Všechna práva © Interkom 1984 - 1997

Do kelu, ja som taký blbec, že sa furt nechám ukecať! V minulom roku som popisoval svoje zážitky z Intersection v Glasgove a zo svojich potuliek po Škótsku, ktoré sa mi zdali zaujimavé a uverejniteľné. Skončil som svoje rozprávanie príchodom do Londýna, kde sme po pátraco-blúdiacej (až blúzniacej) akcii dorazili do Northwick Park Hotel, zasunuli sa do europsky sa tváriacej sprchy a odgegli. Zdá sa, že niektorí fani toho ešte nemali dosť a na ich večné domŕzanie uverejňujem pokračovanie mojej britskej story. Pravdepodobne už každý druhý z vás v Londýne bol, a máte na toto megacity vlastný názor, takže poďme si ho skonfrontovať s tým mojím.

       29. 8. 1995, utorok

       Ráno (podľa Slávka Saczeka uprostred noci, pretože bolo asi pol deviatej), som sa už prebudil celkom duševne a telesne zralý si to s Veľkým Londýnom rozdať hoc aj na štyri kolá, toľko dní sme si totiž vyčlenili na úplnú a dôkladnú (cha,cha) prehliadku. Hotel bola dosť komplikovaná a členitá jeden a pol poschodová budova, takže sme chvíľu hľadali s Liborom, kde sme asi včera ubytovali Martinu s Jiřinkou, jedáleň sme už našli oveľa skôr. Chceli sme sa hneď aj vrhnúť k švédskym stolom či pultom, keď sa zrazu odniekaľ, ba skoro odnikiaľ zjavila majordómica. Bolo to fakt zjavenie, a až teraz, keď si na to spomínam, prichádzam na to, prečo nám nechutilo až tak, aby sme ich vyžrali do dna. Darebáci, vedeli prečo ju zamestnávajú. Chcela vedieť, či máme objednané anglické a či kontinentálne raňajky. Odvetili sme značne vyhýbavo (nevedeli sme to a Peťo Pavelko ešte nebol v dohľade) a radšej sme sa ježibaby opýtali, že aký je v tom rozdiel. Bol samozrejme v cene (2 ), ale hlavne v obsahu. Takzvané európske, či skôr kontinentálne (slovo kontinentálne má na ostrovoch mierne hanlivý význam) raňajky pozostávali s rôznych semienok, klasov, fľakov a müsli. Anglické raňajky pozostávali zase so šunky, vajíčok, fazule, párok, vyprážaných rýb a opekaných šampionoch, zeleniny, hrianok a ďalších, k životu nevyhnutných sprostostí. Samozrejme, okamžite sme ukázali s rozšírenými zrenicami a kvapkajúcimi slinami (tiekli nám z ovisnutých úst, nie z očí, darebáci!) na dotyčné sprostosti a rezolútne vyhlásili, že teda kontinentálne raňajky by sme si neobjednali ani náhodou a vrhli sa na šunku & spol. Teda, ja som si hlavne dal ten spol., pretože šunka je v ich ponímaní len akýsi prerastaný bôčik, a ten nemám rád. Sklamaním bola aj varená fazuľa, ktorou sa vo filmoch z Divokého Západu nadžgávajú statoční pastieri dobytka, ktorí sa hlavne v našich končinách zásluhou Červeného gentlemana prerodili do ostrieľaných pištoľníkov, či až priam cowboyov. Ale nazad k fazuli. Farbu aj zápach teda mala, chýbala už len taká drobnosť-chuť. Nakládli sme si teda statočne, prihodili ešte ovocie z neutrálneho stola (vraj to si mohli brať aj müslisti, koľká to benevolencia!), prihodili ešte keksíky s maslom, medom, džemom z vlastného stola a potom nečudo, že sme to nevládali zjesť. Majordomica chcela ušetriť aspoň na čaji a objavovala sa s kanvicou len výnimočne a vyložené vypýtanie.Boha jeho, ešte v Anglicku na čaji budú na mne šetriť! Okamžite som vykopal vojnovú sekeru.

       Doobeda sme mali v pláne práce nákupy kože (Peťo), prsteňov (MadMax), videokaziet (Libor, Martina) a CDčiek (Halienovci). Ja som na dno peňaženky nedovidel, takže som si takéto rozpustilé milionárske zábavky v kľude odpustil a len som sa tak pľontal s nimi po obchoďákoch, ktoré nemali ďaleko k nášmu blšáku. Poobede nás Peťo nabaláchal na London Dungeon, kde nás mali čakať hrôzostaršné výjavy z Britskej histórie. No, bolo to fakt hrozné, za čo všetko Briti dokážu pýtať peniaze, konkrétne sedem libier. Pri vchode nás odchytili fotografi, Milanovi vtisli do rúk obrovskú popravčiu sekeru a mne, nevinnému (!) položili hlavu do vydlabaného kláta. Cvak a hotovo. Pri východe nás už vraj bude čakať vydarená fotka na pamiatku za bezvýznamné štyri libry. Nechali sme im ju. Na pamiatku. Zo dve hodiny sme blúdili katakombami, kde vo výklenkoch a otvorených celách mučili a popravovali tými najvymyslenejšími spôsobmi rôzne voskové figuríny. Bolo to dosť naturalistické, morbídne až nechutné, nedoporučujem návštevu s deťmi. Mal som z toho teda dosť zmiešané pocity, našťastie nie črevá so žalúdkom. Viac sa mi už páčili duchovia, ktorých vytvárali holograficky v priestore. Potom nás zavliekli medzi kulisy starého Londýna, kde šantil Jack Rozparovač. Tu to bolo len rozprávanie s premietaním diákov, krátka divadelná skeč bola o ničom. Potom sme museli chvíľu čakať na popravu gilotínou. Jeden herec, tváriaci sa chvíľami ako vosková figurína, snažil sa svojím občasným „baf!“ privádzať slabších jedincov k infarktu, alebo aspoň k jemným mdlobám. Po chvíli nás pustili do temnej komory, zavreli a nechali nás trochu vydusiť sa vlastným strachom, čo len na nás chystajú, pretože predtým ohlásili vstup len na vlastné riziko. Ozval sa akýsi rev zavraždeného nešťastníka a trochu sa rozvidnelo. Stáli sme v úzkej starobilej uličke a pred nami sa vynorila gilotína. Na ľavej strane sa otvorilo na dome okno a akási žena vyliala vedro vody na ulicu, teda na tých pod ňou, čo si mysleli, že pohľad na nejakú popravu znesú a iné riziko ich tu nemôže postihnúť. No nejdem ďalej prezrádzať, možno sa medzi vami nájde ešte blázon, čo by tam rád šiel, hádam už len toľko, že poprava bola a mne k nohám odpadla nejaká Španielka. Netrebalo ju fackovať, ani umelo pridýchať (v tej tme som ju dobre nevidel, takže som si nebol istý, ktorý spôsob použiť), hneď sa aj prebrala, takže som ju len pomohol vstať, čo v tej tlačenici nebolo jednoduché. Je mi to nejaké čudné, ako sa vôbec dostala v tom dave na zem, veď sme tam boli ako haringy. A vôbec, čo majú čo Španielky čo odpadávať pri poprave. Veď tento pohľad by si mali niesť už v genetickej výbave zo stredoveku!

       Východ bol samozrejme cez obchod so suvenýrmi, tu je taká obyčaj. Vonku už s penou okolo úst prešľapovali Libor s Martinou (to bolo ešte v dobe, keď si nevedeli prísť na meno,takže sa spolu nudili), že kde sme reku tak dlho. Cez Hays Gallery, kde sa nejaká fantastická kovová obluda snažila odveslovať z fontány do niekoľko krokov vzdialenej Temže, len nemal kto dvihnúť kotvy, sme sa dostali až ku hlavnej mestkej stoke. Temža bola presne podľa očakávania, rovnaká ako rieky vo všetkých veľkomestách-špinavá až hrôza. Pekný bol výhľad cez rieku na londýnske City. Na necelých 2,6 km² sú samé banky a menšie obchodné mrakodrapy. Teraz tu býva len 5 300 obyvateľov, ale cez deň tu robí 400 tisíc duší. Začiatkom 19. storočia tu vraj bývalo viac ako jeden milión obyvateľov, čo sa mi nezdá, lebo je to hustota obyvateľstva na meter štvorcový väčšia, ako je bežne v manželskej posteli. Ibaže..., no nechajme tieto úvahy bokom, vráťme sa radšej do horizontálnej polohy.

       Prešli sme sa po nábreží Temže okolo trvale ukotveného krížnika H. M. S. Belfast, ktorý bol v niečom prvý či posledný, ale nikoho dnu nelákalo, takže sme radšej zamierili k neďalekému Tower Bridge. Hneď vedľa mal byť slávny Tower, ale čo sme si šli oči vyočiť, nikde sa nič nevypínalo, nemonumentovalo, nezrážalo nás na zem svojou úžasnosťou. Nakoniec sme usúdili, že to asi bude tá maličká škatuľa na druhej strane rieky, ako bola aj pravda. Prehlásil som, že to už u nás kaštieľ v Markušovciach je väčší, ako tento drobizg. Vyšplhali sme sa na most, na neuverenie prechod po ňom bol zadarmo, čo ma priviedlo k úvahám o anglickej dôslednosti.Taký krásny most a oni nechcú ani penny! No chápete to? Toľké peniaze vyhodené do Temže! Napriek našej už značnej uťahanosti sme na moste chvíľu šantili, fotili sa, poskakovali, proste nám celkom mierne šibalo (čo sa stalo pravidlom, keď sa pred Liborom objavil fotoaparát).

       Tower predsa len nebol až taký malý, zblízka už vyzeral, ako sa na správny hrad patrí. Na kráľovské poklady v ňom uložené sme sa už nestihli pozrieť, bolo po záverečnej a tie múry vyzerali pomerne solídne na to, aby sme tam išli preskúšať funkčnosť ich poplašného systému. Presunuli sme sa ešte k Big Benu, kúpili si niečo pod zub a len tak sme sa povaľovali, oddychovali a pozorovali padanie súmraku na Parlament. Keď už zasvietili všetky reflektory. ktorým celý komplex podfarbili, a zdalo sa,že žiadne ďalšie svetlo už nemajú, pobrali sme sa cez Trafalgar ku Erosovi na Piccadilly Cirkus, kde sme sa mali stretnúť s Jurom a českou časťou našej výpravy.Ešte sme sa tam chvíľu motali, na kuče sme sa dostali okolo pol dvanástej v noci totálne uťahaní.

       

       30. 8. 1995, streda

       Ráno sa opakovalo, akurát nám ježibaba oznámila, že sme mali predplatené len kontinentálne zrno, takže ak sa nechceme naučiť kikiríkať, máme si doplatiť. Jediná, čo jej to nevadilo, bola Jiřinka, tá si kľudne ďobala ďalej do fľakov a na mysli mala len müsli. Majordomica sa po našom kývnutí, že si teda doplatíme ukľudnila a čaj dolievala častejšie. Nepomohlo, nebude veru mieru pod olivami, vojnová sekera ostala vykopaná.

       Chceli sme začať prehliadkou St.Paul`s Cathedral. Hneď na začiatku ma však znechutili obrovské sklenené dvere, ktoré určite verne kopírovali starý originál, a následne ich finančné požiadavky. Moja ubolená duša chcela v chráme božom zdvihnúť svoj pokorný zrak k nebesiam, a tie beštie chceli za to peniaze! Opustil som teda zahnívajúcim kapitalizmom sprznenú katedrálu (len na dokreslenie: Roku 1996 si katedrála nechala svoju slávnu kupolu celú obaliť zlatočervenou reklamou na nové čokoládové tyčinky a tohto roku rozvírila hladinu škandálom, keď sa zistilo, že prijala dar 15 tisíc libier od zbrojárskej firmy, a teda s prikázaním o nezabití si opáti ťažkú hlavu nerobia. Aspoň vidíte, ako sa jedna katedrála môže spustiť, keď jej ja demonštratívne ukážem chrbát), obzreli sme si ju len zvonku a peši sa prešli po City. Banka, banka, banka, obchod, banka, banka, hotel... V zemepise som teda dobrý, ale niektoré názvy bánk ma mierne vyviedli z miery. Zdá sa, že v City sa rozhodli zriadiť si banku všetky okresy z arabských či juhoamerických štátov, nezabudajúc uviesť, že v rámci tohto okresu ide teda určite o National bank. V Košiciach máme 15 bánk, tu ich majú 450. Medzi bankami bolo prekvapivo málo ľudí, znudené ksichty vrátnikov naznačovali, že ani nikoho nečakajú. Banky si totiž na celom svete vystačia samé prevodmi peňazí medzi sebou, smrteľníci len otravujú žiadosťami o úver, a vôbec, marš von! Svet veľkého bussinesu bol nezvyklo tichý, sem tam len zabzučal nejaký komár či Royl Rolls. Tutistov nebolo, takže sme sa niekedy ocitali na ulici úplne sami. Tu sa žije buď vysoko nad zemou, alebo pod ňou, v metre.

       Jedno sa Britom musí nechať, metro majú bohovské. Celé podzemie je doslova prešpikované tunelmi 21. trás a stanice majú skoro každých sto metrov. Ak si chce pražák urobiť dojem o metre v Londýne, stačí, ak si predstaví sieť električiek v Matke miest (odkiaľ získala Praha tento prídomok je mi dodnes záhadou), je to porovnateľné. V niektorých staniciach, kde sa križujú linky, vyrástli hotové podzemné mestá a ak sa neviete stratiť v jednoúrovňovom Londýne, tak napríklad v tube (angl.slang.výraz pre metro) medzi prepojenými stanicami Bank a Monument, kde sa križuje šesť liniek, sa vám to stane určite. Presadli sme tu s jednej linky na druhú, ale kým sme ju našli, tak sme chodili eskalátormi a chodbami hore, dole až kým ma úplne nedomotali. Už som nevedel určiť, v akej polohe sa oproti povrchu nachádzam, dúfal som však, že povrch je niekde nadomnou a nie niekde inde. Na King`s Cross St.Pancras, kde majú dokonca sedem úrovní som sa už ani nesnažil sledovať, kde sa práve nachádzam, napríklad oproti Slnku. Niektoré stanice a linky sú zo začiatku storočia, niektoré sú úplne novučičké a podobne je to aj so súpravami, takže to celé spôsobuje veľmi príjemný galimatiáš. Všade sú reklamy, potulný speváci a leštené zrkadlá z nejakého kovu, aby si videl za každý roh, okolo ktorého ideš, hlavne teda v noci. V metre stretnete hocikoho, od filmového herca či magnáta po žobráka. Napríklad pravidelne v podvečer sa súpravy zaplnili v okolí City bankovými úradníkmi, vzor to v oblečení a chovaní. Napríklad, viete vy, ako sa rozozná pravý britský gentleman?! U nás je o nich trošku mylná predstava. Anglický gentleman je vzorne oblečený, hlavne čo sa týka najvrchnejšej vrstvy. Diera na ponožke veľkosti vrchnáka na zaváranie je však už prípustná. Osobne som ju videl, len raz som nevedel pochopiť, prečo ju má dotyčný na boku ponožky a nie na päte či na prstoch. No, možno ich mal aj tam, ale nebolo ich v kožených topánkach vidno. Pod vlneným sakom sa nosí mierne krikľavá kravata, ale zásadne so zlatou brožou. Anglický gentleman sa ďalej líši od bežných smrteľníkov hlavne tým, čo nikdy nerobí. U nás je napríklad predstava, že gentleman je ten, čo uvoľní dáme v dopravnom prostriedku miesto. Neviem ako inde v Anglicku, ale v Londýne toto gentleman zásadne nerobí. Keď sme napríklad s Liborom niekedy uvoľňovali miesto starším, alebo dámam, celý vagón na nás čumel ako na ľadových medveďov hojdajúcich sa v sieti medzi palmami s nasadenými čiernymi okuliarmi. Ďalšia vec, čo tamojší gentleman nerobí je, že nezíza (okrem horeuvedeného prípadu). A to ani bohovi a zásadne na nič. Všetci sú ready a nič si nezaslúži pozornosť. Pristúpila na jednej stanici čokoládova víla z iného sveta. Mala dlhé rovné, dajme tomu, že prefarbené blond vlasy, štíhlu postavu jak lusk, v koži správnu, ba priam akurátnu zmes mlieka a kávy. Oblečená bola do nejakých tigrovaných minišiat a na nekonečne dlhých nohách mala nekonečne vysoké štekle. Na doplnenie musím ešte uviesť, že bola nekonečne krásna a lepšiu postavu som hádam ešte nevidel. Zjavenie hodné najerotickejšieho anjela, akého si mužská predstavivosť vie vybásniť. Nechápavo som vytrieštil, vypúlil, vypleštil a vyvalil oči a gamba mi spadla pod zrazu rostrasené kolená. Civel som jak báger na tvrdú hlinu. (Ženy, nepleťte sa teraz do toho!). No chlapi, poviem vám teda, že... no dovidenia zdravý rozum! Všetci anglickí gentlemani ako na povel sklonili hlavy hlboko do novín, len my s Liborom sme sa pomaly približovali na dostrel. Samozrejme, bolo mi blbé neustála priamo na toho mimozemšťana mumákovať, takže som sa točil jak na ringlšpíli, prehmatával rukami po tyčiach okolo seba ako slepec bez palice a v škúlení do nemožných uhlov som hravo prekonával Polívkove najtajnejšie túžby. Dobre, možno som vyzeral ako trpák, ale aspoň som niečo videl! Pochybujem, že v novinách mali gentlemani zaujímavejšie veci.

       Takže aby som dokončil toho gentlemana: vraj je stelesnením sebakontroly, poriadnosti a čestnej hry. Za každých okolností mu musí ostať meravá horná pera, je chladný a málovravný. Zachováva vernosť svojmu slovu, robí viac, ako sľubuje, nikdy nehovorí o svojej práci, nechváli sa a nehaní iných. To je aj napríklad dôvod, prečo im ostáva len debata o počasí.

       Poďme ďalej, kým sme ešte v metre. Na eskalátoroch sa chodí zásasadne vpravo, teda sa uvoľnuje ľavý pruh pre uponáhľaných. U nás sa stojí hocikde a máte problém niečo stihnúž, kým teda nie ste La bomba Tomba a neprekľučkujete okolo všetkých nevhodne rozložených trpákov. Dá sa tu stretnúť celý galiamatiáš rás, ale taký výraznejší a najpočetnejší sú hádam černosi. Neviem, ako sa im teraz útlocitne hovorí, viem, že po americky opitý Indián sa povie „nie celkom úspešne s návykovými substanciami bojujúci pôvodný obyvateľ Ameriky“. Až tu, v londýnskom metre som videl, koľko možných podruhov černochov môže byť. Ale zásadne nosili akési „pončo“, „ klenoty“ a „budajku“. Klenoty boli rôznofarebné korálky a budajky sú ešte rôznofarebnejšie vlnené čiapky, ktoré sa nosia asi do 50o^oC a možno aj potom. Dôvodom, prečo drvivá väčšina černochov chodí takto dohabaná je, že podľa tvaru a farby čiapočky a klenotov sa rozpoznávajú jednotlivé kmene, klany a mafie. To aby náhodou nezachloštili svojho.

       K najmenej početným a veľmi zriedkavo sa vyskytujúcim živočíšnym druhom prebývajúcim v metre patrí bobby, teda ľudská informačná neozbrojená búdka so zabudovaným úsmevom a servilitou k blúdiacim cudzincom. Zdanie, že by malo ísť aspoň podľa uniformy o policajta je scestné, čo je len iný výraz pre „hluboké nedorozumění“. Mimochodom, tieto čierne bútľavé vŕby volajú bobby po svojom prvom policajnom veliteľovi, ktorý sa volal Robert Neviemaký, a bol taký populárny, až mu jeho familiárna prezývka prešla na všetkých minulých i budúcich podriadených.

       Takže to by bolo priatelia všetko, čo som vám chcel povedať o londýnskom metre. Vráťme sa preto nazad do príbehu.

       Vypadli sme teda z nudného City, obzreli si Monument, zostúpili do dávno nespomenutého metra a odjachali z podzemia vysutou dráhou Docklands Light Railway.Je to špeciálna trať pre dopravu do bývalých lodných dokov, kde sa teraz rozlieha supermoderné mesto tretieho tisíročia. Na túto trať si musíte kúpiť špeciálny lístok, ibaže by ste urobili najrozumnejšiu vec a kúpili si viacdenný lístok na všetky zóny (je ich celkovo šesť. Prvá zóna je širšie centrum, vo štvrtej sme mali hotel a v šiestej je napríklad Heathrow. To sú len ďalšie veci, čo som vám ešte o metre nepovedal) ako my za cca 1200 Sk, ten tu platí. Súpravy sú plne automatické a bez vodiča. Popreplietali sme sa pomedzi chróm a sklo v tvare futuristických budov prešli po svojich cez jediný peší tunel pod Temžou a vynorili sa pred provou Cutty Sark. Tento trojsťažňový kliper bol ešte pred viac ako sto rokmi najrýchlejšie sa plaviaci kus brvna a na počudovanie ho hneď nezabrala armáda na prenasledovanie škaredých pirátov, ale vozili v ňom ušľachtilý čajík pre high society. No niekedy bol najrýchlejší, teraz je určite najpomalší, lebo stojí navždy ukotvený na brehu, je v ňom múzuem nakradnutých predmetov z Číny, Indie a Ceylónu. Loďka je to teda pekná, ale my sme chceli vidieť jednu čiarku v betóne, a tak sme sa pýtali taxikárov a autobusákov, že kde je tu nejaký ten Greenwich. Ako na porazenie tu totiž nie je žiadny ukazovateľ smeru, že kade ďalej. Mám temné podozrenie, že všetký zlikvidovali práve vyššiezmienení dopravcovia, pretože svorne ako jeden muž nám to odmietli povedať, ale boli samá ochota nás tam odviesť za mizerné dva libry. Libry sme si nechali na chladené pivo a vybrali sa rovno za nosom, čo sa ukázalo byť skvelou myšlienkou. Ani nie po päťsto metroch sme totiž došli ku bránam G. záhrad, v ktorých útrobách mala byť tá pomlčka či spojovník. Aj bola, na kopci, ale zakliata. Zakliata vstupným a zaliata v podobne koľajnice do betónu. Za štyri libry kus čiarky. Atómové hodiny, podľa ktorých sa cez satelit nastavujú všetky ostatné zadara. Halienovci s Jiřinou boli ochotní investovať (je to spojené s prehliadkou Old Royal Observatory a za príplatok aj s námorným múzeom), my sme obzreli koľajnicu spoza mreží (presne taká istá ako tá, čo sa vlečie popri vašej železničnej stanici a kopuluje v nekonečne so svojou hermafrodickou družkou), a odfotili sa pri na voľne prístupnom múre obnažených mierach, ako sú yard,foot a inch. Samozrejme, akonáhle Libor uvidel fotoaparát, hneď si predstavil asi tridsať záberov, ktoré nutne musíme práve zdes urobiť, a hneď nám s Martinou aj naordinoval režisérske pokyny. Pod plotom sa totiž dole kopcom po vyschnutej tráve tiahla biela čiara, akože pokračovanie Meridianu pre nemajetných. A že ide robiť stojku, aby bol dole hlavou, s pravou rukou na západnej pologuli a s ľavou na východnej. A ja som mal to hovädo zadržať, aby nedrisol dole kopcom. Skoro by sa mu to aj podarilo, keby sme nespadli obaja. A tak sme tam na lúke s nádhernou vyhliadkou na Londýn klbčili a šantili ako malé deti, pridala sa dokonca aj od Glagowa ešte zasnená Martina. Prebrali sme sa až na Peťov rehot, ktorý nás tajne snímal spoza bučka a už od smiechu nevládal držať rovno kameru. Dole pod záhradou sme potom prepili všetky dnes na vstupnom ušetrené peniažky.

       V ten deň sme ešte prešli pár obchodov a Martinu s Liborom som potom zatiahol do Camden Town, že tam určite budú lacné veci. Aj boli, dalo sa tu za libru v pohode najesť, kopa kože, muziky a všakovakého chamradia a ošprty. Očarili ma fasády budov, z ktorých trčali obrovské topánky, motorky, smrtky, piráti, kolesá a iné cárachy. Rozkošné, farebné, netradičné..., čistý úlet. Začalo sa pomaly stmievať a my sme sa akosi prestali dobre cítiť, pretože čoraz častejšie nás začali oslovovať díleri drog a na ulicu sa začali trúsiť tie najpodivnejšie individuá. Camden Town je územie nezávislých, tu majú akési stredisko všetci čierny prisťahovalci a sústreďuje sa tu pašovaný či kradnutý tovar. Ak chcete kúpiť hocakú drogu, dostanete ju tu ľahšie ako mlieko. Jedna moja známa tu načierno (ako inak) nejaký čas robila, takže niečo som o tej štvrti vedel. Bobbyho tu určite nestretnete, ako je deň dlhý, takže sme radšej veľmi rýchlym krokom zamierili do metra. Stretnutie so zvyškom výpravy sme mali opäť na Piccadilly, akéhosi to prirodzeného centra Londýna.

       Ešte na Intersection sme si kúpili lístky na Alien war, čo je hneď vedľa v Trocadero, takže sme sa rozhodli, že je najvyšší čas zažiť na vlastnej koži strach z pravého votrelca. Prd. Kým si Martina kúpila za sedem libier lístok, unikla nám do lode skupina pakistánskych šumienok, čo sa neskôr ukázalo ako ťažká chyba. Po dvadsiatich minútach vybehli von výskajúc a jačiac na celý suterén, už preventívne Gigerovsky upravený. Keď ich jeden doprovodný vojak z Nostroma štipol ešte znenazdajky už na chodbe do zadku,mysleli sme, že tam rovno zorgazmujú. My sme dostali ako doprovod Vaskézovú so svojou partou ostrých mariňákov. Vaskézová sa na prvý pohľad do mňa zaľúbila a hneď ma aj stanovila svojím pobočníkom a veliteľom všetkých, zo dvadsiatich civilov. Dala mi krátku inštruktáž, čo mám robiť, keď ukáže takto, a čo mám robiť, keď urobí toto a vrútili sme sa dovnútra. Nežne ma pohladila po neoholenj brade a precedila pomedzi krásne pery, že máme držať hubu a nepodnikať nič, kým mi nepovie. No, keď to tak spätne čítam, znie to ako príprava na nejaké intímnosti, ale my sme fakt len išli povraždiť nejakých tých škaredých emzákov. Ostali sme sami (teda civili)v úplne tmavej miestnosti a čakali, čo sa skade na nás vyrúti, alebo kde sa stena prelomí... Po chvíli napätého čakania, čo len s nami úbohými bude, začalo blikať červené svetlo a kovový hlas Matky začal nevzrušene opakovať, že vraj poplach. Dovnútra skočila Vaskezová, že nám ide zachrániť holý život a máme ju nasledovať, ale potichu, lebo po lodi sa potuluje nejaký cudzí orgán. Poprepletali sme sa pomedzi kulisy, keď tu zrazu sme museli zaľahnúť a vzápäté po nás skočil votrelec. Vaskézová so suitou usilovne pálila na všetky strany, ale nepomohlo, tak sme museli utekať za neustáleho rachotu ťažkých zbraní a húkania sirény po zmaľovaných pivničných chodbách. Nenápadne som sa odpútal od náčelníčky a išiel posilniť zadný voj, aby som si lepšie obzrel votrelca, ktorý nám bol neustále v pätách. V blikotavom svetle stroboskopov vyzeral fakt presvedčivo, masku mal výbornú.Mariňáci nás nahnali ako dobytok do výsadkového madulu, Martinu si vybrali ako navigátorku a posadili ju do špeciálneho kresla bokom od ostatných. Kým prebiehali prípravy na štart, všetci sme vedeli, čo sa stane.Na Martinu skočil ten slizký hmyz, ale spoločnou paľbou sa ho podarilo zahnať. Viem si predstaviť, čo sa tu dialo v predchádzajúcej výprave, my sme mali v skupine len samých dospelákov a ich na krvákoch odrastených chlapcov, takže nebola žiadna zábava, dokonca aj Martina odmietla ujúkať, takže celá naša výprava skončila fiaskom.Znechutení sme sa vylodili opäť na Zemi a ľutovali, že sme svoje šušne radšej neinvestovali inde. Keď sme práve objavším sa Jurovi a Peťovi porozprávali, čo sme zažili, tak sme ich nadchli, že hneď išli vrátiť lístky.

       Trocadero je obrovské nákupné a zábavné centrum, my sme si vybrali ešte jazdu na Emaginátore. Na výber boli dve jazdy- bobovou dráhou a space race. Môžte trikrát hádať, ktorú sme si vybrali. Kým sme čakali v rade, stihol uvádzač ísť do kolien, keď zistil odkiaľ sme a koľko je u nás priemerný príjem. Na dôvažok sa ešte vmžiku zaľúbil do Martiny, takže dovnútra pustil len nás, ostatný museli čakať. Nasadli sme do akýchsi štvormiestnych kokpitov pred panoramatické plátno, kde nám pustili nádherne animovaný počítačový program pretekov z jednej space základne na druhú. Presne podľa zážitkov na plátne s nami ten kokpit mykal, brzdil a akceleroval, a keď sme išli dole hlavou alebo nabrali rotáciu, prisámvačku som mal dojem, že ten na podlahu pripútaný vozíček, aj keď s hydraulikou a na pružinách, s nami letí vesmírnym priestorom. Vyliezli sme odtiaľ všetci nadšení, priam vo vytržení. Bomba. Doporučujem, aj keď jedna jazda stojí 3.50.

       

       31. 8. 1995, štvrok

       Česká časť výpravy odletela do vlasti a tak mal MadMax konečne trochu času na Londýn, pretože doteraz len chodil po vydavateľoch s Radkou, kde sa snažil presadiť. Peťo sa ho rozhodol doprevádzať, Halienovci si vybrali vlastný program, a tak sme sa opäť len v trojke vybrali do Stonehenge. Návšteva tohto kultovného miesta však nie je jednouduchá. Buď použijete služieb nespočetných turistických kancelárií, kde zaplatíte cca 45, alebo máte problém. Lacné autobusy tam vraj nechodia, len vlaky do Salisbury a odtiaľ miestny spoj.Vlastnou réžiou nás to teda vyšlo 18.40 plus 4.10, čo je približne polovica, ale cestovky k tomu ešte pribaľujú vstupné ku kameňom a návštevu rímskych kúpeľov.Aj tak sa neoplatí.Cestou sme obdivovali nekonečnú rovinu zožltnutej trávy a prelety stíhačiek. Vraj sa tu ťasto objavujú aj kruhy v obilí, my sme ich už videli len zabalené a pripravení na export do najbližšej stodoly. Stonehenge stojí na miernej vyvýšenine naľavo od cesty. Autobus má parkovisko napravo. Pod cestou je podchod, kde od vás zinkasujú 3-5 a môžte sa priblížiť na 20 metrov ku megalitom. Od cesty spoza plota je to 50 metrov a zadara. Boli sme dosť znechutení, že nás nepustia medzi kamene, lebo takto na diaľku sa história ťažko vstrebáva a preciťuje. Všetky ostatné megalitické stavby v Británii sú vraj zadarmo a voľne ohmatateľné, hlavne neďaleké Avenbury, ktoré by sa asi oplatilo pozrieť skôr. Asi hodinu sme meditovali, čo by sa stalo, keby sme preliezli plot a vtrhli medzi trility, nakoniec sme to vzdali a odviezli sa späť do Salisbury.

       Tu som si trochu napravil náladu, pretože toto mesto vonia históriou. Na každom kroku starina, uličky, brány, domy, všetko bolo pekné a udržiavané. Prehliadka mesta rozhodne stojí za to. Obzreli sme si zvonku najstaršiu katedrálu, potom sme sa cez kamenárstvo vlúdili bočným vchodom dovnútra, aby sme sa vyhli kase. Vnútri však čosi Libora vesmírneho osvietilo, psychicky to už nevydržal a utekal naspäť do Londýna, aby mu nezavreli obchody s videokazetami a hlavne, aby si Peťo nekúpil kazetu čo on ešte nemá. V Salisbury totiž na jeho rozčarovanie nebola žiadna kazetáreň. S Martinou sme si obzreli celkom slušnú katedrálu, staré košaté stromy neznámej značky na nádvorí boli úplne super,prešli sa ešte mestom, a potom som ju ešte presvedčil na návštevu Old Souround. Je to plochý kopec nad mestom, kde bolo už pred päťtisíc rokmi neolitické sídlisko, na jeho ruinách potom postavili hrad. V praxi to malo dva obranné valy za sebou, v strede bol umelo navŕšený kopec a na ňom pozorovali prelety pečených holubov hradní páni. Práve nam zatvorili bránu pred nosom, že vraj záverečná. Nedali sme sa odradiť, zozadu sme preliezli cez priekopu a štvornožky vyšplhali až celkom hore. Odtiaľ bol parádny výhľad na šíre okolie. Kedže sme sa v ruinách hradu ocitli celkom sami, pošantili sme si dosýtosti. Preliezali sme po múroch, nakukli do každej dierky. Celé to bolo postavené z pazúrika, teda malých ostrých skaliek, žiadne balvany. Nečudo, že im to celé drislo dole. Najzachovalejšie boli obidva žumpy. Ak chcete vedieť podrobnosti, tak to boli asi 10 metrov hlboké tehlové šachty s priemerom tri metre, ktoré vraj ústili do prezliekárne. Tu sa za závesom len človek posadil na akési bidlo a dobre sa držal, aby nezjebabral dole, lebo tam mu už nebolo pomoci. Normálne to tam na tabličke písali.Na hotel sme prišli poslednými možnými spojmi, ale takí vyprahnutí, že som recepčného ukecal, aby išiel otvoriť ešte bar a načapoval mi jedno chladené pivko.

       

       1. 9. 1995, piatok

       Zbalili sme si svojich päť slivák a vypadli z hotela. Veci sme si uložili na Victoria station, a kedže odlet sme mali až večer, šli sme ešte rajdiť po meste. Obzreli sme Westminster Abbey, pochodili po obchodoch, ale po chvíli ma prestalo baviť očumovať s prázdnymi vreckami obchody. K tým fajnovejším, kde sa predáva za guiney, sme sa ani nedostali.(Bežne vám v Británii predajú čokoľvek za funt sterling alyas libru, ktorý ma sto pencí.Snobské vecičky, ako zlato, kožuchy či starožitnosti predávajú v luxusných obchodoch pre high society za guiney, ktorá má 105 pencí). Takže som povedal, že ja veru idem do British Museum. Pridala sa len Martina.Bohača, mal som to ja veru urobiť hneď v prvý deň.Na začiatku sme naďabili na moju slabosť, staré mapy a nebol som veru ďaleko stavu najvyššej blaženosti. Do večera sme stihli ešte prezrieť Olmékov, Inkov a Aztékov, starým dobrým Egyptom s kopou múmií a sôch sme už len prebiehali,ledva som stihol urobiť pár záberov, kým nás strážnici celkom neodchytili a nevyviedli von. Kašľať veru na London Dungeon či hocijaké iné atrakcie, ak sa niekedy dostanem do Londýna, päty z British Museum nevytiahnem! Tu sa nahromaždila (celkom pekné slovo na ten spôsob, ako sa tu tie veci dostali) skoro celá história ľudstva, ak už človej nemôže precestovať svet osobne, stačí ako plnohodnotná náhrada prejsť sa asi stovkou miestností BM. Som ochotný urobiť výnimku len pre Natural History Museum a National Gallery.

       S Martinou sme chvíľu posedeli na jedinej zelenej tráve široko-ďaleko, v St.James`s pri jazierku a pobrali sa na Victoria station, kde sme mali spicha. Vybrali sme si veci, ale Martina ešte usúdila, že má dosť času a odniesla pohľadnice na poštu. Ostatní radšej sadli na vlak, na ktorý sme všetci svorne minuli svojích posledných 10 a odišli na letisko Gatwick. Zdržanie na pošte sa nám dvom však stalo skoro osudným. Išli sme až ďalším vlakom a na North Gatwick márne hľadali svoj let. Až po hodnej chvíli sme zistili, že nám to letí zo South G., kam sme sa ešte museli dopraviť akýmsi vodorovným výťahom. Tesne pred okienkom však náš let prestali už odbavovať, takže sme museli skúsiť dostať sa na palubu aj s batožinou. Nervozita rástla, pobehovali sme po hale s vozíkmi, rupsakami a obrazmi ako pes s prebitou nohou. Na kontrole sme sa zúrivo predrali cez protestujúce davy rovno dopredu, len tu nastalo ďalšie zdržanie, tentoraz mojou vinou. V mojom rupsaku objavili totiž nôž. Taký normálny, čepeľ ani nie dvadsať čísel. Kontrolná otázka: „Prevážate zbrane?“

       Ja: „Ja? Nie.“

       Policajt: „Máte tam nôž.“

       Ja: „Hej mám, taký malý, kuchyňský. Veľmi sa ponáhľame!“

       Policajt: „Dajte to pod RTG ešte raz!“

       Ja: „Na čo, veď vám vravím, že tam mám kuchyňský nôž!“

       Nepomohlo. Batožina šla ešte raz, jasne že tam nôž opäť svietil, kedže sme ho nevybrali, prečo by si nezasvietil, no nie?. Porada. S Martinou sme od nervozity vraždili očami. Ešte že som na nich nezačal ziapať, niekto mi totiž vravel, že práve toto nemajú britský úradníci radi, ale veľa mi k tomu nechýbalo.

       Policajt: „Máme tu problém. Máte nôž.“

       Ja, rezignovane prikyvujúc: „Hej, ja viem. Už som sa priznal. Kuchynský, na chleba.“

       Policajt (určite presvedčený, že nie na chleba, ale na pilota): „Môžme si ho nechať?“

       Najprv som vyvalil oči, načo im bude, potom som pochopil, že v prípade, že im ho nedám, tak ma rovno zavrú ako medzinárodného teroristu, takže som len rezignovane mávol rukou: „Nech sa páči, darujem vám ho.“ Chvíľu trvalo, kým sme ho niekde naspodku našli a potom nás už konečne nechali prejsť. Lietadlo malo odlet za tri minúty a my sme mali utekať asi kilometer k bráne č.22. Neviem ako, dušu som totiž vypľul niekde pri trinástke, sme k tej posratej bráne dobehli, keď už letuška zatvárala dvierka. Nevládal som tú dámu už patrične milo osloviť, tak som len zúrivo gestikuloval celým prepoteným povrchom tela. Pochopila, milo sa usmiala a rozkázala nám naše pinkle nechať pred dverami, že poputujú medzi ostatnú batožinu do skladového priestoru. Boha jeho, a ja som sa už tak tešil, že tú keramickú pištoľ neobjavili, a že si trochu zaúnosíme, a hovno, hovno zlatá rybka, únosiť sa nebude! A tak ma British Airways ozbíjalo o môj žabikľáčik. Asi si ten policajt nemal s čím doma krájať cibuľu. Že ho pozdravujem.

       Cesta prebiehala už v pohode, bolo nádherné počasie, takže sme mohli vychutnávať Európu pod nami. Len nad Rakúskom nás chytila búrka, takže nás trochu hádzalo, hlavne pri pristávaní (na tretí krát), ale pilot to zvládol za potlesku v pohode, ani sme nemuseli použiť na vystupovanie šmýkačku, čo by sa mi viac rátalo. No nič, hádam nabudúce.

       Večer sme sa potom predrali cez podozrivo veľké a dôkladné policajné kordóny, až na druhý deň sme sa dozvedeli, že to sa práve samouniesol prezidentov syn. Všetci moji spolucestujúci sa už ponáhľali domov, nikoho sa mi nepodarilo presvedčiť, aby šiel so mnou do Ústí na Parcon. Po tej správe o únose mi pri prekračovaní hraníc smerom na západ tiež nebolo všetko jedno, tak nejako sa asi cítili emigranti v šesťdesiatomôsmom, keď odchádzali za hranice milovanej domoviny bez toho, aby vedeli, či sa budú môcť ešte niekedy vrátiť domov.

       No a to je už celá a takmer úplná kronika môjho dobývania Británie.