Všechna práva © Interkom 1984 - 2002

Cárgrad, kedysi hlavné mesto elfskej ríše, neskôr vyplienený vojskami Temného pána, bol oslobodený (Miešanci 2: Kláštor). A jeho trosky sa v románe Alexandry Pavelkovej stali šachovnicou, na ktorej budú hrať elfi, trpaslíci a ľudia svoju hru o budúcnosť – hru, do ktorej už Temný pán nedokáže priamo zasiahnuť. Zlo, kedysi vtelené do Šajdána, musí v koncovke trilógie Miešanci útočiť nepriamo – zradou, ľsťou a intrigami. Otvorené rany zmiznú a najviac zabolia zahnisané korene minulosti...

       Verbasku sužuje dvojaká krv – temná stránka v nej získava čoraz väčšiu moc. Dievčina zabíja, občas inštinktívne, občas v hneve – a desí ju vlastná nenávisť. Sleduje, ako ubližuje tým, ktorých má rada a hľadá útočisko v samote – a v boji. Lov škratov neruší svedomie a vražedný ošiaľ potláča strach. Chcela by milovať, no bojí sa...

       Aj Nemesis elfa Elerriga pochádza z minulosti. Ako víťaz z Cárgradu má isté povinnosti – no staré prísahy nepopustia. Elerrig nechce vládnuť Starému mestu, svoju budúcnosť nevidí na tróne. Napokon, do oslobodeného Cárgradu prúdia davy z celého sveta – niekto vhodný sa iste nájde. Napríklad vojvoda Leonis a jeho dcéra – bývalá Elerrigova snúbenica – sú z rodu najvyššieho. Čipky a parfémy zavíria v ruinách palácov. No šedý elf netúži po tomto druhu krásy, jeho oči hľadia inam...

       V záverečnej časti Miešancov tancujú obaja spomínaní svoj tanec lásky a smrti. V zložitejších figúrach sa mihne aj vlčí muž Lupo a ani jeho kroky neprinesú nikomu nič dobré. Minulosť je silná a zviera omnoho viac postáv, ako by sa zdalo. S oslobodením Cárgradu sa oživila rasová nenávisť a čoraz viac postáv padá v tanci do prachu. Umierajú ľudia, elfi aj trpaslíci – no najviac červenej potečie z tepien miešancom. Kríže pri cestách páchnu smrťou, dym stúpa z vypálených chalúp a šibenice dostávajú deň čo deň nový prídel. Dá sa v takejto situácii milovať?

       Dá. Láska a nenávisť sú hybnou silou osudu a cestu hrdinov určujú obe emócie. Obe strany mince spoznajú tak knieža Uštar a temná stopárka, ako aj elfská kňažná Diido Littoe tek Leonis. Poučí sa rezbár Gealach, trpaslík Bridlo a ani veštkyňa Aoibhneas nezostane stranou. Všetky postavy, ktoré vstúpili do sveta Miešancov, ukázali, čo je v nich a občas prekvapili aj sami seba. Kruh sa napokon uzavrel – aj keď najťažšie bremeno ostalo na Verbaske.

       Kniha je písaná formou mozaiky, každá kapitola obsahuje čriepky z osudu hlavných hrdinov. Dominantnú líniu Verbasky a Elerriga sprevádza príbeh kniežaťa Uštara a temnej stopárky – a situáciu dokresľujú osudy elfov Gealacha a Noleho. Jednotlivé línie sa prepletajú a dopĺňajú, pričom každý kúsok mozaiky uzatvára drobná pointa. Text je hutný, neobsahuje vatu a scény dodržujú pravidelný rytmus emócií a akcie. Drobnou chybičkou krásy je snáď len priveľké množstvo postáv, niektoré z čriepkov by si možno zaslúžili aj väčší priestor. Napokon, kniha má len niečo pod tristo strán.

       V texte je minimum opisov, dej sa posúva dialógmi a akciou. Vďaka tomu sa kniha veľmi dobre číta, k čom prispieva aj bohatý (ale zrozumiteľný) jazyk a precízna stavba viet. Dej sleduje výrazný gradačný oblúk, od úvodných scén zameraných na atmosféru (Verbaskina beznádej) sa príbeh veľmi rýchlo posúva k zauzleniu (vzťah miešanky a Elerriga) a uháňa k vyvrcholeniu (to ale neprezradím). Záverečná pointa (resp. niekoľko poínt) spája všetky dejové línie, no zároveň kladie ďalšie otázky – a navodzuje príjemné úvahy o tom „čo bolo po tom“. Rozhodne ale netúžim po ďalšom pokračovaní – podobne ako Sapkowského Pani jazera aj Pavelkovej Miešanci potrebujú nechať nad istými záležitosťami závoj.

       V kontexte tvorby Alexandry Pavelkovej je táto kniha nesporným krokom dopredu. Oproti sérii poviedok o Vimke (Prokletá přísaha, Fantom Print 2001) poskytuje silnejší zážitok z dlhšieho príbehu – pričom si ponecháva (resp. rozvíja) schopnosť zaujať plastickými postavami a zaujímavým dejom. Text je okrem toho rozvinutý citlivo vloženými popkultúrnymi narážkami (od X-Menov po Astrid Lindgrenovú), čo pridáva dielku nové dimenzie. Miešanci 3.a Bremeno sú momentálnym vrcholom slovenskej fantastiky a ukazujú správny smer, ktorým by mali kráčať aj ďalší autori.

        

       Hodnotenie – 10/10