Všechna práva © Interkom 1984 - 2000

Pri príležitosti desiateho výročia založenia Slovenského syndikátu autorov fantastiky (SSAF) sme oslovili troch „dinosaurov“ slovenskej sci-fi, ktorí stáli pri zrode myšlienky syndikátu, na Dracone 1989 v Brne. Položili sme im tri základné otázky - 1. Kto a ako syndikát založil?, 2. Splnil syndikát úlohy, ktoré boli na začiatku vytýčené?, 3. Čo so SSAF ďalej?

       Prečítajte si, ako sa s týmito otázkami vysporiadal Ondrej Herec, Juraj „Mad“ Maxon a Vlado Srpoň. Okrem tejto spomienky sme vo Fantázii uverejnili aj jednu zo starších poviedok z Ceny Gustáva Reussa, ktorú organizuje SSAF a vyberal ju tentokrát Peter Kunder. K výročiu SSAF by sme sa mali podobným spôsobom vrátiť aj v nasledujúcom čísle Fantázie.

       1. Syndikát autorov fantastiky SAF vznikol z iniciatívy ľudí, ktorí sa venovali sci-fi už vtedy, keď ideológovia oprávnene podozrievali fantastiku a fanov z túžby spoznať aj iné svety, ako socialistický. Na brnenskom Dracone v decembri 1989 patrili medzi zakladateľov československého Syndikátu autorov fantastiky aj Slováci Ondrej Herec, Juraj Maxon a Vlado Srpoň (v abecednom poradí). Podľa predpisov však museli byť osobitne zaregistrované dva syndikáty, český a slovenský. Vlado Srpoň zorganizoval v Bratislave stretnutie prípravného výboru. Oficiálne založiť a zaregistrovať SSAF sa však podarilo až neskôr po byrokratických komplikáciách. Prvým predsedom sa stal Dušan Kostovský a prvým tajomníkom Vlado Srpoň.

       2. Prvé desaťročie SSAF znamenalo pre slovenskú fantastiku krátku, ale historicky jedinečnú etapu sebauvedomenia a osamostatnenia. SSAF vychádzal z fandomovského nadšenia a pocitu spolupatričnosti a bohato tieto hodnoty fandomu vrátil. Desiatkam slovenských autorov pomohol uvedomiť si, že nie sú osamelí bežci a poskytol im odbornú orientáciu pre ďalšiu tvorbu. SSAF vytvoril priestor a formoval celú novú generáciu slovenských autorov SF. Takmer každý, kto na Slovensku po roku 1990 publikoval SF knižne, bol úspešným účastníkom súťaže o Cenu Gustáva Reussa, ktorej sa doteraz zúčastnilo približne 500 autorov s 1000 príspevkami. CGR tým predstavuje vyše 90% pôvodnej slovenskej fantastiky v dekáde 1990-2000. Súčasní aj budúci autori a vydavatelia môžu na túto etapu nadväzovať, ale nemôžu ju zopakovať. Tradíciou CGR a Krutohlava vstúpila slovenská fantastická tvorba do povedomia autorov, odborníkov a verejnosti. Po desiatich rokoch existencie SSAF možno slovenskú fantastiku aj naďalej kritizovať, ale nemožno ju už zamlčiavať ani umlčať.

       3. Budúcnosť SSAF závisí len od toho, či bude dosť ľudí, ktorí dokážu pokračovať v úspešne založenej tradícii a prispieť svojím podielom k prínosu SSAF k rozvoju slovenskej fantastiky.

Ako si to pamätám: SSAF vznikol v roku 1989 na Dracone, kde vystúpil Ondřej Neff s oduševneným prejavom, vyzývajúcim ľudí k založeniu profesionálnej organizácie. Táto začala hneď na mieste spontánne vznikať a v búrlivej atmosfére prišiel nápad založiť aj slovenskú obdobu. Ondřej Neff navrhol Vlada Srpoňa, ten zas Ondreja Herca a po chvíli som sa na pódiu medzi zakladajúcimi členmi ocitol aj ja. Tak sa narodil SSAF.

       Keďže Vladovi Srpoňovi bola vždy bližšia SF literatúra než čokoľvek iné, prišiel s nápadom vytvoriť obdobu Ceny Karla Čapka a tým vybudovať samostatnú literárnu základňu tohto žánru na Slovensku. Tak sa narodil Krutohlav. Vtedy existovala aj výrazná mediálna podpora na stránkach vtedy obľúbeného časopisu Mladé Rozlety.

       Súťaž, ročenka, noví, kvalitní autori SF ako Saša Pavelková, Juraj Toman, či Jozef Girovský. V lete na Parcone 1997, po vlne kritiky, Vlado Srpoň odišiel a nechal voľné pole ostatným členom SSAF-u v organizovaní ďalších ročníkov CGR.

       Čo je isté: Vladovi Srpoňovi, Ondrejovi Hercovi, Jurajovi Tomanovi, Evičke Kováčovej a všetkým, ktorí sa podieľali, alebo podieľajú na vytvorení tejto, dnes už tradičnej súčasti nielen slovenského fandomu, ale aj slovenskej literatúry, patrí čestné miesto v scifistických i literárnych dejinách tejto krajiny.

       Čo nevyšlo: Na ostatných poliach však SSAF totálne sklamal. Nepodarilo sa vytvoriť životaschopnú organizáciu autorov fantastiky, žurnalistov, vydavateľov, predajcov, výtvarníkov, či významných fanov, ktorá by výrazne zviditeľňovala tento žáner v médiách i v povedomí ľudí. Podpora jediného špecializovaného periodika Fantázia sa mi zdá slabá, až nedostatočná. Reprezentácia v zahraničí, okrem Českej republiky, kontakty, alebo nebodaj zastúpenie v zahraničných profesných organizáciách - žiadne. Absencia internetovej stránky, či aspoň e-mailu je zarážajúca. Transformácia, ktorá sa podarila v Česku, vznik následníckej organizácie - Akadémie SF, F a H, výročné ceny, členstvo vo World SF, u nás neprebehla.

       A čo budúcnosť: Myslím si, že SSAF naplnil svoju historickú úlohu a je načase odísť zo scény. Jeho následnícka organizácia by sa mala zamerať výlučne na to, čo sa SSAF-u podarilo: podporovať literárne talenty organizáciou už zabehnutej súťaže Ceny Gustáva Reussa, bez ambícií byť strešnou organizáciou, hovorcom, či nebodaj zástupcom autorov fantastiky.

       Tak by to malo byť!

Ondra Neff, vtedy jeden zo šéfov obnoveného PEN klubu prišiel na naše brnenské scifovanie na Dracone 1989, plné bláznivého nadšenia nad zdanlivým pádom boľševikov, s krásnou myšlienkou právneho legalizovania všetkých tvorivých osobností rôznych umeleckých oblastí tvoriacich SF a teda aj tvorivú časť československého fandomu. V sobotu večer 9. decembra pozháňal Zdeněk Rampas do jednej zasadačky brnenského hotela SANTON všetky relevantné osobnosti, ktoré na Dracone fyzicky boli. O. Neff predniesol koncepčnú predstavu, návrh stanov a časový harmonogram právnych úkonov. Odhlasoval sa názov SAF (Syndikát autorov fantastiky) a zvolil predseda - Jozef Nesvadba. S pocitom, že zakladáme temer politickú stranu sme začali ovplyvňovať veci budúce. Od 17. novembra 1989 neuplynuli ani dva týždne a Dr. Gustáv Husák vo večerných hodinách počas nášho zakladania SAF podával prezidentskú demisiu a my všetci prítomní by sme azda dobili aj mesiace Jupitera.

       Po Novom roku 1990, keď som začínal s temer samovražednou prípravou bratislavského PARCON-u 90 mi telefonoval tuším Jarda Olša, že nastal legislatívny problém.

       Ak ste totiž chceli v porevolučnom období založiť a právne zastrešiť akúkoľvek celoštátnu organizáciu kultúrneho či spoločenského zamerania, museli ste dať stanovy organizácie schváliť trom ministerstvám - ministerstvu vnútra, financií a kultúry. Nič jednoduchšie. Žili sme v Československu a mali sme federálne ministerstvá vnútra, financií, ale nie kultúry. Tie boli iba republikové, čiže české a slovenské ministerstvá a tie nemali právomoci schváliť celoštátnu československú organizáciu. Jednoducho sme sa museli nechtiac federalizovať a teda na Slovensku založiť a našimi slovenskými ministerstvami odobriť nové, teraz už slovenské stanovy SAF vlastne SSAF.

       Takže sme tento problém spoločne s Ondrom Hercom vyriešili úpravou stanov, nevyhnutnými úradnými papierovačkami a nakoniec zvolením slovenského vedenia SSAF ako federálnou jednotkou SAF. Predsedom som sa stal ja.

       Na jar 1990 som s Ďurim Mad Maxonom oslovil vedenie redakcie vtedajších MLADÝCH ROZLETOV, čo bol najznámejší slovenský mládežnícky týždenník, s drzou požiadavkou aby nám dali priestor na prezentáciu a popularizáciu sci-fi.

       Šéfredaktor Mladých rozletov ako správny dobrodruh, najmä pod tlakom mojich argumentov popularity sci-fi, nám poskytol neuveriteľný priestor celej farebnej dvojstrany a to každý týždeň! Kto tuší, čo to obnáša, musel si poklepať na čelo. Okrem tejto dvojstrany som ako typický zlomyseľník, držiaci sa hesla: Na Slovensku je sci-fi vždy málo, začal zostavovať v sobotnom vydaní denníka ČAS a neskôr NOVÝ ČAS pod hlavičkou SSAF ďalšiu stranu venovanú fantastike. Vtedy ešte nevychádzal mesačník IKARIE a teda aj z hľadiska celého Československa dokázal SSAF vytĺcť najviac časopiseckého priestoru. Moja neskromná koncepcia bola tá, aby tento publikačný priestor slúžil na aj na prezentáciu fandomu. Ako to vtedajší scifisti dokázali využiť je už iná kapitola. Zrejme sme trochu predbehli dobu.

       Začiatkom septembra 1990 sme v Bratislave uskutočnili pravdepodobne najväčšiu šou fandomu v našich dejinách - PARCON '90.

       SSAF začal po Parcone uvažovať čo ďalej, ako napríklad vyriešiť publikačný priestor pre slovenských autorov SF, keď napríklad v jedinej relevantnej literárnej neprofesionálnej súťaži CKČ, vládla totálna hegemónia českých autorov. Tu kdesi bolo jadro myšlienky literárnej súťaže ktorá následne dostala názov Cena Gustáva Reussa a súčasťou ktorej je aj známy zborník KRUTOHLAV.

       Uplynulo teda desať rokov jestvovania SSAF. Prvotné nadšenie sa pochopiteľne usadilo a sedimentovalo. Časom sa vytratili z môjho obzoru báječní ľudia ktorí boli na začiatku existencie SSAF už ako známe osobnosti fandomu. Spomeniem aspoň Dušana Kostovského, Vlada Sagmeistra, Vlada Kvasnicu, Jožka Žarnaya alebo Miloša Ščepku.

       Ondřej Neff vo svojom internetovom Neviditelnom psovi v akomsi článku o histórii nedávnej českej SF spomína, že český SAF je „mrtvý brouk“ pod ktorého menom iba formálne vychádza mesačník IKARIE. Obávam sa, že na Slovensku je to podobne. Alfou a omegou činnosti SSAF je Cena Gustáva Reussa a akosi v zabudnutí ostali všetky ostatné aktivity tak hrdo formulované v stanovách SSAF. Mám svrbivý pocit, že CGR je v dnešnej podobe trochu nemoderná a neprispôsobená prirodzenému vývoju. SSAF, zdá sa, vytvoril okolo nej to povestné scifistické gheto. Autori ktorí sa z CGR etablovali si nakoniec k samostatnej publikačnej činnosti pomohli viac menej sami. O výtvarnej sekcii ani nehovoriac. Ďakujem všetkým scifistickým božstvám, že prišla nová mladá generácia, pozitívne uletená, ktorú formuje aj táto FANTÁZIA a skupina mladých ľudí okolo nej.

       Pripravil a spracoval: