Interkom: Geniálny nezbedník

Román Enderova hra sa vo svete SF stal klasickou legendou a kultovou záležitosťou. Je to jedno z tých novodobých SF diel, ktoré sa zaradili do zlatého fondu vedľa Duny, Marťanskej kroniky apod. Všetky ďalšie pokračovania boli už slabšie, alebo skrátka odlišné stavbou a štýlom a mnohí z nich boli sklamaní. Card pred dvoma rokmi vyhlásil, že s Enderom skončil a z tohoto sveta už nenapíše žiadny román, nanajvýš tak pár poviedok. Niektorí (hlavne tí, ktorým sa veľmi nepáčili pokračovania) to prijali s rozpakmi, iní (Cardovi priaznivci) boli z toho smutní. Ako blesk z jasného neba preto zapôsobila na mnohých správa spred roka a pol, že Card sa chystá napísať Enderov tieň. Vtedy ešte nikto netušil, čo za knihu to vlastne bude, či sa dej bude odohrávať po poslednom románe Deti ducha, alebo niekde uprostred.

Potom som asi niekedy pred polrokom čítal esej o knihách v známom bestselerovom rebríčku New York Top 10 a o tom, že sa tam, ako jedna z mala, objavila kniha Enderov tieň. A to už nebola sranda. Doteraz sa tam podarilo dostať asi len piatim SF dielam.

Samozrejme Enderova hra je len jedna a podľa mňa ju už nemôže prekonať žiadny román z tejto série. Enderov tieň, ktorého dej je približne paralelný s Enderovou hrou sa však netvári ako dielko, ktoré sa chce priživiť na úspechu svojho slávneho predchodcu, ale ako samostatný román. Vôbec by nevadilo, keby niekto nečítal Enderovu hru, aj keď podľa môjho odhadu, bude takých ľudí málo. Jeho dejová línia by sa dala prirovnať k dvom zbiehajúcim sa polparabolickým krivkám - čiže pre laikov, kým na začiatku je dej na kilometre vzdialený Enderovej hre, od polovice knihy je to už skoro opis tých istých udalostí v Bojovej škole na obežnej dráhe z Fazuľkovho pohľadu, kde sa z nadaných detí vychovávajú velitelia medzinárodnej flotily, bojujúcej proti neznámej, agresívnej rase Termiťanov.

Fazuľko (po česky Fazolek) vyrastá na predmestských uliciach Rotterdamu v Holandsku a musí používať svoj neuveriteľne bystrý rozum, aby si vybojoval miesto v drsnom svete detských bánd, kde smrť dáva deťom dobrú noc a hlad je ten najvernejší spoločník. Jeho pričinením sa zmenia biedne pomery najviac utláčaných detí a práve túto jeho aktivitu si všimne agentka Medzinárodnej flotily MF, ktorá je - len tak mimochodom, rehoľnou sestrou. Fazuľka posiela do Bojovej školy na obežnú dráhu, kde si už medzičasom mnohí šuškajú meno Ender Wiggin. Fazuľko sa s ním však paradoxne veľmi dlho nestretne...

Na začiatku som sa obával, že kniha bude len viac menej mechanické a paralelné opisovanie udalostí s Enderovej hry s pohľadu Fazuľka, ale Card ma prekvapil. Nielen že zmenil štýl, ale aj celková koncepcia je zameraná viac na Fazuľkovo vnútro a psychický vývin ako na boj s mimozemšťanmi. Výborná je napr. scéna, keď Fazuľko získava tajne informácie cez ventilačné rozvody a nezabudnuteľné sú taktiež jeho dedukcie z neúplných informácii...

Náš malý génius sa s Enderom nakoniec v druhej polke románu stretne, ale je to úplne iné stretnutie ako bude možno niekto očakávať. Postava Fazuľka vystupuje už v Enderovej hre a je tam celkom konkrétne vykreslená, takže Card musel mnohokrát chodiť po tenkom ľade, aby nevyrobil logické kopance. Elegantne by som to povedal tak, že Fazuľko z Enderovho tieňa sa krásne a nenásilne navlečie do obrazu Fazuľka z Enderovej hry. Je úžasné sledovať, ako sa to Cardovi podarilo.

Niekomu sa bude zdať, že toto všetko je na úkor dynamických tréningových a bojových scén, ktorými bola Enderova hra preplnená. Ja osobne som zistil, že kniha môže byť dobrá aj s menším počtom takýchto scén, hlavne keď sú tam nenudiace opisy vnútorného Fazuľkovho sveta.

Nemalým kladom tohto románu je to, že vysvetlil a objasnil mnohé „skryté deje“ za horizontom rozprávania Enderovej hry a tak sa dozvieme čo sa dialo na mnohých miestach a v mnohých priestoroch Bojovej školy v čase, keď Ender trénoval svoju malú armádu v telocvični alebo bojovej miestnosti. Ako to však celé dopadne a kde nakoniec skončí Fazuľko, si budete musieť už prečítať sami...

Obálka od Petra Bauera už nie je to, čo na Enderovej hre, ale aspoň to nieje x-tý výsek z tej celkom prvej, ako to bolo u troch pokračovaní a tiež neodpudzuje. V románe je minimum chýb a preklepov, redaktori a korektori odviedli dobru prácu.

Ako som na začiatku spomínal Enderova hra je len jedna, ale Enderov tieň je tiež len jeden a kvalitou sa jednoznačne zaradil na druhé miesto. Verím, že kto čítal Enderovu hru, nebude pokojne spávať, kým si neprečíta aj Enderov tieň...