Interkom: Starcon 2003: Hviezdy v treťom rozmere

Na autobusovej stanici v Bratislave sme sa v sobotu ráno zišli piati – Dáška Mehešová, moja frajerka Janka, Ivan Pullman, Mišo Jedinák a ja. Baby išli autom hlavne vďaka Tonovi Stiffelovi, ktorý sa na poslednú chvíľu rozhodol neísť. Ivan Pullman nás mal vo svojom Formane doviezť na Starcon do Partizánskeho. Do sme prišli tesne po začiatku conu okolo desiatej, pozreli sme si výstavu perfektných obrazov a už letel filmový Pán prsteňov. Počas filmu prichádzali ďalšie posily, ktoré dopĺňali o- ľudí z Fantázie – šéfredaktor Ivan s Mišom „Blasterom“ Sedlárom a Miloš Ferko. To už bolo jasné, že Ďuro Červenák, plánovaný hosť StarConu, nepríde. No akcia a nálada na nej tým až tak príliš neutrpeli.

Po Gandalfom vyriešení Helmovho žľabu nasledovala obedná prestávka. Poobedňajšiu prednášku Mgr. Karola Petríka z Trnavskej univerzity o živote vo vesmíre sme od začiatku nestihli všetci – plné brucho a pizza v ňom boli bohužiaľ dôležitejšie. Ale aj záver o vzdialenejších telesách vo vesmíre a planétach mimo našej Slnečnej sústavy bol pre mňa, totálneho laika, celkom zaujímavý.

Nastal čas pre Fantáziu. Tak sme si z Ivanom odrečnili klasickú básničku o tom, akí sme dobrí, ako potrebujeme nových autorov, pomáhame začínajúcim a chceme, aby vznikali kluby – Dáška sa dostala k slovu až po niekoľkých našich výmenách, snáď nám odpustí. Tentokrát to bolo všetko spestrené propagáciou literárnej súťaže Raketa.

Ďalším bodom programu bol majster Carl Sagan s astronomickým cyklom – povedal nám niečo o tom, ako ľudia skúmali červenú planétu. No to sme sa už všetci tešili na vrchol programu, na to, čo na iných conoch asi neuvidíte – pozorovanie hviezdičiek. Po prvom otočení vrchnej pologule kupoly sme pozorovali Mesiac – najprv pri vyše 50, potom vyše 100 a nakoniec asi 150-násobnom zväčšení. Mesiac v objektíve nahradila najväčšia planéta našej slnečnej sústavy Jupiter, ktorá však ani pri tej stovke príliš veľká nebola. Vraj je príliš ďaleko. Z celého pozorovania sa mi najviac páčil Saturn pri 220 – normálne bolo aj mojimi slepými očami vidieť celý krásny prstenec. Zopár nadšencov tam ostalo ešte ďalej a pozorovali dvojhviezdy, no nám už bola príliš kosa. Bolo nás veľa a kruh, ktorým sme sa dostávali k objektívu, sa točil veľmi pomaly. Niektorí sa aj snažili predbiehať ako malé deti. Kým Jedináka sa mi vždy podarilo odhaliť, Ferko prebzikol.

Čakaniu sme sa však útekom z kupoly nevyhli. V pizzerii asi mali dosť plno, pretože im naša objednávka trvala hodnú chvíľu. No pivko doniesli dobré. V perfektnej nálade sme sa rozhodli pozerať trojrozmerné obrázky – „anaglyfy“ z archívu a z produkcie pána Meštera, riaditeľa hvezdárne a hlavného organizátora conu. Poviem vám, v tých okuliaroch s čiernymi rámami a červeno-zelenými umelými „sklíčkami“ sme vyzerali ako banda nejakých neopunkerov, Gibson by z nás mal radosť. Obrázky z povrchov planét, ktoré získali tretí rozmer a tiahli sa takmer až k vám, alebo do hĺbky za plátnom, vyvolávali výkriky obdivu.

Definitívne zamknutie prednáškovej sály nás presunulo do takmer podzemných priestorov, kde sme si pripravili matrace pod obrazy Mati Pilcerovej (Blaster si vybral Downtown blues, Mišo Jedinák sériu Planét smrti) a už sme boli späť hore. Na „babskej izbe“ sa rozložilo občerstvenie a slané. Babenky popíjali červené, my sme točili Becherovku, neskôr bavoráky. Rozprávali sme si príhody zo študentských čias, ja som len nie príliš vtipne dopĺňal oveľa smiešnejšie zážitky šéfredaktora o jeho kamošoch „Tučekovi a Šlaisovi“ a Blasterove historky o ich matematikárovi. Zrazu som si uvedomil, že na seba s Milošom Ferkom kričíme niečo o tom, či existujú objektívne dobré umelecké diela – a že to vlastne vôbec nie je sranda. Reči zvážneli, úsmevy odišli. No a keď sa na hodinách objavilo asi pol štvrtej, zaliezli sme dolu. Nálada už bola späť, tak som z nejakej knižky čítal rôzne viac či menej vtipné bonmoty, kým šéfredaktor nezavelil zhasnúť svetlá. Najlepší bol citát grafitty – Jedzte hovná, miliardy múch sa nemôžu mýliť...