Všechna práva © Interkom 1984 - 2003

       Život 430-člennej posádky spoznávame prevažne prostredníctvom dobrodružstiev a správania sa dôstojníkov na veliteľskom mostíku. Menej ako desať ľudí, Kirk, Spock, McCoy, Uhura, Scott, Sulu a Chekov zastupuje celú posádku. Zloženie tejto sociologickej vzorky je príznačné.

       Günther Krupkat (NDR) v jednom rozhovore presne vyjadril oficiálnu ideológiu autorov socialistickej SF: „V kozmickej lodi musel byť jeden Afričan, jeden Ind, Angličan a jeden Američan, no a veliteľom bol samozrejme Soviet.“ Každý člen posádky má jasnú ideologickú úlohu. Afričan a Ind stelesňujú národy, oslobodené od kolonializmu (slovo „uhura“ vo swahilčine znamená „sloboda“), Angličan a Američan naznačujú mierovú koexistenciu alebo symbolizujú víťazstvo socializmu v baštách kapitalizmu. Stačí spomenúť si na romány Vladimíra Babulu Signály z vesmíru (1955) a Planeta tří sluncí (1957), alebo nespočetné príbehy sovietskych autorov. U Babulu ešte nachádzame Nemcov Grubera a Krausa aj Američana McHardyho v úlohách zlých sabotážnikov. Škandinávec Severson nachádza milosť v očiach oficiálnej ideológie a stáva sa plnohodnotným členom posádky. V menej dôležitej pozícii sa na palube podľa národnosti autora musel vyskytovať aj jeho krajan, Čech, Maďar, Poliak, Bulhar alebo občan inej socialistickej krajiny, aby sa podčiarkla demokratickosť socialistického spoločenstva. Podobne ako v socialistickej fantastike, aj posádka lode Enterprise je spojená spoločnou ideológiou. Je mnohonárodná, ale nie multikultúrna. Rozdiely medzi národmi sa redukujú na folklórne kuriozity alebo biologické znaky: Černošský pôvod Uhury, aziatské črty Suluho, škótsky prízvuk Scottyho alebo ruský prízvuk Chekova. Američan aj Rus, černoška aj Japonec v Star Treku sú jednoducho pozemšťania. V Original series (Pôvodná séria) je výnimkou iba pán Spock. Polovičnému Vulkáncovi Roddenberry priznal vlastnú filozofiu, kultúru a osobnosť. Azda aj preto sa Spock stal najobľúbenejšou postavou prvého seriálu Star Treku. (Najmä však preto, aká to je osobnosť, kultúra a filozofia, no to už by bola iná úvaha.)

       Rasy a národy Federácie sa rozvíjajú podľa vzoru národov s najpokročilejšou vedou a technikou. Pokrok má svoje výhody. Ak chcete, môžete k nim rátať aj nivelizáciu a trošku kultúrneho imperializmu. Ako napísal George Orwell: „Všetky zvieratá sú si rovné. Ale niektoré sú rovnejšie ako ostatné.“ Celú posádku Enterprise zastupuje niekoľko jednotlivcov. Tvorcom seriálu ani na um nezíde, aby spochybnili individualistický princíp slobodnej demokratickej spoločnosti.

       Napriek svedomitému úsiliu mnohých autorov, ani v socialistickej fantastike sa nepodarilo dôsledne uplatniť teoretický postulát socialistického realizmu – typický hrdina v typických okolnostiach. Dobrodružný príbeh, nadhistoricky platný tvorivý princíp populárnej literatúry, zvíťazil nad teóriou socialistickej utópie. Podozrenie ideologických cenzorov voči fantastickej literatúre bolo oprávnené: Aj v socialistickej fantastike vynikajú nad revolučnými masami výnimoční jednotlivci, prežívajúci neuveriteľné (a teda netypické) dobrodružstvá. Zodpovedný „veliteľ oblasti“ Akmolajev závidí „úžasnú slobodu“ ľuďom, čo sa „poddávajú vášňam“. (Bilenkin, Dmitrij: Prípad na Ganyméde. In: Dvere do iného sveta. Bratislava 1980.) „Historicky nutné“ dobrodružstvo revolúcie sa v tézovito triviálnych nížinách socialistickej fantastiky stalo historicky nudným. Revolúcia má dramatickú funkciu len v niektorých dielach (napríklad v tvorbe Alexeja Tolstého). Skvelí ľudia budúcnosti v príbehoch bratov Strugackých sú skôr elitou utópie ako jej masou a v ich neskorších dielach sa neraz stávajú obeťami (tragický príbeh Antona a Kiry v románe Ťažké je byť Bohom – 1964). Mase sa nepodarilo stať elitou, ani elite masou. Individualita nebýva ideálom vzbúreného davu a revolúcie, ktorých cieľom je oslobodiť všetkých, sa ľahko končia otroctvom pre väčšinu. Revolučné masy splnili svoje historické poslanie vo chvíli, keď vybojovali lepší zajtrajšok pre svojich vodcov.

       Či sa loď volá Enterprise, alebo Ciolkovskij, veliteľom je silná osobnosť, ktorá je občanom vedúceho národa. O tom, že Kirk je Američan, niet pochybností. Aj z tohto hľadiska stvárnil rodený Kanaďan William Shatner Roddenberryho predstavu dokonale. Jej predobrazom bol kapitán líniovej dopravnej lode z 18. storočia Horatio Hornblower v dobrodružných príbehoch C. S. Forrestera.

       Enterprise je ozbrojená loď hviezdnej flotily s obrovským ničivým potenciálom a na jej palube vládne vojenská disciplína. Členovia posádky študovali vo vojenskej akadémii, majú vojenské hodnosti a nosia uniformy. Veľa sa demokraticky diskutuje o problémoch, ale rozkazy veliteľov sa poslušne plnia. Všetko na palube sa podriaďuje splneniu úloh, neexistuje závisť, chamtivosť ani intrigy. Povinnosťou dôstojníkov je efektívne využívať schopnosti posádky, starať sa o jej výkonnosť, psychickú pohodu, atmosféru vzájomnej dôvery a solidarity. Každý člen posádky si je vedomý svojich povinností a ich plneniu podriaďuje svoj osobný život. Kirka aj Picarda, Uhuru aj Deannu Troi, Spocka aj Worfa, McCoya aj Crusherovú uspokojuje vedomie, že ich schopnosti sa optimálne využívajú. Ctižiadostivosť poznajú len ako zdravú túžbu plniť si ešte náročnejšie povinnosti. Utópia slobodnej demokracie pochoduje do vesmíru vojenským krokom výcvikového seržanta zelených baretov: Kadet Harry Kim sa cíti „programovaný, aby sa stal dokonalým dôstojníkom Flotily“ (Disease).

       Ivan Jefremov zdôvodňuje v Hmlovine Andromedy „nevyhnutnosť vychovávať v ľuďoch prísnu spoločenskú disciplínu“ (Jefremov, Ivan Antonovič: Tumannosť Andromedy, Moskva 1957). Literatúra, ktorá chcela osláviť mierový pokrok ľudstva, si obľúbila vojenskú disciplínu, porovnateľnú s „programovaním“ postáv Star Treku. Socialistická fantastika sa rada vyjadrovala slovníkom vojny, armády a zbraní. Pilot kozmickej rakety pri oblete Mesiaca „každým nervom cítil, že raketa sa rúti dolu ako strmhlav útočiaca stíhačka“. S troškou zveličenia možno azda väčšinu socialistickej fantastiky chápať ako „chladne vecný“ a zároveň „vrúcne vášnivý hymnus na systém, čo funguje podľa železných pravidiel stroja, a ešte sa tým pýši“. V sociálnej „stabilite živej pyramídy“ socialistickej spoločnosti „každý musí žiť podľa pravidiel“ a „svojvoľnosť neznamená priestupok, ale zločin“. Aj v jej umení „tak zákonito, ako voda na mraze tuhne v ľad, ľudský kolektív sa upevňuje tým tvrdšou disciplínou, čím má ťažšie podmienky“. Ani pri „porušení rovnováhy iniciatívou, v ktorej spočíva záchrana“ sa nedá nájsť „stredná cestička medzi pravdami“ (Volkov, Konstantin: Zvezda utrenjaja. Moskva 1957; Přistání na Venuši. Praha 1960).

       Múdry medzigalaktický tajomník komunistickej budúcnosti ľudstva vyhlasuje: „Niet spoločenského zriadenia, ktoré by si nevyžiadalo určité obete… ľudstvo nikdy nič nedosiahne bez obetí“ (Fărcăşan, Sergiu: O iubire din anul 41042. Bukurešť 1960; Bolo to roku 41042. Bratislava 1961). Strašná realita totality, v ktorej sa každý môže stať obeťou, sa premieta aj do literatúry; beda je rovnako víťazom ako porazeným: „Súd nad víťazmi je potrebnejší ako súd nad porazenými“ (Dmitrij Bilenkin, 1980).

       Obete za kolektív sú samozrejmé aj v Star Treku. Vo filme Khanov hnev sa Spock obetoval, aby zachránil loď aj posádku. Zomierajúci Spock utešuje Kirka vulkánskym príslovím: „Nebuďte smutný, admirál, buďte logický: Potreby mnohých sú dôležitejšie ako potreby niekoľkých alebo jednotlivca.“ Hlboko zarmútený Kirk pevným tónom zvestuje otrasenému McCoyovi: „Pokým budeme živí, bude aj on žiť v našich spomienkach“ (Star Trek II: The Wrath of Khan, réžia Nicholas Meyer, 1982).

       Logika kolektivistickej utópie je neúprosná k osudu jednotlivca aj na prahu smrti. Rozsudok individualistickej utópie nad víťazmi našťastie nebýva príliš prísny. Kirk aj jeho priatelia sa úprimne potešili láskavému trestu za neuposlúchnutie rozkazu: degradáciou sa mu vrátila funkcia veliteľa lode. Posádke, záujmom Federácie aj samému Kirkovi jeho pôvodné postavenie vyhovuje viac než komplikovaná pozícia admirála. Nadriadení opäť raz rozhodli múdro aj morálne, našli utopicky spravodlivý kompromis medzi potrebami spoločnosti a záujmom jednotlivca (Star Trek IV: The Voyage Home, réžia Leonard Nimoy, 1986).

       Militantná utópia Enterprise zodpovedá utopickým predstavám socialistickej fantastiky o solidarite ideálneho kolektívu: poslušnosť krížená so slobodou, otcovská starostlivosť šéfov o svojich zverencov, oddanosť radových budovateľov socializmu žiarivému cieľu a ich podriadenie múdrym funkcionárom, ktorí všetko vedia lepšie.

       Každý ideál má svoju cenu, aj solidarita ideálneho kolektívu. Jeho členovia majú len zriedka normálne rodinné vzťahy, a tie sa často končia katastrofou. Anamnéza rodinného života posádok Star Treku by sa čítala ako zápisky psychológa manželskej poradne.

       Nešťastný (a nemanželský) vzťah Kirka ku Carol Marcusovej tragicky vyvrcholí záhubou ich syna Davida, vychovaného matkou v nenávisti voči vlastnému otcovi (Star Trek III: The Search for Spock, réžia Leonard Nimoy, 1984). Picarda otec zavrhol, lebo vstúpil do Akadémie Hviezdnej flotily proti jeho vôli (Tapestry). To isté urobil aj Spockov otec; zdá sa, že Flotila nie je u otcov príliš obľúbená. Aj Picardov vzťah s bratom je plný dramatického napätia (Family). Rikerovi zomrela matka, keď mal dva roky, a jeho otec Kyle sa o syna staral len nedbanlivo (The Icarus Factor). Palubná psychologička Deanna Troi z rasy Betazoidov s telepatickými schopnosťami trpí nenaplnenou túžbou po otcovskej starostlivosti: prvý muž, ktorého milovala, bol jej otec, „ktorý mi spieval a ochraňoval ma. A potom ma opustil“ (The Host). Jej vychladnutý vzťah s Rikerom po rokoch vznieti jeho dvojník, ale pocit spolupatričnosti k posádke Enterprise je silnejší: Deanna nedokáže opustiť loď a nasledovať svoju lásku (Second Chances).

       Inšpirácia psychologického prístupu autorov k postavám Star Treku oidipovským komplexom ani modernejšími variantmi Freudovej teórie podvedomia sa nedá dokázať. Ich tragické osudy sú však neraz porovnateľné s osudovosťou antickej tragédie. Worfovi rodičia zahynuli v Khitomerskej masakre a vychoval ho ruský manželský pár na Zemi (Sins of the Father). KEhleyr, matku Worfovho syna Alexandra Rozhenka, zabil Klingonec Duras (Reunion). Klingonec Koris nazýva Worfa „bratom“, keď ho navádza, aby zradil Enterprise. Worf opätoval svojmu krajanovi láskyplné oslovenie predtým, než ho zabil (Heart of Glory). Majorka Kira Neris pripravila bombový atentát na vlastnú matku, ktorá sa stala milenkou nenávideného tyrana a mala zahynúť spolu s ním. Doktorka Crusherová je vdova a sama vychováva svojho syna. Rodičia Geordi LaForgea boli karieristickí dôstojníci Hviezdnej flotily, ktorí sa nikdy nezdržali na jednej planéte dosť dlho na to, aby mohli svojho syna vychovávať spoločne (Interface). Dokonca aj virtuálna rodina hologramu lodného lekára, ktorú si sám naprogramoval na holodecku, mu prináša viac starostí ako radosti od vzdorovitého syna až po tragickú smrť holografickej dcérky (Real Life).

       „Pre ignoranciu mojich rodičov ma vychovali Borgovia,“ trpko sa sťažuje Seven of Nine. Nikdy nedokázala odpustiť rodičom, že „podcenili Kolektív“, ktorý ju spolu s nimi kyborgizoval pre ich nedbanlivosť. Nenávidí Borgov, ktorí ju vychovali, a bojí sa ich. Pocit opory a bezpečnosti nachádza len v posádke lode: „Voyager je môj Kolektív,“ hovorí kapitánke Janewayovej. Tá ju chváli za nenávisť k pestúnom: „Vaše pokroky ako jednotlivca sú pozoruhodné.“* Prvý diel epizódy Dark Frontier* sa končí „zostúpením“ kráľovnej Borgov, ktorá pohladká Seven of Nine po líci a hovorí: „Vitaj, dieťa.“

       Niektorí členovia posádky majú zvláštne príbuzenstvo. Riker rozpráva v epizóde Peak Performance, že jeho starého otca uhryzol štrkáč: „Po troch dňoch strašných bolestí had biedne zahynul.“ V Star Treku ožívajú aj zlovestní príbuzní z rozprávok a romantickej fantastiky. Androidy Dat a Lore sú čiernobiele dvojčatá: Dat je dobrý, Lore je stelesnené zlo. Ich „otec“ Dr. Noonian Soong je sebecký starec, ktorým autori scenára obnovili v Star Treku postavu šialeného vedca. Skonštruoval Data, aby si ním odhryzol svoje súkromné sústo nesmrteľnosti, podobne ako iní ľudia v deťoch (Brothers). Jeho ctižiadostivé pokusy Data takmer stáli život a napokon radšej vymazal synovi spomienky na detstvo: Boli také strašné, že by mohli porušiť duševnú rovnováhu robota (Inheritance). Konštruktérovo úsilie dať stroju citový život človeka bolo napokon korunované úspechom: druhý „syn“ Lore ho zabil v záchvate zúrivosti, čím sa stal plnohodnotným členom rodiny. Datova matka Dr. Juliana Tainerová je v skutočnosti stroj, trpiaci sebaklamom, že je žena, a Dat jej na to príde: „Juliana nie je tým, čo o sebe tvrdí“ (Inheritance). Ako zlá macocha z rozprávky, bez výčitiek svedomia nechá syna zahynúť na vzdialenom svete. Lore apeluje na bratove rodinné city, keď ho ponúka nápojom, otráveným omamnou drogou. Neskôr vrúcne presviedča Data, aby ho nezabil: „Brat môj, milujem ťa.“ Nepresvedčil ho. (DataLore; Brothers; Descent II.)

       Čudujem sa, že členom posádky nestačí začuť čo len z diaľky slovo „rodina“, aby ich pochytila triaška a nervózne si overili, či majú nabitý phaser. Za najväčšie hrdinstvo všetkých fantastických dobrodružstiev posádky možno pokladať, že toľko ráz dokázali bez zachvenia povedať „rodina“ – často s úsmevom a niekedy dokonca aj neozbrojení.

       Komandér Remmick podáva admirálovi Quinnovi hlásenie o výsledku inšpekcie: „Príležitostné dôvernosti medzi posádkou na veliteľskom mostíku, ktoré však zväčša pramenia zo zmyslu pre kolektívnu prácu a z pocitu rodinnej súdržnosti“ sú jediným nedostatkom, ktorý môže uviesť (Coming of Age). Každý rodinný vzťah, dokonca aj k inému členovi posádky, je nebezpečný. Rodina, ak nie je totožná s celou posádkou lode, má v sebe čosi temné a hrozivé.

       Najvzácnejším privilégiom a zároveň symbolom sociálnej pozície na každej vojenskej lodi je priestor. Pre nedostatok priestoru posádka prenocuje v spoločných spálňach a už malá samostatná kója symbolizuje vysoké postavenie majiteľa, cenné privilégium práva na súkromie. Kajuty lodí Star Treku pripomínajú skôr prepychové apartmány luxusného hotela – a členovia posádky ich zväčša obývajú sami, bez partnerov a rodinných príslušníkov. Priestor, ktorý majú k dispozícii, ich nespája do párov a skupín, ale izoluje ako jednotlivcov s jediným záväzným vzťahom. Je ním vzťah k lodi a jej posádke ako celku.

       Kirk vyznáva svoje pocity k Enterprise slovami milenca o náročnej milenke, ktorá ho „celého naplňuje a ovláda“, lebo je jeho „jedinou ozajstnou láskou“ (The Naked Time). Spockovi a McCoyovi sa priznáva, že oni sú jeho rodina. „Priatelia, sme doma!“ hovorí po návrate na loď zo spoločnej dovolenky na Zemi (Star Trek IV: The Voyage Home, réžia Leonard Nimoy, 1986). Chladne logický Vulkánec Tuvok sa čuduje odhodlaniu človeka obetovať sa za loď: „Nechápem sklon ľudí prilipnúť k neživým predmetom. Loď nie je živá bytosť.“ Kapitánka Janewayová mu odpovedá s oddanosťou dieťaťa matke: „Mýlite sa. Loď nás niesla, ochraňovala a živila. Teraz potrebuje jedného z nás.“ Tvrdo odmietne rozdeliť posádku v ohrození: „Sme jedna posádka a jedna loď. Rozdeliť rodinu? Nikdy! Dôležité je, že sme spolu a pracujeme pre jediný cieľ: Prežiť!“ (The Year of Hell I.)

       Rodinou posádok Star Treku je kolektív, matkou loď a otcom veliteľ. Manželkou kapitána je jeho loď: Kirk ani Picard nikdy nemali čas oženiť sa a Sisko sám vychováva svojho syna: láskyplné plnenie otcovských povinností k Jakovi symbolizuje otcovskú starostlivosť veliteľa kozmickej stanice Deep Space Nine o členov posádky. Kapitánka Janewayová pôsobí nepresvedčivo nie preto, že je ženou v úlohe veliteľky, ale preto, lebo je to žena v úlohe otca.

       “Jedinou reálnou filozofiou“ posádky generačnej lode v komunistickej budúcnosti ľudstva „je korábnické vlastenectvo, láska k ich životnému priestoru ako k ideálnemu priestoru jestvovania“ (Sergiu Fărcăşan, 1960). V Jefremovovovej Hmlovine Andromedy deti od útleho veku vychovávajú v kolektívnych zariadeniach. Rodičia ich navštevujú zriedka, aby nenarušovali výchovný proces, a len keď im to dovolia ich povinnosti voči spoločnosti. Utopický štát aj skutočná totalita nadraďuje vernosť jednotlivca kolektivistickej ideológii nad všetky ostatné vzťahy, aj rodinné. Socialistická literatúra predložila miliónom detí ako vzor mravnosti sovietskeho pioniera Pavlíka Morozova, ktorý udal vlastného otca (Gubarev, Vitalij Georgijevič: Pavlík Morozov. Moskva 1948).

       Trampoty hviezdoplavcov Star Treku s rodinným životom možno odzrkadľujú obľúbené moralizovanie aj skutočné krízy rodiny, predovšetkým však realisticky predpokladajú neprimeranosť jej súčasných foriem pre život v neznámych hlbočinách vesmíru. Rumunský spisovateľ mal rovnaký názor ešte pred vznikom Star Treku: „Pokrok oddávna vštepil do mysle každého človeka presvedčenie, že víťazstvo medziplanetárneho spoločenského zriadenia je súčasne víťazstvom najdokonalejšieho, dovtedy poznaného typu rodiny. Predlžovanie života a neustále rozširovanie kozmických hraníc ľudstva však skomplikovalo túto otázku“ (Sergiu Fărcăşan, 1960).

       Náreky na úpadok rodinného života sú rovnako staré ako rodina. Údajne už na ktorejsi klinopisnej tabuľke sa pisár ponosoval, že mládež je skazená a rodina nie je taká, ako v minulosti. Podobu rodiny vo vzdialenej budúcnosti kozmických ciest ťažko predpovedať. Ľutujem každého psychológa, ktorý by mal Tomovi Parisovi poradiť správnu formu rodinného života s kapitánkou Janewayovou a s ich spoločným potomstvom – malými jašteričkami v epizóde Threshold.