu robil zametača, aby sa nám ľudia nepotratili, takže hore som došiel s vyplazeným ochlpeným jazykom až po tom, čo ostatní už boli dávno fuč. S Igorom Melicherčíkom a s Rišom Fridom sme si preto vymysleli akúsi skratku, reku v Raji sa my staré páky už stratiť nemôžeme. Ako sa aj stalo. Ale kedže sme predsa len staré páky, veľmi rýchlo sme sa aj vymotali z križovatiek všemožných cestičiek, dokonca sme aj našli svoje za 50 (!) Sk odparkované autá. Poobede sme s Peťom Petrášikom, Alicou a Lulou hľadali trasu pre našu súťaž, ktorá bola tak perfektne vydumaná, že až. (Samozrejme, že som ju vymyslel ja!). Noc patrila opať baru a Maccarenne.

       V stredu našťastie pršalo, a tak sme sa dosýta vyspali. Kolegovia zatiaľ vykolíkovali trať, na ktorej sa mala hrať naša hra. Ale najprv sme čakali na koniec dažďa a potom na roztrúsených fanov, ktorí boli v kdejakých jaskyniach a kadejakých múzeách. Našťastie nám čakanie spríjemňovali naši novo došlí členovia, čím sa počet členov 451^oFahrenheita zúčastnených na tohtoročnom Tatracone zaokrúhlil na 25. Takže keď už došli poslední roztrúsenci, my sme sa zvíjali od smiechu na nahrávkach parodujúcimi Veľkého Vlada a jeho teľce. Otvorila sa ďalšia fľaša, a ďalšia a ďalšia... No čo vám budem vykladať, vykašľali sme sa na hru a zabávali osadenstvo len svojími rečami, prípadne opicami. Egon najprv strašil naše deti, potom zaliezol do lesa a zaspal tam na zemi, museli sme ho hľadať. Tibor tiež išiel do lesa ručať na jelene a tiež tam zaspal. Keď sa ako tak prebral, neurobil dva kroky ku chatkám, aby nám oznámil že žije, ale vybral sa na opačnú stranu do hlbokého lesa. Asi hodinu sme prečesávali les, nakoniec sa sám našiel, keď vyšiel pred nejakú krčmu, zavesil sa na vyvalených nevinných turistov a nechal sa šmykom dotiahnuť na základňu. Proste pohoda. Na izbe sme potom fľašu Demänovky prekrstili na Xenocídu. U nás taká obyčaj, napríklad Becherovka je v našom klubovom ponímaní prekrstená na Ježibabin rôsol. Večer sme sa zase zmaccarennili až do rána bieleho.

       Vo štvrok bol odchod autobusu stanovený na neuveriteľných 10.00 hod. s tým, že sa čaká maximálne do 10.15 hod. Doteraz neviem celkom iste, prečo som bol ja stanovený za vedúceho zájazdu. Ešte o 10.10 ma márne budili, aby som vstal. S úderom 10.15 som pokojne vkročil umytý a dokonca aj oblečený do autobusu a riekol: „Môžme ísť.“ Niektorí greenhorni, čo ma ešte nepoznajú, zalapali po vzduchu, ale verte mi, mal som všetko pod kontrolou, ja som už raz taký. Výlet k vodopádu Skok Mlynickou dolinou sa mimoriadne vydaril. Slniečko svietilo, štíty sa opäť raz týčili, voda správne žblnkotala. Deti počúvali, dokonca aj moja žena bola spokojná, možno jej pomohlo, že sa večer vyskákala na Macarene. Niektorí nezodpovední jedinci, nechcem menovať, ale môžem zodpovedne prehlásiť, že išlo o brnenskú smečku pod vedením Karla Soukupa a Mirka Dvořáka, trochu šomrali, že som im sľuboval len mierne stúpanie a toto čo práve páchame, že je plnohodnotný horolezecký výkon, ale včas som ich uzemnil upozornením, že stúpak vo Vysokých Tatrách je naľavo a napravo od nich. Keď vyvrátili hlavy kolmo hore po stenách až k vrcholom, trochu sa im zatočila hlava a už krotký pohľad vracali na zem oveľa pokornejšie. Cesta vpred sa zdala potom byť ozaj len miernejším, ba skoro žiadnym stupáčikom. Ale obrovský vodopád nakoniec stál za všetku tú námahu, bol ozaj nádherný, foťaky len tak cvakali. Asi polovica z nás sa ešte vyšplhala nad vodopád k brehu plesa Nad Skokom do výšky cez 2000 m, kde sme sa trochu guľovali a potom som dal tajný pokyn mojim agentom. Vypustili dvoch ihrajúcich sa kamzíkov, ktorí zbehli z neďalekého štítu a prebehli zo dvadsať metrov okolo nás, aby sa stratili v ďalšom kopci. Všetci boli unesení a ďakovali mi. Keď začali však žobroniť o medveďa, musel som povedať dosť a dať povel k odchodu, vyhovárajúc sa na autobus. Priznám sa otvorene a bez mučenia, medveď sa mi už nezmestil do rozpočtu. Veď čo by nechceli za mizerných 70,- Sk na hlavu, nie?

       Večer sme založili obrovskú vatru z obrovského suchára, siedmi sme sa s ním pachtili, aby sme ho dostali do tábora. Franta Novotný čital prvú kapitolu zo svojej Valhaly II. Kedže už som profesionálny recenzent, povedal som mu hneď zopár mojich pripomienok, a obrovsky ma potešilo, keď mi Franta dal za pravdu a odstráni príčinu mojich námietok. Večer boli ešte súťaže, Mio ich mal naozaj popripravovaných neúrekom. Najprv sa súťažilo o spoznanie hudby zo SF filmov. To nie je moja parketa, takže ľahko zvíťazili brňáci, presne tí, čo najviac frfľali na sklon kopca. V dejinách fandomu som už viac doma, a tak v tandeme s Peťom Pavelkom sme poľahky rozdrvili celú konkurenciu. Doteraz však nerozumiem, prečo nevyhral Zd. Rampas, ten to teda mal vedieť najlepšie. Noci na Tatracone popísali škrabáci predo mnou, takže ostáva len konštatovať: dobre bolo. V piatok už poniektorí odchádzali, iní si dávali súkromné túry po Raji a okolí. Deti mali výtvarnú súťaž, dospeláci hádali obálky z kníh, viacerí sa šli kúpať. Večer opať bola obrovská vatra. V sobotu bol znova voľný program, Roman Gomboš opäť vysielal do éteru poplašné správy typu: Ufóni sú už tu!, večer sme sa statočne, niekedy aj so slzami v očiach lúčili s jedným z najlepších Tatraconov, aké kedy boli.

       No, a to si teraz predstavte, že nám ho chceli zobrať! O jesennej porade sa teda dočítate aj iné pekné veci, vopred upozorňujem, že teda len pre silné nervy. Ale čo sa týka ďalšieho ročníku Tatraconu, všetky nádeje nám zhatila kandidatúra Choteboře na Parcon presne v termíne, kedy my sme mali robiť Tatracon! Už sme sa s ním pomaly lúčili, keď mi Mio z číreho zúfalstva pošepol osudnú vetu: „To už ten Parcon môžme kľudne robiť aj my!“ V tú istú sekundu som už stál a predniesol kandidatúru Spišskej Novej Vsi. A dosiahli sme drvivé víťazstvo, hoc sám Mio už na záver zo srandy hlasoval za Choteboř! Na ten Parcon som Mia ukecával už skôr, samozrejme potichu, aby to moji členovia z klubu nezačuli a neroztrhali ma ihneď v zuboch (bezzubí sľubovali vycucnutie mozgu z nosných dierok). Takže sa všetci môžte tešiť na Parcon, Tatracon a Casscon spolu v Spišskej Novej Vsi! Uff, howghhhhhch...