Všechna práva © Interkom 1984 - 2001

       Jeremy Fielder - Conan, třetí krok do hlubin

       Jaroslav A. Polák - Tajemství soumraku, Příběhy z říše snů

       205 s. Spiral Energy, Brno 2000

Brnenské vydavateľstvo Spiral Energy sa v edícii Hasturovy zápisky rozhodlo poskytnúť priestor mladým nadaným autorom, ktorí náhodou práve nevyhrali CKČ. V tomto zväzku sa -podľa mňa nepríliš šťastnou zhodou okolností - stretli autor ukrytý pod pseudonymom Jeremy Fielder s Jaroslavom. A. Polákom (ak ide náhodou o jedného a toho istého autora - klobúk dole pred schopnosťou zmeny štýlu!). Dvojicu autorov spája očarenie staršou fantasy a horrorom - menovite R. Howardom a H. P. Lovecraftom. Obaja sa snažia vo svojich textoch plynulo nadviazať na techniku i videnie sveta spomenutej dvojice - ibaže so značne rozdielnym výsledkom.

       Poďme ale po poriadku. Text Jeremy Fieldera „Conan, třetí krok do hlubin“ je pomerne vydareným románom so slávnym Cimmerčanom v hlavnej úlohe. Činnosť Conan Society vskutku prináša ovocie (napokon, autor dielko venoval Zdeňkovi Zachodilovi. Fielder ovláda klasiku a priznáva sa k nej. Poetizujúce opisy magických rituálov inšpirované Lovecraftom (avšak pozoruhodne svojou technikou pripomínajúce tiež česko-nemecký expresionizmus Gustava Meyrinka či Viktora Hadwigera) strieda so strohosťou „howardovských“ scén ovládaných jednoduchým Cimmerčanom.

       Conan je taký, ako má byť - veľký, jednoduchý, priamy, odvážny, no zároveň nekultúrny a smrdiaci grošom. Má rád d dobré jedlo, víno a pekné ženy. Nemá rád čarodejov a všetko neľudské tajomné (keďže inteligenciou príliš neoplýva, nemá rád MNOŽSTVO vecí - a aby sa s nimi mohol vysporiadať, stáva sa bojovníkom). V tomto príbehu sa ocitá medzi malými, pokryteckými, ustrašenými, no bohatými a Južanmi. Stereotyp bohatý, kultúrny a zároveň civilizovaný Fielder zaujímavým spôsobom pootáča - obyvatelia východnej Vendhye sú jemní, krehkí, kultivovaní, avšak nie kultúrni (nepoznajú písmo sú pomerne zaostalí). Autor upozorňuje na prirodzenú ušľachtilosť človeka, ktorá vzniká nezávisle od civilizačných návykov. Jeho Vendhyjčania pripomínajú buď Číňanov v predvekom období - alebo obyvateľov Polynézie. Ich typickým predstaviteľom je Conanov spoločník Arheštira, ktorého prefíkanosť a rozporuplnosť dodáva dielku náznak psychologickej hĺbky.

       - Náväznosť na Howarda podporuje výskyt postáv známych z iných cyklov ( pirát Ashmar, z Lovecrafta prevzaté postavy podmorských oblúd a pod). Dôverne známe postavy a reálie umožňujú, v kombinácii s členením textu na minikapitolky so zmieneným dvojitým lovecraftovsko-howardovským štýlom autorovi zrýchľovať dej - miestami až neúnosne. Postavy a situácie sa mihajú a striedajú neočakávane, čo trocha znižuje dojem vierohodnosti - rýchly sled zmien pôsobí miestami absurdne. Po roztrieštenom rozbehu prvých úvodných kapitol sa však autor na šťastie sústreďuje na hlavnú dejovú líniu a s prehľadom nás vedie prúdom príhod. Conan a jeho ventrijský spoločník Arheštira vyslobodia z labyrintu pod palácom Vendhijčanov princeznú Lílu. Aby zlomil moc zloducha Rávanu (postava indickej Ramajany), Arheštira oslobodí obludného ducha Mi-Go, ktorý zabije oslobodenú Lílu, aby Cimmerčana poštval na už porazeného Rávanu. Rozhnevaný barbar sa vydáva na cestu cez púšť a mesto duchov na morské pobrežie, v ktorom s dvomi spoločníkmi ovládne „ponorku“ vyhynutej rasy Veľkých, pláva na nej do ľadovej krajiny Leng, kam sa utiahol Rávana. Na ploche 160 strán stihne hrdina bojovať s duchmi a príšerami pod Zemou, v rozvalinách Mesta, pod vodou i v labyrinte, prejsť Bránou do inej dimenzie a vrátiť sa späť, stretnúť a zbaviť sa s bývalou láskou, vysporiadať sa so ziskuchtivým princom zlodejov atď... Okrem napínavého deja ponúka autor pôsobivé obrazy, ktoré nenarúšajú kostru príbehu (opisy púšte a ľadovej krajiny). Škoda len, že ku koncu príbehu sa množia štylistické chyby - akoby došiel dych buď autorovi alebo korektorovi („Mávnul JEDNOHO ze svých společníkú - s. 126., apod.). Osviežujúco pôsobia prvky irónie voči stavu buddhistickej nirvány (čarodej Kéšin). Mocnosti zla nie sú všemocné a jednajú psychologicky motivovane, naviac autor viackrát naznačuje možnosť voľby medzi veľkým a ešte väčším zlom (hviezdohlaví- Rávana - shogooth). - Práve tu sa však objavuje jeho - podľa môjho názoru - nemiestny a trocha úzkoprsý antropocentrizmus. V stupnici zloby je najhoršie to, čo sa najviac líši od človeka. Autor nekritizuje morálne prehrešky, desí ho skôr nepoznateľno a tajomno. Fielder sa s úprimnou otvorenosťou stotožňuje so svetom ľudstva omnoho mladšieho než je dnes, ľudstva, ktoré bojuje o svoje miesto pod Slnkom s inými rasami, ľudstva stelesneného Conanom a Arheštirom. Naväzuje na Howarda i myšlienkovo - preberá jeho zjednodušenú koncepciu darwinizmu. Ideálom je človek-šelma, víťaz v prirodzenom výbere - tj. Conan. Mágovia, zaťažení škodlivými a zbytočnými vedomosťami šalejú (vrátane Adheštiru, ktorý chce poznať aj tajomstvá vyhynutých rás), Conan, ktorý sa všetkého neľudského hrozí, prežíva - tvrdiac „Víte vy vůbec, co je to život? Život je z masa a krve, naplněný odvahou, bojem a polibky krásných žen. Vyznáte jen přízraky. Já jdu žít!“ (s.171). Conan tak vyznieva nielen ako stelesnenie barbarstva v jeho nevypočítateľnosti, ale i ako protiklad jednoduchosti voči intrigánstvu a zamotaným duševným pochodom. Ale to sme tu už mali. A nielen u Howarda. Nielen v podobe darwinovského boja druhov... Nech mi autor prepáči - ale podozrievam ho, že prednášku Nalima Lidochaza „Conan vůdce proletariátu“ zobral príliš vážne...

       O próze Jaroslava A. Poláka Tajemství soumraku len krátko - lebo pozornosť si vonkoncom nezaslúži. 19 strán plných prízrakov, kaňonov „hlubokých jako nezhojitelná rána“ krištálových priepastí a mien ako Shub-Niggurath, G Hagah a pod (ak som sa pomýlil pri ich písaní, vonkoncom ma to nemrzí) ma priviedlo do varu. Hrdina bojuje so silami zla, autor podlieha presile metafor a topí sa v hlbinách vlastnej fantázie. Pôsobivé štylistické cvičenie, inšpirované Lovecraftom, avšak bez deja a logiky (pokiaľ za dej nepokladáme ustavičný pád odniekiaľ niekam). Hoci mám sklon masochisticky sa vyžívať v kaskádach obrazov u romantikov a expresionistov, požadujem od autorov takýchto textov invenčnosť pri ich tvorbe a nie trikrát prevarenú konvenciu.

       Polákovi však treba priznať štylistickú zručnosť, cit pre detail a básnické videnie sveta. Niekoľko pasáží z nasledujúceho cyklu „Příběhy z říše snů“, ma príjemne prekvapilo. Autor vie pôsobivo načrtnúť jeden obraz a vycibreným jazykom mu dodať zvláštnu atmosféru krehkého tajomna, premiešného s nenásilne podanou úvahou (Snehová královna, O básníkově usměvu). Tak trochu mi to pripomenulo fantastické prózy romantikov, inšpirované obrazy (Hofmann, Odojevskij, Wackenroder, krátke Andersenove rozprávky) alebo básne Aloysia Bertranda (Gašpar noci). Možno by sa mal autor dať na poéziu - a epiku prenechať iným...

       (7/10 kniha ako celok., - Conan- třetí krok do hlubin - 8/10

       Tajemství soumraku -3/10

       Příběhy z říše snú - 5/10