Všechna práva © Interkom 1984 - 2000

       Frankie je obyčajná mladá Američanka. Tým nemám na mysli, že sa podobá na hrdinky seriálov typu Sunset Bitch, ktoré sa celé dni zaoberajú ľúbostnými intrigami a hľadaním nejakých poondiatych stratených šperkov. Uveríte, že takáto žena môže niekde v Pittsburghu skutočne žiť. Pracuje ako kaderníčka, je bez záväzkov, večery trávi s kamoškami pri poháriku v štýlovom klube, kde duní tvrdé techno a tvrdé gitary. A, aby som nezabudol, jej matka je na dlhodobej dovolenke v Brazílii. Asi sa spýtate, načo to sem pletiem, ale ide o podstatný dejový prvok. Pani matka totiž na rušnom juhoamerickom trhu kúpi od malého chlapca ruženec (netušiac, že nezbedník ho ukradol počas pohrebného obradu z truhly nedávno zomretého miestneho kňaza) a pošle ho v darčekovom balíčku do Štátov. Keby vedela, čo dcéra vďaka ružencu zažije, určite by sa na poštu neobťažovala. Večer po otvorení mamkinho pozdravu totiž Frankie zažije nemilé prekvapenie. V pohodičke sa čľapká vo vani, keď jej zápästia odrazu prederavia hlboké rany. Krv strieka, Frankie sa zmieta v bolestiach. Vidiny, v ktorých neľútostne dopadajúce kladivo zatĺka do kohosi rúk masívne klince, asi nebudú náhodné...

        Stigmy, alebo takzvané Kristove rany, sú pozoruhodný úkaz. Avšak nikdy v histórii sa nestalo, aby sa objavili na tele ateistky ako je Frankie. Vždy to bola „výsada“ katolíckych fanatikov. Do Pittsburghu prichádza otec Andrew Kiernan, akýsi vatikánsky agent Mulder, skúmajúci rozličné nadprirodzené javy náboženského charakteru. Prípad mladej stigmatičky ho fascinuje, a ako sa ukáže neskôr, objekt jeho výskumu mu nie je ľahostajný ani po tej stránke, ktorá by ho ako kňaza zaujímať nemala.

        STIGMATA je veľmi zvláštny film. Je totiž postavený na ostrých kontrastoch. Predovšetkým je tu hlavná hrdinka, ktorá namiesto do kostola chodí na diskotéku, avšak „dar“ Kristových rán a schopnosť písať texty v 1900 rokov nepoužívanej aramejčine ju nútia prehodnotiť svoje postoje. Otec Kiernan je oddaný služobník Vatikánu, ale pritom je to pragmaticky uvažujúci vedec. Film obsahuje (ne)príjemne krvavé scény, ale pritom v ňom nikto nezomrie násilnou smrťou a vlastne tu nie je ani vyložene záporný prvok. Je to religiózny horror, avšak zaobišiel sa bez ošúchaných démonicko-diabolských rekvizít. Je to pomalý, atmosférický, väčšinou na dialógoch postavený príbeh, pritom ho však režíroval videoklipový režisér Rupert Wainwright a soundtrack obsahuje také delovky ako Chumbawamba, Massive Attack či Björk. Tieto protiklady z neho robia nezvyčajnú záležitosť, film s celkom špecifickým vyznením. Je to skrátka niečo úplne iné, než v kinách bežne vídavame. Scenár síce mohol byť lepší, a nájde sa tu aj zopár zbytočných, nudných naťahovačiek, ale čas, ktorý tomuto dielku venujete, rozhodne nebude stratený. Ja osobne síce nemám rád polopatistické dohováranie, akým na moju bezbožnú dušu zaútočil záver filmu, ale spôsob, akým sú tu prezentovaní niektorí vrcholoví predstavitelia katolíckej cirkvi, mi ulahodil. Vzhľadom na originálny námet, dokonalé vizuálne spracovanie a veľmi slušné herecké výkony Patricie Arquettovej a Gabriela Byrnea v hlavných úlohách mi nezostáva než konštatovať, že ak sa naladíte na správnu vlnovú dĺžku, STIGMATA sa vám môžu zadrieť hlboko pod kožu. Amen.