Všechna práva © Interkom 1984 - 1997

Zdravím všetkých nešťastníkov, ktorí sa nezúčastnili tohtoročného Mezeraconu.

       Na rozdiel od minuloročného, kedy sme ešte tri dni pred zahájením nevedeli, kde sa vlastne bude konať a kam máme cestovať, tento rok sa nemenilo nič od momentu, kedy bol oznámený termín a miesto konania. Janka Petříková, čoby organizátorka, sa určite menej nerváčila ako pred rokom. Akurát deň pred odchodom nevedela ako sa na miesto konania dostane.

       Tentokrát nám vybrala vínnu pivnicu (sklípek) na južnej Morave, asi 11km pred Brnom. Priznám sa bez dlhého mučenia, že som sa úplne spoliehal na to, čo som počul v telefóne a automapu som úplne ignoroval. Ale pekne po poriadku.

       V stredu som zarábal korunky, tak moja neúčasť v klube bola pochopiteľná a to bolo príčinou, prečo som sa dozvedel až na poslednú chviľu, že na Mezeracon pocestujeme autom len dvaja. Ja a L. J. Dohodli sme sa, že ho vyzdvihnem okolo jednej popoludní. V piatok o pol druhej som volal, že prídem o druhej a dorazil som o štvrť na tri. Skrátka darilo sa mi. A to som sa nakoniec ešte musel vrátiť domov, lebo v mrazničke som zabudol ovčí syr.

       Konečne sme vypadli z BA. Cesta ubiehala a my plní očakávania sme kecali o tom, čo nás čaká a neminie. Prvé prekvapko nás čakalo na colnici. Slovenskej. Nikde ani noha, iba dvanásť kolies troch áut. Dvere pod zámkom, okenice pod zámkom a možno aj colníci pod zámkom. Ešte že závora bola hore. Po krátkom váhaní sme sa vydali ďalej. Na českej, či moravskej strane, nás čakala krásna nová colnica. Len sa k nej dostať. Takú parádnu slalomovú dráhu som už dávno nezažil. Keď sme konečne dorazili k colníkom, boleli ma ruky ako keby som uhlie hádzal. Ale počin colníka mi úplne dal zabudnúť na unavené ruky. Z pred nami idúceho auta mu podávali dva pasy a jeden OP. V tom pracovnom ošiali vrazil štempeľ aj do OP. Závidím držiteľovi toho OP. Mám tam rôzne pečiatky, ale takúto ešte nie. Nabudúce si vypýtam.

        Potom už cesta prebiehala v pokoji. Iba Břeclav nás nemilo sklamala. Je to miesto našej tradičnej zastávky na ceste na západ, kde navštívime antikvariát a WC pri moste. Aké bolo naše zdesenie, keď sme zistili, že WC je zatvorené. Čo teraz? Skúsili sme to rozchodiť cestou do antikvariátu. Tam sa L. J. stretol s Peterkom, známym to fanom, a dali spolu krátku reč. Ten sa posťažoval, že už sa naňho zabudlo a nikto mu nepošle pozvánku na žiadnu akciu. Potom len tak medzi rečou o zdraví poznamenal, že prekonal infarkt a preto ani len neodpovedal na posledné pozvánky. Keď že sme opäť potrebovali rozchodiť svoj problém, rozlúčili sme sa a nabrali smer parkovisko.

       Opustiac Břeclav dumáme nad našim nerozchodeným problémom. Odpočívadlo pri diaľnici bolo našou spásou. S výkrikom „MOČÍÍÍŤ“ Brmbinka nabrala ten správny kurz. So svojim spolumočiacim kolegom sme skonštatovali, že je lepšie sa dobre vyčúrať, ako zle zasúložiť.

       Potom už cesta prebiehala dobre. Až veľmi dobre. Zastavili sme sa až pri Modřiciach u Brna, čo je cca 8 km ďalej než nami hladaná Blučina. Nebol problém sa ten kúsok vrátiť, a keď nám majiteľova dcéra vysvetlila, že „sklípek“ je hneď „za kotonen vpravo“ už sme boli doma.

       Konečne v cieli. Vkročíme dnu a všetci najvernejší na svojich miestach pripravení bojovať s pliagou a metlou ľudstva – s alkoholom. Prizriem sa lepšie a v ich očiach chýba ten správny zápal. Ešte tak zápal očných spojiviek, ale nie zápal pre boj s nepriateľom. Cítim, že je tam akási divná nálada. Práve som sa chystal preľaknúť, že sa niečo nepredvídané, neplánované a zlé stalo, ale upokojili ma oznamom, že to počúvali iba miestnu hymnu. Vraj o nič dobré som neprišiel.

       O šiestej hodine, teda o 18-ej , nás majiteľ pozýva do pivnice k sudom na ochutnávku vín. Nálada sa zlepšuje o niekoľko sto percent. Chutnáme také aj onaké, biele aj červené a všetky nám chutili. Nakoniec sme sa rozhodli pre Veltlínske. Pri ochutnávke zažiarila J. P. svojou pochvalou na víno. Vraj „a hesky řetískuje“. Od tej chvile bolo zvolanie „ŘETÍSKUJEM“ výzvou k likvidácii nepriateľa. Ale bol to veľmi príjemný nepriateľ a ako sa neskôr ukázalo, každý účastník ho s radosťou, elánom a plným nasadením likvidoval.

       Po exkurzii medzi sudmi každý účastník zaujal svoje miesto pri stole a začala sa zábava. Naposledy sme sa videli na Dracone, čo bolo dosť dávno, a tak nastala výmena nových informácií, klebiet, poklôn, rád a vtipov. A že sa niektoré vtipy stali veľmi populárne, ani nemusím hovoriť (písať). Niektoré rady tiež neboli na zahodenie. Ak sa niekto sťažoval, že mu je zima, bolo mu poradené, aby sa postavil do rohu. Tam je 90 stupňov. No a v takomto duchu, za neustáleho „řetískování“, prebiehal celý večer a vlastne aj hodný kus noci. Tak mimochodom, na večeru sme dostali polovicu kuraťa a celú noc boli k dispozícii jednohubky.

       Ako sa noc krátila náš početný stav pri víne klesal. Niektorí bojovníci si priniesli z domu či zo zamestnania únavu, niektorí ju získali v boji proti zákernému nepriateľovi a tak usúdili, že ráno múdrejšie večera a postupne (alebo potupne?) odchádzali načerpať čerstvé sily do svojich komnát. Nakoniec tak urobili aj tí najodolnejší a najvytrvalejší. Vlastne len chceli. Náš príchod na izbu nebol práve z tých najtichších a tak sa nám zobudila organizátorka. Jej verdikt nad našimi osudmi bol krutý: „Nepůjdete spát dřív, než já zaspím“. Čo teraz? Všetko vyriešili príchodzí, ktorí išli za hlukom v predtuche, že sa ešte bude konať „mejdlo“. Tá predstava tak vydesila obyvateľov onej izby, že L.J. ihneď siahol po fľaške s demänovkou s úmyslom spáchať samovraždu upitím sa. Ale mal smolu. Aj iní chceli spáchať samovraždu týmto spôsobom a vytrhli mu fľašu z rúk a takto sme si tú demänovku trhali navzájom od úst až sme stratili pamäť a nikto si nepamätá kedy a ako išiel spať.

       A rána sú kruté. Neviem či presne takto sa volal akýsi film, ale bolo to skutočne kruté. Čo vám budem kecať. Poniektorým ešte aj svetlo spôsobovalo bolesť. Tí, čo išli skôr na lôžko, skôr vstávali a zdali sa byť fit. Tí, čo išli medzi poslednými, nevstávali pred poludním a prespali aj raňajky (podávali sa, údajne, párky). A vôbec nevyzerali zdravo. Že im svetlo spôsobuje bolesti, bolo jasné v momente, keď ktosi rozdúchal oheň v krbe. Na ten sa dalo zvyknúť, ale denné svetlo bolo znesiteľné až niekedy pred polnocou.

       Myslím, že najkompletnejšia zostava sa zišla k obedu. Tí, čo vstávali skoro, boli už pred poludním načatí a išli si ľahnúť, takže sa minuli s práve vstávajúcimi nočnými vtákmi. Obed sa podával, ak ma pamäť nemýli, medzi treťou a štvrtou hodinou. Výborná polievočka (vývar), pečienka (za boha si neviem spomenúť, či k nej bola ryža, alebo zemiaky) a spústa kyslých uhoriek. Hlavne tá polievka nás úplne prebrala. No a dobrý obed treba spláchnuť dobrým vínkom. Pri tom splachovaní nám hrala reprodukovaná hudba. Ktosi naladil na rádii akúsi miestnu stanicu, kde hrali skladby staršieho dáta. Hlavne L. J. si veľmi pochvaľoval ako dobre hrajú. Naša zlatá organizátorka sa chcela blysnúť svojimi znalosťami v oblasti „pop music“ a informovala nás, že „tohle je Zizi Topová“. Ani za kreditnú kartu som si ju nevedel vybaviť. Stále sa mi v predstave vynárali dvaja muži s dlhými bradami, okuliarmi a v klobúkoch. Budem si musieť kúpiť encyklopédiu populárnej hudby. Nuž a tak sme sa bavkali stále a bez prestania za neustáleho „řetískování“ občas prerušeného jedlom (na večeru bolo asi opäť kura). Čo sa týka jedla, bolo ho neúrekom. Okrem večere, ktorá sa konala medzi ôsmou a deviatou hodinou, sa neskôr priniesli na stoly obložené misy a spústa jednohubiek. Vedľa týchto pokrmov si predstavte džbánky s vínom bielym i červeným, v krbe praskajúci ohník, všade dobrú náladu a nikde nikoho triezveho. No proste Raj na Zemi.

       Premiestňovanie do komnát v podstate prebehlo obdobne ako v predchádzajúci večer, ba možno aj v rovnakom poradí, ale to už je klebeta bez záruky. Ja a L. J. sme opäť zobudili organizátorku, takže trest z predchádzajúceho večera (alebo rána?) sa opakoval. Rozdiel bol v tom, že neprišli žiadni „mejdla“ chtivý hostia, ani žiaden samovrah. Poučený z následkov po kombinácii víno – demänovka sme sa tej potvory ani nedotkli. A dobre sme urobili. O deviatej boli už takmer všetci zobudení a nikto sa netváril moc choro. Ba dokonca šťastlivci, ktorí nemuseli šoférovať, v pití veselo pokračovali. O desiatej boli raňajky (maslo, džem) a po nich sa čakal zázrak. Dúfali sme, že nám niekto zakáže opustiť priestory, v ktorých sa práve nachádzame a v pitke budeme môcť pokračovať. Bohužiaľ, nič také sa nekonalo. Práve naopak. Pani domáca nás požiadala, či by sme nemohli opustiť priestory skôr, lebo by chceli ísť gratulovať babičke. Nuž tak sme opustili príjemné prostredie vínnej pivnice – sklípka a naložili svoju batožinu do áut. Domáca sa nám ešte dlho ospravedlňovala, ale my sme to vedeli pochopiť a nikto sa nehneval. Akurát, že sme sa nevedeli akosi rozlúčiť. Postavení do kruhu uprostred cesty kvákali sme ďalej. Nakoniec som to vzdal prvý ja a zavelil som na ústup. Nechcelo sa nám, ale čo narobíš. Rozlúčili sme sa a nasadli do Brmbinky. Pribudol nám jeden spolucestujúci. Naložili sme aj D. M. Nenecháme ju predsa drmádzgať sa vlakom po takom vyčerpávajúcom víkende. Myslel som si, že prespí celú cestu, ako je u nej zvykom, ale prekvapila. Počúvajúc piesne Ivana Mládka bola bdelá po celú cestu.

       Brmbinka sa pomaly blížila k hraniciam. Moju myseľ začali trápiť správne odpovede na otázky colníkov typu „Kde ste boli?“ a „Čo ste tam robili?“. Mal som veľké pokušenie spomenúť čosi o zváraní, ale v skutočnosti to prebehlo inak. Colník sa najprv opýtal či nemáme niečo na preclenie (okrem opice nič) a potom sa pozrel na nás. Šomrúc si čosi o zváračoch nás radšej poslal kade ľahšie. Zvyšok cesty prebiehal bez problémov. S piesňami I. Mládka na perách sme dorazili do BA. Svojich pasažierov som porozvážal do blízkosti ich domovov a Brmbinku som uložil v garáži o 14:15.

       A čo dodať na záver? Bola to ďaľšia vydarená akcia, ktorú organizovala Janka Petříková. Bol to výborný relax a mne dokonca preliečil aj dlhšie trvajúce žalúdočné ťažkosti. Ono prepláchnuť organizmus dobrým a kvalitným vínom čas od času neuškodí.

       S prianim „Pevné zdravie a pružnú pečeň“ do skorého videnia sa lúčia