Interkom: Wir sind keine, keine Leute...

Román Engerlingové sa ku mne dostal náhodou, v roku 1995 – v čase keď vyšiel – som ho obišiel bez toho, aby ma upútal. Meno Jaroslav „Kapitán Kid“ Velinský mi čosi hovorilo, no jeho Ostrov Kapitána Daughteryho v Ikarii ma nezaujal – a tak som minul aj knihu s výraznou oranžovou obálkou. Mea culpa, mea maxima culpa, až dnes viem, akú chybu som spravil – a ďakujem Zdeňkovi Rampasovi a Liborovi Marchlíkovi za zapožičanie skutočne unikátnej knihy v dejinách homo scifiensis. Engerlingové sú totiž majstrovským príkladom „hrania“ sa s textom...

Podklad príbehu je zdanlivo banálny. Ku koncu Prvej svetovej vojny sa situácia v Rakúsku nevyvíjala príliš ružovo. A tak sa niet čomu čudovať, že časť zainteresovaných využila príležitosť a zmizla doslova pod zem. V novoobjavenom jaskynnom systéme si založili novú, lepšiu spoločnosť – bez toho, aby sa ďalej starali o svet „tam hore“. A tak sa zrodili Engerlingovia – ktorých meno vzniklo z pandrav, lariev chrústa (nem. die Engerlinger)...

Samozrejme, nápad je originálny, no na knihe je najúžasnejšia prepracovanosť – od historických základov, cez psychológiu postáv až po brilantné spájanie úlomkov príbehu do mozaiky. Kniha začína akýmsi albumom zážitkov, v ktorých sa Engerlingovia strácajú v podzemí a znova sa z neho vynárajú. A na tieto „ukážky“ neskôr nadväzuje dej, rozvíja ich a doplňuje, ukazuje v novom svetle. Pre milovníkov filmu – štýl Engerlingov je podobný strihu scén v Pulp Fiction, zdanlivo banálne detaily sa v priebehu deja vynárajú, aby prekvapili, zaujali, či rozosmiali...

Áno, rozosmiali, román Engerlingové ťaží okrem iného z bohatej zásoby čierneho humoru – ktorý uzavretá spoločnosť jednoducho musí produkovať. Sociálny systém bez možnosti ventilovania emócií sa akosi prirodzene zvrhne do prapodivných rituálov, a keď si ich premiešate so „švejkovskou“ nemčinou (čéska fójak, tópra fójak), o masáž bránice máte postarané. I keď sú Engerlingovia v podstate vážnou knihou – životné múdrosti, lakonické poznámky v najhorších situáciách – zamilujete sa do tejto knihy ;-)

„Že prej je jeho manželka,“ řekl Šejnoha. „Moc bych na to nedal, že s ním utekla. Rád bych věděl vodkaď. Ach jo, Liebe, Liebe.“ A dodal: „Fujtajxl.“

V podstate mám ku knihe len jednu výhradu, či skôr varovanie. Ak neviete po nemecky ani slovo, stratí sa vám časť šarmu knihy, nepochopíte totiž kopec narážok. Takže, šup-šup do knižnice, naštudovať derdiedas a potom – hups! – prečítajte si príbeh o mieste, kde slová „A bolo svetlo!“ znamenajú, že znova funguje dodávka elektrického prúdu...