Všechna práva © Interkom 1984 -2001

Siedmy syn siedmeho syna je sám Osud. O ňom spieva Dickinson a Železná panna. A o ňom píše Orson Scott Card. Siedmy syn siedmeho syna je Alvin junior.

       Alvin Mlynár má s deťmi veľké problémy. Najstaršieho zničila hneď po Alvinovom narodení voda. Vzala si tým daň za príchod Spasiteľa. Jej nezmieriteľná nenávisť sa vinie celou knižkou. (Autor mi do poľského Siedmeho syna napísal: „Don’t go near the wather“ a podpis.)

       Card využil známu primitívnu filozofiu štyroch živlov. Antickí učenci na nich postavili niekoľko smerov. No žiadny z nich nenapísal taký príbeh.

       Voda však narodením Masiáša svoju vojnu nevzdala. Nespočetne ráz sa snaží o Alvinov život. Ten sa ale proti nej nebije sám. Card stavil na túžbu človeka po Ochranocovi. Nad Alvinom preto bdie malá jasnovidka Pegg.

       Mnohí z čitateľov klasickej fantasy budú sklamaní. V knižke sa vlastne podstatného nič nedeje. Oveľa väčšiu plochu tu dostáva spomínaná filozofia. Obyčajný sedliacky rozum v konfrontácii s náboženstvom. A kňazi z toho vychádzajú veľmi zle.

       Všetko sa odohráva v podmienkach amerických pionierov. Históriu aj miestopis však autor mierne pozmenil. No zachoval mieru, rovnako ako vo všetkom. Európana preto neurazí, Američanov asi veľmi poteší.

       Devízou všetkých Cardovych kníh je psychológia postáv. Nad každým väčším krokom sa neustále pochybuje. Vhodné riešena sa však nájdu na čas.

       Card touto knižkou dohonil svätú trojicu fantasy. Tolkien, Sapkowski a Pratchett už potrebovali konkurenciu. Tá prišla spod rovnakých, krvou nepoznačených zástav. Bez rúbania mečmi, no so silným Príbehom. Čítanie Alvinových príhod je tou najväčšou rozkošou. Prvé štyri dostali Locus za najlepšiu fantasy.

       Sedem synov, sedem dcér má Alvin Mlynár. Sedem kníh má Cardova sága o Alvinovi. Sedem slov má každá veta tejto recenzie.