Všechna práva © Interkom 1984 - 2004

Tak a máme tu ďalší zborník poviedok, orientácia v ktorom je sťažená nesprávne urobeným obsahom (od s. 128 sa číselká mocú v kruhu).

       Pilipiuk opäť dokazuje, že písať vie – rýchlo a dobre. Miestami však svoju schopnosť tvoriť ľahko a na efekt zneužíva – anekdotický motív „roztiahne“ humorným, no v podstate nezmyselným a z kompozičného hľadiska zbytočným dialógom (Problémy).

       Úroveň próz je však vcelku (kvalitou i kvantitou) vyrovnanejšia než v knižke Čaroděj Ivanov. Pri pozornejšom čítaní si však nemôžete nevšimnúť, že nápady a situácie sa už opakujú – Pilipiukov cyklus o Vandrovcovi vskutku nadobúda charakter seriálu s jeho kladmi i zápormi. Navyše, vo viacerých príbehoch tejto knižky prinajmenšom v náznakoch do textov vstúpil ďalší seriál – tu a tam sa ako rozprávač objavuje archeológ Tomasz Olszakowski, omladené a do prostredia postsocialistického Poľska posunuté alter ego pána Tragačika. Tento Tomasz číslo dva (aj Nienackeho Tragáčik mal, ako vieme, toto krstné meno) medziiným natrafí na pozostatky golema, ktorý je neskôr oživený, osobne ma však omnoho viac zaujal plasticky, uveriteľne vykreslený vzťah Olszakowského a mladých brigádnikov – poslušných harceríkov typu Sokolie oko (viď Pán Tragáčik a poklad templárov) nahradila zmes moderne sebavedomých násťročných. Posun myslenia a zmena vzťahu toho, kto učí a toho, kto je poúčaný, sú skvele zvládnuté – avšak prelínanie motívov z dvoch cyklov (Pilipiuk je jedným z autorov, ktorí sa podieľajú na predlžovaní seriálu Nienackeho príbehov) svedčí o vskutku hektickom tempe tvorby textov. Nuž, život je boj a trhová ekonomika nepustí.

       Už tak či onak – v knižke obsiahnuté písmenká vás rozhodne nebudú nudiť. Pilipiuk aj tentoraz zaujme množstvom postrehov, na základe ktorých dokáže dotvoriť pôsobivú atmosféru. Navyše, knižka je nesporne tematicky pestrá – na ploche tristo strán sa vedľa seba ocitajú megalitické kruhy, golem, kravolaci (kravskí zombíci), Usáma, ožívajúci hitlerovci, Lenin – zombia. No, pravdaže, miestami Pilipiuk hromadí nápad pre nápad, len ho nahodí, nerozvinie a ide ďalej, sila jeho prózy je v bezprostrednom dojme, v čerstvosti a aktuálnosti, miestami cítite príchuť perfektne pripravenej novinárskej kačice a la barón Prášil, na ktorú však po zostrelení veľmi rýchlo zabudnete, slabosť v tom, že ak po opadnutí prvého nadšenia začnete premýšľať, potom... nuž aj potom vám utkvie obraz sprisahania a súťaže páličov pálenky na Titanicu...

       Dofrasa – prečo zasa ten sklon k efektu a afektu – nestačila obyčajná loď na ceste do Ameriky? – Pilipiuk má tuším rád boršč – alebo eintopf? Nuž veď začiatok receptu poskytol hneď v názve – „vezmi čiernu sliepku, pridaj zabalzamovaného Lenina, Titanic, golema, UFO pod dedinskou chalupou a potom zamiešaj a predávaj okoloidúcim na počkanie. Veď hej, tí čo si dennodenne vo východopoľskej krčme preplachujú hrdlá vodkou či petrolejom, zvládnu bez mihnutia oka aj takúto zmes, citlivejšie podnebie však skonštatuje, že primnoho prísad preráža príchute, ktoré by sme si chceli vychutnať viac – áno, Pilipiuk dôverne pozná prostredie východu Poľska, obraz starostky Písečnej či zaostalej jednotriedky, zhrdzavené traktory na poliach a decká hovoriace o socializme ako o raji, kde všetko bolo zadarmo – práve toto dodáva cyklu atmosféru – a nie prízraky, zombie, utopenci... Tí by mali byť len korením.

       Vezmi černou slepici, Laser 2003

       7/10