Všechna práva © Interkom 1984 - 2005

Anglické slovo „global“ má vyše 400 rokov, ale nijaký väčší slovník nedefinoval výrazy `globalism' a `globalisation ' až po Websterov v roku 1961. Výraz „globálny“ prestúpil zo science fiction do bežnej slovnej zásoby v roku 1966, keď prvé družicové fotografie ukázali z vesmíru planétu Zem ako jedno miesto. Predstava „planéty Zem“ je dnes všadeprítomná: aj Internet Explorer oznamuje rotujúcou zemeguľou, že program pracuje.

       Najstaršia globalizačná fantázia je túžba po svetovláde. Megalomani od Alexandra Macedónskeho po Hitlera snívali o súkromnom vlastníctve sveta, zjednoteného pod opätkom čižmy.

       Globalizácia je geopolitická koncepcia, vychádzajúca z utópií o spojenom svete. Z utópie si každý môže odkrojiť, koľko dokáže. Pohľady na globalizáciu sa odlišujú podľa politického stanoviska, hospodárskeho prospechu, teoretickej analýzy, ba aj podľa miesta bydliska. Globalizáciu ináč vidí majiteľ dvoch áut a troch televízorov ako polonahý Indián v povodí Amazonky. A ešte ináč ju vidí filozoficky naladený spisovateľ, ktorý môže písať o notoricky prorokovanom konci dejín, o šťastnej dobe pečených holubov, čo samy lietajú do úst, alebo naopak, o konci ľudstva, čo zničilo samo seba alebo sa zmenilo na čosi, čo už nie je ľudské.

       Historickú nádej technologickej utópie hlásali Američan Asimov, Brit Clarke, Rus Jefremov aj stovky ďalších autorov. Dokonca ani antiutópie vždy nepochybovali o zasľúbenej budúcnosti zjednoteného ľudstva. Milióny čitateľov optimisticky vedeli, že ľudstvo je len jedno a svoju budúcnosť drží vo vlastných rukách. Samozrejme, musí to byť zjednotené ľudstvo.

       Každá doba má svoje čarovné slovíčka: demokracia, socializmus, sloboda. ZSSR aj USA vyznávali ideál pokroku. Sloboda súperila so slobodou, demokracia so demokraciou a pokrok s pokrokom. Utópie sa v praxi odlišujú názorom na to, kto má byť ich majiteľom.

       Vesmírna demokracia americkej science fiction sa podobala na USA a kozmický komunizmus sovietskej vedeckej fantastiky na ZSSR. Obyvateľov „tretieho“ sveta sa na ich názor nepýtal nikto a to sa takmer nezmenilo. Zmenili sa slová. Objavili sa nové: globálna dedina, globálna ekonomika, globálny trh, globálna komunikácia, globálne životné prostredie. Nová terminológia záchrany ľudstva pred sebou samým sa vyjadruje v jednotnom čísle: máme len jednu Zem, jedno ľudstvo a jednu spoločnú nádej na prežitie. Smer pokroku v súčasnosti vyjadruje slovo „globalizácia“. V poslednej dekáde 20. storočia sa globalizácia stala z fantastiky skutočnosťou, budúcnosť sa zrútila do prítomnosti a ilúzie do reality.

       Ak už neplatí starý poriadok a ešte nevznikol nový, neznamená to, že budúcnosť sa stratila v chaose. Ak sa mení obsah pojmov, ako sú „domov, štát, výroba, technika, komunikácia“, neznamená to, že zanikli všetky hodnoty; ľudia sa už neraz naučili žiť v zmenenom svete. Ideál zjednoteného ľudstva bez vojen, biedy a útlaku nestratil zmysel. Ak prichádzame o ilúzie, neznamená to definitívnu stratu každej viery a ideálu. Je to príležitosť uvážiť, čomu veríme a nezamieňať si ilúzie s ideálmi. Demystifikácia globálneho bľabotania nie je zameraná proti pokroku, proti technike ani proti globalizácii, ale proti snahám ukradnúť utópiu.

       Uskutočnená utópia sa stáva antiutópiou, ale utópia žije. Na prahu 21. storočia snívame tisícročné sny o šťastí. Nádej na rozumne usporiadanú spoločnosť je hybnou silou organizácií a technológií, ktoré azda pomôžu uskutočniť nový ideál – globalizáciu.

       Science fiction zdedila spoločenské témy od utópií. Žije z vedeckých a technických motívov a nemôže sa vyhnúť politickým ani sociálnym.

       Myšlienkové experimenty s alternatívami reálneho sveta zlyhali, keď sa pre nedostatok fantázie spoľahli na staré recepty v nových podmienkach. Extrapolácia a myšlienkový experiment patria k estetike fantastického ozvláštnenia. Pojem „globalizácia“ je extrapoláciou, logickou konštrukciou zavŕšenia integračných tendencií v dejinách. Zatiaľ je viac hospodárskym a politickým cieľom než vedecky preskúmanou realitou. Je novým veľkým snom o celosvetovom trhu, o globálnych technológiách, výrobcoch a spotrebiteľoch, o globálnej spoločnosti. Súčasný svetový obchod, hospodárska politika, technika a výskum sú založené na presvedčení, že globalizácia je evolučná nevyhnutnosť.

       Pohľad na planétu Zem ako na globálny domov ľudí a na ľudstvo ako na jeden celok vniesol do modernej fantastiky v devätnástom storočí H. G. Wells. Pred 1. svetovou vojnou A. Bogdanov rozhneval Lenina „pozitivistickou“ víziou socialistickej utópie na Marse. Hneď po Októbrovej revolúcii A. N. Tolstoj exportoval komunizmus na Mars a J. I. Zamjatin napísal antiutópiu globálneho komunizmu.

       Po 1. svetovej vojne americké magazíny galaktizovali pokrok v duchu olympijského hesla „Ďalej, viac a rýchlejšie!“. Veľkolepé kozmické vízie Angličana Olafa Stapledona ovplyvnili desiatky „dejín globálnej budúcnosti“ na obidvoch stranách Atlantiku. Americká science fiction pokračovala v galaktizácii až na veky vesmírnymi operami E. E. Smitha, J. Blisha, R. A. Heinleina, a najmä Asimovovou Základňou.

       Po 2. svetovej vojne I. A. Jefremov kategoricky formuloval presvedčenie fantastiky socialistických krajín o „historicky nevyhnutnom“ víťazstve komunistického spoločenského poriadku v celom vesmíre. F. Herbert v šesťdesiatych rokoch globalizoval v galaktickom meradle ekológiu, politiku, náboženstvo a narkomániu. P. J. Farmer vzkriesil na brehoch globálnej rieky všetkých ľudí, čo žili na Zemi. Star Trek, Hviezdne vojny aj iné televízne seriály a filmy popularizovali globalizáciu vesmíru účinnejšie než literatúra.

1. Svetonázorovo: vidí svet ako jeden celok. Túžba fantasy po jednotnom pohľade na svet je dedičstvom mýtu, veda a technika majú celosvetový charakter v skutočnosti aj v science fiction a horor vyjadruje obavy spoločné všetkým ľuďom.

2. Tematicky: Hranice štátov, národov a rás prekračovala už mágia. Presahuje ich globálna veda a technika, tovary, doprava a telekomunikácie cez internet až po telepatiu. Existuje globálna politika a vojna. Ťažko hľadať tému, ktorá by sa nedala extrapolovať do globálnych rozmerov.

3. Politicky: myšlienkové aj reálne politické experimenty pod vplyvom fantastickej tradície sú dedičstvom utópií. Lenin identifikoval utopický socializmus ako jeden z troch zdrojov marxizmu.

4. Ekonomicky: Priemysel zábavy operuje na celosvetovom trhu a neprispôsobuje svoje produkty národným, rasovým ani náboženským kritériám. Priemysel zábavy má hlavné sídlo v USA, kultúrny imperializmus produktov fantastiky je zároveň amerikanizáciou, ale preto nie je menej globálny a globalizačný.

5. Sociálne a spotrebiteľsky: Fandom je svetové hnutie fanúšikov, združené záujmom o smery, žánre a formy modernej fantastiky.

6. Metodologicky: techniky fantastického ozvláštnenia (extrapolácia, modelovanie, myšlienkový experiment atď.) sú založené na celostnom pohľade na svet. Samotné zväčšovanie rozmerov pri extrapolácii vedie k planetárnym a galaktickým víziám až po humor nechceného a paródiu.

7. Antiutopické vízie zobrazujú celosvetové apokalypsy.

       Fantastika reagovala na globalizáciu návratom z vesmíru na Zem a prienikom do virtuálnych svetov. V cyberpunku kontrastuje temná stránka globalizácie s technofilnou utópiou: technika sa ľuďom vymkla z rúk, svetu vládnu nadnárodné korporácie a organizovaný zločin.

       Globálne konšpirácie zostúpili z vesmíru na Zem, krúžia medzi virtualitou a realitou, medzi chaosom a poriadkom, medzi rozumom a neznámom. Paranoja Spisov X aj mileniálna panika sú návratmi k predstavám minulosti. Fantastika na prelome tisícročí globalizuje hybridy vedy s poverou.

       Populárna kultúra zvyčajne reprodukuje postoje prevládajúcich ideológií, ale ideológie sa uplatnia v praxi, len ak ich ľudia prijmú. Science fiction prijala ideu jednotného ľudstva ako predpoklad šťastnej budúcnosti pred cieľavedomým štartom globalizačných procesov. Ideológia globalizácie je zrkadlom zrkadla, odzrkadľuje romantiku aj hrozby moderných utópií.

       Celosvetová rozprava o zjednotení sveta hospodárstvom, jednotným trhom, výrobou a obchodom má črty dialógu, ktorým sa publikum zabáva, aby malo pocit, že mu rozumie. Ideologické tézy ekonomických a politických diskusií majú praktické dôsledky.

       Politika produkuje ideologické metafory a sama je ich produktom. Ronald Reagan dôveryhodne zahral úlohu vodcu Západu, lebo v Hollywoodskych filmoch stelesnil kovboja, prototyp hrdinu Ameriky. Základom diskusií o ekonomickej a ideologickej globalizácii je americká politická aj literárna utópia.

       Globalizačný diskurz sa skladá z jednotlivých textov, ale verejnosť ho vníma ako celok. Rétorika science fiction prestúpila z geta subkultúry do intertextovej databázy diskurzu o globalizácii. Metaforika science fiction zľudovela, jej klišé predávajú globalizáciu ako reklama a globálny diskurz o globalizácii je súčasťou globalizácie: realitu reprezentuje reč fantastických príbehov.

       Generálny riaditeľ Svetovej organizácie obchodu (WTO) Renato Ruggiero začal v roku 2000 svoju reč na Novom Zélande slovami: „Dámy a páni, prichádzam chváliť budúcnosť.“ Nemci majú pre vedecko-fantastickú a utopickú literatúru termín „Zukunftsroman“, román o budúcnosti. Názor, že science fiction je literatúra o budúcnosti, je dostatočne pravdivý, aby sa dal využiť na reklamu globalizácie.

       Štáty a národy vzpierajúce sa globalizácii pripomínajú primitívne vesmírne rasy, ktoré odmietajú dobro pozemského impéria. Rozvojové krajiny sa musia podriadiť „disciplíne trhu“. Prvá americká Space Shuttle sa pôvodne mala volať „The Constitution“, NASA ju však prekrstila na „Enterprise“ podľa názvu vlajkovej lode Star Treku. Stalo sa tak na príkaz prezidenta Geralda Forda, ktorý vyhovel listovej kampani fanúšikov.

       Obrazy technických zázrakov budúcnosti v populárnej kultúre reprezentujú hodnoty osvietenských utópií. Ústredným pojmom nášho veku ostáva pojem „pokrok“. Príbehy zrodené z historického optimizmu osvietenstva predpokladajú, že pokrok je blahodarný a evolučne zákonitý. Keďže zatiaľ všetci ľudia žijú na Zemi, jeho vyvrcholením je zjednotenie pozemského ľudstva, „nevyhnutná globalizácia... v dôsledku vývoja medzinárodného obchodu a svetovej integrácie ekonomiky“ (Niall Fitzgerald, podpredseda správnej rady koncernu UNILEVER).

       Pilierom globalizačnej ideológie je predpoklad historickej nevyhnutnosti. Medzinárodný obchod, zahraničné investície, svetové toky kapitálu a globalizačné procesy sú nevyhnutné. Práca v nadnárodných koncernoch, výroba rovnakých produktov, spotreba rovnakého tovaru, telefón, televízia a internet spája miliardy ľudí.

       Dosah, intenzita a rýchlosť globálnych procesov sa zvyšujú. Moderná komunikácia uvoľňuje sociálne vzťahy z hraníc času a priestoru. Cudzina sa zmenila na štandardné zahraničie: hotely, konferenčné miestnosti, jedlo aj organizácia práce sú štandardizované, od ľudí sa očakáva štandardný výkon, správanie i myslenie. Obchod a technika globalizujú Zem štandardnými výrobkami od kravaty po kompatibilné počítače.

       To neznamená, že budúcnosť musí kopírovať politickú a hospodársku mapu súčasného sveta a niet inej alternatívy. Obchodníci nefilozofujú o globalizácii, reagujú na jej podnety. Globalizácia vraj všetkým prinesie lepší život, ak nie nám, tak našim deťom. Deťom socializmu znie tento sľub dosť hrozivo: to isté hovorili o komunizme boľševici, keď organizovali gulagy. Rubom technofílie je technofóbia. Ľudia nevítajú všetky zázraky rovnako. Geneticky mutované potraviny, klonovanie či jadrovú energiu prijíma široká verejnosť s menším nadšením ako ich vlastníci, elita globalizácie.

       Technický a spoločenský pokrok sú dve strany jednej mince,  ťažko by mohli fungovať navzájom nezávisle. Utópie sociálneho pokroku ignorujúce vývoj techniky aj utópie technického pokroku ignorujúce usporiadanie spoločnosti ostávajú utópiami. Sú praktické v tom zmysle, že ponúkajú iné možnosti života človeka v spoločnosti ako tie, ktoré už poznáme a nie sme s nimi spokojní.

       Metafora „Zem je vesmírna loď“ predstavuje v science fiction svet ako „globálnu dedinu“ a „jedinú totalitu“, zobrazuje však tiež „periférnu pozíciu Zeme“ na „okraji Vesmíru“, „osamelú v kozmickom priestore“ na jeho „konečnej hranici“. A v distópiách je „vesmírna loď Zem“ potopiteľná.

       Globalizačný diskurz znie v tóninách hymny technického a sociálneho optimizmu, ktorú vyše pol storočia spieval zbor autorov science fiction.

       Románový cyklus Isaaca Asimova Základňa patrí k najznámejším dielam populárnej literatúry 20. storočia a jej vplyv na milióny čitateľov presiahol do 21. storočia. Základňa je metaforickou učebnicou globalizácie: zložité a kruté zjednocovanie dvadsaťpäť miliónov svetov Galaxie v jednom politickom impériu extrapoluje odvekú túžbu po poriadku, zákone, stabilite a legitímnej autorite. Je aj vzorom vízie o jednotnej svetovej ekonomike.

       Základňa je klasický príklad technicko-utopickej science fiction v tradícii Francisa Bacona. Koherentné dejiny budúcnosti jasne demonštrujú pojmy a koncepcie (diskurzívne prvky), ktoré globalizačný diskurz prevzal od science fiction. Hoci len prvé tri romány (Foundation, Foundation and Empire, and Second Foundation) boli napísané v štyridsiatych až päťdesiatych rokoch, ďalšie štyri (Foundation's Edge, Foundation and Earth, Prelude to Foundation, and Forward the Foundation) sú pevne zakotvené v ich kontinuu a verne reprodukujú základné prvky originálov.

       Reč je nástrojom skúmania reality, ale tiež filtruje vnímanie reality. Asimov importoval do Základne pseudofaktuálny štýl science fiction, preniesol reč americkej strednej vrstvy z polovice 20. storočia dvanásť tisíc rokov do budúcnosti a premietol vedomie svojho sociálneho prostredia do postáv Impéria. Keď nahradil zvolanie „Bože!“ za „Galaxia!“, vymenil tým vieru vo všemohúceho Boha za vieru vo všemohúci pokrok. Logá „nevyhnutnosť pokroku“ alebo „globálna dedina“ sú homologické s charakteristikami americkej liberálnej utópie.

       Ústredným motívom Základne je pokrok. Opakovane sa zdôrazňuje, že upadajúce Galaktické Impérium zabezpečilo dvanásť tisíc rokov stability, mieru a „imperiálneho pokroku“ pre dvadsaťpäť miliónov planét. Nastupujúce interregnum hrozí uvrhnúť Galaxiu do chaosu a barbarstva, ale je aj príležitosťou, ktorá zákonito katapultuje Galaxiu do nového, lepšieho Galaktického Impéria. Jediná otázka je „kedy“? O tridsaťtisíc rokov alebo už o tisíc? Interregnum je príležitosť ľudstva nedať sa do šťastnej budúcnosti pokrokom vláčiť, ale múdro ho nasledovať, vybudovať pomocou Seldonovho plánu a Základne Druhé galaktické impérium, spraviť v Galaxii poriadok, vynútiť si globálny pokrok a mier.

       Ústrednými témami Asimovovho príbehu sú pokrok a expanzia – expanzia pokroku a pokrok expanzie. Asimovovo megaimpérium má galaktické rozmery. Vývoj planetárneho vedomia Gaia opisuje Asimov ako mnohotisícročný projekt a predpokladá, že ustanovenie galaktického spoločenstva bude náročným evolučným procesom. Pokrok je Pandorina skrinka s tajnými priečinkami. Nevieme, čo obsahuje, ale nedokážeme odolať pokušeniu otvoriť ju.

       Asimov modeloval budúcnosť Galaxie podľa cyklickej teórie dejín Arnolda Toynbeeho. Hoci Toynbee varoval pred extrapoláciou svojej teórie na budúcnosť, Asimov použil dejiny Rímskeho a Britského impéria ako vzor: „Pri písaní dejín budúcnosti sa mi zdalo najmúdrejšie dať sa viesť minulosťou.“ Seldonov plán predpovedá pád dekadentného Prvého galaktického impéria (Rím), vzostup Slobodných obchodníkov a Obchodných princov (buržoázia a nacionalizmus), rozvoj Prvej Základne (postindustriálna civilizácia), prejavenie tajnej Druhej základne a napokon Druhé galaktické impérium, založené na „mentálnej vede“ (utópia globálnej spirituality).

       Pokrok je ústredný pojem globalizačného diskurzu. „Náš najdôležitejší produkt je pokrok“, opakoval na obrazovke v prvých rokoch televízie hovorca koncernu General Electric Ronald Reagan. Názor o nevyhnutnosti globalizácie sa zrodil z osvietenského optimizmu, že pokrok je formou vývoja ľudstva. Podpredseda správnej rady koncernu UNILEVER Niall Fitzgerald pokladá globalizáciu za „životný fakt“, za „poslednú fázu vo vývoji medzinárodného obchodu a integrácie svetového hospodárstva“.

       Posledná fáza eufórie z utópie digitálneho vedomia má rub v antiutópii technologického fetišizmu: človek splynie s virtuálnou realitou. Bill Clinton pri návšteve firmy Silicon Graphics vyhlásil: „Ste súčasťou významného národa, ktorý stvoril CNN a MTV a ja som za to Bohu vďačný, lebo žijeme vo veku informácií a čoskoro sa všetci staneme súčasťou toho istého procesu elektronizácie reality.“

       Globalizačný diskurz je technofilný: „Nikto nechce brať včerajšie lieky. Technický rozvoj je nevyhnutnou podmienkou pokroku.“ V Základni je rozhodujúcou silou technika. Ekonomický, politický a sociálny vývoj sa vznáša na vlnách prílivov a odlivov technológií. Ak technika stagnuje alebo upadá, celá spoločnosť stagnuje alebo sa zrúti, to je obsedantná téma cyklu. Všetky periférne planéty stratili poznatky o atómovej energii, okrem domova Prvej základne, Terminu, ktorý sa stal bázou pre prvotnú expanziu pri budovaní nového impéria. Na Sivene, periférnej planéte blízko Terminu, technici udržiavajú v prevádzke elektrárne, ale nevedia ich opraviť, ak sa pokazia.

       Dej futuristickej vesmírnej opery je založený na zázračnej vede a technike. Poznanie je najvyššou hodnotou, lebo moc Základne sa opiera o „technickú prevahu“ a „čistá veda“ je „najslobodnejšou formou života“. „Hlboká štatistická veda“, Seldonova psychohistória, predpovedá budúcnosť ľudstva „obrovskými zovšeobecneniami“. Technický vynález „Prvý radiant“ zobrazuje všetky matematické rovnice Veľkého Plánu vo vzájomných vzťahoch, umožňuje ich podrobné štúdium a manipuláciu jednotlivých prvkov a umožňuje aj riadiť vývoj ľudstva. Technofília Základne podporuje názor ideológov globalizácie, že technický pokrok je vždy blahodarný a nevyhnutný.

       Nádej, že nová technológia vyrieši problémy, ktoré priniesla stará, keď riešila problémy prechádzajúcej, je stará mesianistická predstava o spáse Bohom zo stroja, deus ex machina. Ideu technického pokroku spojil vek rozumu s víziou demokratickej organizácie spoločnosti, ktorá ešte stále funguje lepšie ako všetky ostatné zlé návody na šťastie.

       Federácia Základne je rovnako vojenskou ako hospodárskou a politickou mocnosťou. Jej vodca Mayor Branno sa teší dvom storočiam mieru: „Bol to dobrý mier…mier, na ktorom sme dobre zarobili.“

       Asimov je pacifista: „Násilie je posledným východiskom neschopných ľudí.“ V posvätnom boji za globalizáciu víťazí nad hrubou silou technologický džihád: „V mene Galaktického Ducha a jeho proroka Hariho Seldona, ako aj v mene jeho tlmočníkov, svätcov Základne, preklínam túto loď: nech televízory tejto lode, ktoré sú jej očami, oslepnú... nech atómové delá, ktoré sú jej päsťami, stratia silu; nech motory, ktoré sú jej srdcom, zastanú; nech ventilácia, ktorá je jej pľúcami, prestane dýchať; nech komunikačné kanály, ktoré sú jej hlasom, onemejú.... V mene Galaktického Ducha, tak preklínam túto loď!“ Loď podľahla prekliatiu, lebo „hlavnou charakteristikou náboženstva vedy je, že funguje“ a jeho kliatby sú „naozaj smrtiace“.

       Projekt Strategickej obrannej iniciatívy (SDI) v Reaganovej ére dostal prezývku „Hviezdne vojny“ podľa fantastických filmov, lebo sa mal uskutočniť v kozmickom priestore a každý vedel, že ide o nápad z ríše science fiction. Každý okrem politikov a vojakov, ktorí majú paranoju v pracovnej náplni. Projekt SDI sa nemusel uskutočniť. Splnil globálny strategický cieľ ako číra informácia, súčasť globalizačného diskurzu: vyhrážka Hviezdnymi vojnami pomohla „uzbrojiť na smrť“ Sovietsky zväz.

       Mier má byť produktom globalizácie: „Chceme mier, ale náš“, znelo v období studenej vojny motto kapitalistickej science fiction rovnako, ako v socialistickej vedeckej fantastike. Produktom geopolitiky sú zatiaľ skôr lokálne vojny a globálny terorizmus.

       Planéty Asimovovej Základne sú ekvivalenty štátov. Každá planéta je globálnou dedinou, má jedinú vládu a  je členom väčšej „galaktickej dediny“. Predstavu globálnej dediny naznačuje už prvá stránka cyklu: „Mladý dedinčan Gaal Dornick ešte nikdy nebol na Trantore“. Existenciu „galaktickej dediny“ umožňuje „hyperpriestor“, nadpriestorová komunikácia a „Skok“.

       Hlavná globálna transformácia sa uskutočňuje vo vedomí: telekomunikácie a doprava formujú globálnu verejnosť a globálnu dedinu, globálna revolúcia mení obyvateľov planéty Zem na jej občanov. V tomto zmysle sme už všetci Asimovovi „slobodní obchodníci“.

       Štyridsať miliárd ľudí na planéte Trantor, sídle imperiálnej byrokracie, úplne závisí od obchodu: „desaťtisícové kozmické flotily“ denne „privážajú produkty dvadsiatich poľnohospodárskych svetov na stoly Trantoru“. Život na Trantore diktuje ekonomika. Planetárne sektory musia mať spoločnú menu: „Musia používať svetové kredity. Ak nie, zadusili by obchod, a to by nikto so zdravým rozumom neurobil. Kredit je nervom ekonomiky...“ USA dali svetu dolár, my máme Euro.

       Trhy a obchod sú v Základni podstatou rozvoja: „základňa nastolila trhové hospodárstvo“ a expanduje vďaka triede „slobodných obchodníkov“, drsných individualistov. „Obchodní princovia... vyvinuli taktiky ekonomickej vojny“, najmä konkurenciu a monopol, aby ich využili na expanziu Základne. Trh, ktorý posilňuje Základňu, prináša „civilizáciu“, „prosperitu“ a „mier“ celej galaxii.

       Globalizačný diskurz zdôrazňuje expanzívnu a pokrokovú povahu trhu v stopách Asimova. Generálny riaditeľ WTO Renato Ruggiero povedal: „Žijeme vo svete, ktorý nastúpil na cestu globálneho slobodného obchodu a tento proces nemožno obrátiť ani zastaviť bez nepredstaviteľných strát pre náš budúci rast a pokrok“. Jeho nástupca vo funkcii Mike Moore to dokazuje logikou dejín: „Ako sme sa vyvinuli od lovcov a zberačov k poľnohospodárskym feudálnym spoločnostiam a potom k priemyslovej civilizácii, tak sme dnes v postindustriálnom veku“.

       Rétorika ideológov globalizácie, marxistov aj Asimovovej Základne sa opiera o spoločnú hypotézu nevyhnutnosti expanzívneho pokroku. Starý patricij Ducem Barr diskutuje s dravým generálom Bel Riosem:

       „Riose: Takže sme pevne zovretí v dlani Bohyne historickej nevyhnutnosti?

       Barr: Psychohistorickej nevyhnutnosti.

       Riose: A keď uplatním moje právo na slobodnú vôľu? …

       Barr: Prehráte... mŕtva ruka matematiky ľudského správania sa nedá zastaviť, odchýliť ani zadržať.“

       Asimov povýšil „neviditeľnú ruku trhu“ subjektívne psychologickej teórie liberalistického ekonóma Friedricha Hayeka na vesmírny zákon. Automaticky sa naplňujúce proroctvo je propagandistickou tautológiou globalizačného diskurzu: keďže niet inej možnosti, musíme pokračovať v globalizácii. Keď v nej budeme pokračovať, „jediná“ možnosť sa uskutoční.

       V Základni všetci podliehajú historickej nevyhnutnosti, dočasne sa jej vymkol iba Mutant. Obyčajní ľudia nechápu „syntézu kalkulu n-premenných s n-dimenziálnou geometriou“ ani sily, ktoré ich ovládajú. Vymenili slobodu za spokojnosť a odovzdali zodpovednosť technokratickej elite.

       Prvý hovorca a dvanásti Strážcovia majú len takú mieru slobody, aby zabezpečili uskutočnenie Seldonových výpočtov a pripravili dejiny pre nástup inej elity: Druhá základňa za šesťsto rokov vyprodukuje „skupinu psychológov... pripravených ujať sa vedenia“ a vybudovať Druhé galaktické impérium. Nevedomé masy odmietajú „vládnucu triedu psychológov“, lebo „iba štatisticky nevýznamná menšina... je schopná viesť Človeka k vyššej účasti na mentálnej vede“.

       Seldonova psychohistória je založená na predpoklade, že ľudstvo sa v podstate nemení, lebo základné črty človeka sú univerzálne a večné. Asimov napísal v eseji Keď Aristoteles zlyhá, skúste to so science fiction, že SF „sa zaoberá možným pokrokom vedy a potenciálnymi zmenami (dokonca aj tých prekliatych večných právd), ktoré môže vyvolať v spoločnosti“. V Základni ignoroval vlastnú definíciu „sociálnej science fiction“ ako „literatúry, ktorá sa zaoberá následkami vedeckého pokroku pre ľudské bytosti“. Vedecko-technický pokrok nezmení povahu človeka: „Láska, nenávisť, strach, podozrenie, vášeň, hlad, žiadostivosť... sa nezmenia, kým ľudstvo existuje“. „Mentálna veda“ môže byť vedou, lebo Seldon predpokladá, že „reakcie ľudí na podnety ostávajú konštantné“. V Základni sa dejiny opakujú „prekvapivo konkrétne“ aj preto, že Asimov akceptoval názory americkej behaviorálnej psychológie.

       Hybnou silou deja sú mocenské boje, ale Asimov redukoval politiku na psychológiu: konečným cieľom Seldonovho plánu je Druhé galaktické impérium, v ktorom budú vládnuť psychológovia, „odborníci na mentálnu vedu“. Mutantova parapsychická moc spočíva v ovládaní citov, dokáže premeniť nenávisť na lásku a nepriateľov na spojencov.

       Prvotným zdrojom dramatických konfliktov je Seldonov plán, lebo je variantom odvekého konfliktu slobodnej vôle s osudovým predurčením, dilemy o nevyhnutnosti konať aj vtedy, keď každý čin je predurčený na neúspech. Základňa dramatizuje konflikt slobodnej vôle s historickým determinizmom ako Sofoklov Kráľ Oidipus dramatizuje márny boj človeka proti osudu. Ako sa majú postavy Základne rozhodovať, ak Seldonov plán funguje?

       Salvor Hardin sa rozhodol počkať, kým mu sama „kríza“ ukáže východisko: „Každá nasledujúca kríza našich dejín je zmapovaná a každá závisí od opatrení, ktoré sa uskutočnili na úspešné vyriešenie predchádzajúcich kríz... každá kríza obmedzila našu slobodu konať na jedinú možnosť... ak máme viac možností, ešte sme nedosiahli krízu.“

       Hardin sa spoľahol na Seldonov plán a urobil „stopercentné nič“. Doktor Darrel sa vzoprel historickej nevyhnutnosti: „Môže žiť, len ak bude bojovať proti nezreteľnému a strašnému nepriateľovi, ktorý ho oberá o ľudskú dôstojnosť, lebo ovláda jeho osud; ktorý robí z jeho života úbohý zápas proti predurčenému koncu; ktorý robí z celého vesmíru nenávistnú a smrtiacu šachovú partiu.“

       K „pocitu zázračného“ v Základni patrí pohodlný fatalizmus. Slovami neľudských Borgov Star Treku, „odpor je zbytočný“ a každý čin potvrdzuje nevyhnutnosť Plánu. Asimov opakovane vyvoláva a odstraňuje pochybnosti o Seldonovom pláne, aby postavy aj čitatelia pochopili „psychohistorickú nevyhnutnosť“ rovnako, ako Oidipus aj publikum Sofoklovej drámy musia pochopiť moc bohov nad svojím životom. Keď človek uverí, že je objektom nadľudských síl (osudu, bohov, historickej nevyhnutnosti, globalizačných procesov), nájde útechu z pocitov márnosti a strachu vo fatalizme.

       V Základni je osudom ľudstva jeho povaha. Dejiny možno zlepšiť oslobodením intelektu a duchovným zdokonalením ľudskej rasy. Asimov vyriešil protirečenie nevyhnutnosti a slobody teologickým argumentom: psychohistória je pravdepodobnostná veda a ponecháva jednotlivcovi slobodu rozhodovania aj vo svete, predurčenom na galaktizáciu.

       Idea globálnej rovnosti pramení v štandardizácii priemyslovej výroby. Produkty musia byť zameniteľné a nahraditeľné na celom svete, aby boli lepšie obchodovateľné a manipulovateľné. Od 18. do 20. storočia prebiehal proces štandardizácie obyvateľstva priemyslovo rozvinutých krajín. Priemerný obyvateľ je štatisticky vypočítateľný. Samotný výraz „priemerný obyvateľ“ vymysleli štatistici.

       Názov „štatistika“ pôvodne znamenal „veda o štáte“. Asimovova psychohistória je galaktická a imperiálna štatistika. V Základni aj v globalizačnom diskurze sa predpokladá, že pokrok prináša homogenizáciu kultúry. Trevize napokon objaví, že mýtus o spoločnom pôvode ľudstva na planéte Zem je pravdivý. Galaktická kultúra môže byť jednotná, lebo Galaxiu obývajú len ľudia. Obyvatelia dvadsaťpäť miliónov planét hovoria dialektmi jedinej „Standard Galactic“.

       Základňa aj Star Trek sú vzory kultúrnej homogénnosti v medziach globálnej multikultúrnej tolerancie. Štatistickou jednotkou Asimovovej galaktickej kultúry je globálny konzument: „Od Buenos Aires cez Boston po Beijing sa obyčajní ľudia dívajú na MTV, nosia džínsy a počúvajú cestou do roboty diskmeny“ (R. Ruggiero). Globálna kultúra sa zatiaľ prejavila ako kultúra univerzálnej spotreby.

       Jeden národ, jeden štát, jedna kultúra – to sme už mali. Štáty strácajú moc a kapitál je natoľko mobilný, že sa nedá vystopovať skutočný majiteľ ani cieľ investícií. Niektorí sa domnievajú, že pohyb kapitálu sa riadi chaotickým pohybom trhu alebo zákonmi, ktoré nepoznáme a smeruje k náhodným výsledkom, ktoré sa nedajú predvídať. Azda potrebujeme nového Marxa, hoci po skúsenosti s komunizmom v praxi si ho neprosíme, aj keby sa našiel.

       Asimov opísal dvanásťtisíc rokov vzdialenú budúcnosť jednoduchým štýlom, ploché postavy sa vyjadrujú v banálnych dialógoch hovorovou američtinou z polovice 20. storočia. Čím Základňa neprestajne fascinuje publikum?

       Pocit údivu (sense of wonder) pramení z dejinného optimizmu utópie pokroku. Základňa má s marxizmom spoločnú historickú nádej, predstavu o vedecky riadenej spoločnosti aj ideu globalizácie. Asimovov prísľub dostatku šťastia pre všetkých vyrastá z osvietenskej dôvery vo vedu a vzdelanie: Prvá základňa systematizuje vedecké poznatky v Galaktickej Encyklopédii ako francúzski encyklopedisti. Marxisti zdôrazňovali význam vzdelania más pre výstavbu komunizmu.

       Asimov sa v Základni zhodol s Marxovým názorom, že správanie ľudí sa dá vedecky skúmať, predvídať a riadiť ako technika vyrobená na základe prírodných zákonov. Sociálna a politická budúcnosť je súčasťou predurčenej budúcnosti fyzikálneho vesmíru.

       Friedrich Engels vyhlásil na Marxovom pohrebe: „Darwin objavil zákon vývoja organickej prírody, Marx objavil zákon vývoja ľudských dejín.“ Podľa Seldona sú „zákony dejín rovnako absolútne, ako zákony fyziky...“ Hari Seldon sa nesústreďuje na jednotlivca, ale na masy, ako napísal Lenin: „Historický materializmus po prvý raz umožnil vedecky presne študovať sociálne podmienky života más.... Marx našiel cestu k vedeckému štúdiu dejín ako jednoduchého procesu ovládaného jasnými zákonmi, napriek obrovskej rozmanitosti a protirečeniam.“

       „Absolútne zákony“ psychohistórie sú manuálom dejín budúcnosti. Seldonova supersociológia je tým, za čo marxisti vyhlasovali vedecký komunizmus – návodom na vybudovanie globálnej utópie.

       Radostný koniec dejín má rub vo fatalizme. Človek je „pešiakom dejín“ (Asimov rád používal šachové metafory). Seldonov plán aj Druhá základňa ostávajú záhadou pre všetkých okrem elity (boľševické jadro vodcov strany a vrcholoví manažéri globalizácie), „masy“ sú len objektom „absolútnych zákonov“. Asimovova odpoveď na globálne problémy je utešujúco jednoduchá: otecko všetko zariadi. Zhoduje sa s odpoveďou ideológov globalizácie: ľudstvo sa musí zveriť do rúk elity.

       Engels definoval slobodu ako poznanú nevyhnutnosť, podmienkou historickej nevyhnutnosti Seldonovho plánu je nevedomosť Galaxie. Nádej na lepšiu budúcnosť podľa Marxa spočíva v poznaní, podľa Asimova v utajovaní pravdy.

       Marx odmietol fatalizmus cyklickej teórie dejín a vyzval proletariát, aby revolučne zmenil históriu. Asimov nás utešuje, že sa môžeme zbaviť zodpovednosti za vlastný osud, ak vložíme budúcnosť do rúk intelektuálnej elity. Ideológovia globalizácie navrhujú to isté a totalitné režimy skúšali vládu elity v praxi. Marxizmu sa však nepodarilo stať sa psychohistóriou.

       Science fiction rozšírila mocenské fantázie do kozmických rozmerov: galaktické impériá a vesmírny feudalizmus s miliónmi obývaných planét, nadsvetelné rýchlosti, kozmické lode veľké ako planéty. Čo je šesť nábojový kolt proti zbrani, schopnej zničiť Slnečnú sústavu, dokonca celý vesmír?

       Na začiatku Základne čítame, že Impérium je „najväčší výdobytok človeka: úplné a takmer opovržlivo absolútne ovládnutie sveta“. Fázy vývoja v Základni sú v duchu Spenglerovej hypotézy kultúrnych cyklov založené na diktatúre jednotlivých faktorov: politiky, ekonomiky, techniky, náboženstva, vedy, globálneho vedomia. Antimilitarista Asimov však odmieta Spenglerovu „večnú formu najvyššieho ľudského bytia“ – vojnu.

       Utopický socialista Saint-Simon propagoval spoločnosť riadenú odborníkmi: matematici, chemici, inžinieri, maliari, spisovatelia vraj majú právo určovať osudy ľudstva, lebo sú geniálni. Prvý hovorca Základne organizuje spoločnosť hierarchicky podľa výkonu, nie na princípe rovnosti. Preto je nevyhnutné udržiavať Plán v tajnosti. Seldon nevpustil do Prvej základne psychológov, pracoval „s populáciami celých planét, so slepými masami, ktoré netušia výsledky svojej činnosti... zasahovanie v dôsledku predvídania by Plán dorazilo“.

       Základňa opovrhuje masami: „fanatické hordy“ a „beztvárny dav“ si nevedia vládnuť, musí ich riadiť vyššia autorita. To je práca Prvého hovorcu: „Dvadsaťpäť rokov sa usiloval spolu s celou administratívou prinútiť Galaxiu zaťatých a hlúpych ľudských bytostí, aby sa vrátili na správnu cestu – to bola strašná úloha.“

       Romány a televízne seriály „scifiglobalistov“ rekonštruujú históriu ako dejiny sprisahaneckých hniezd. Konšpiračné teórie dejín sú založené na predstave o cibuľovitej štruktúre moci: čím mocnejší konšpirátor, tým lepšie sa skrýva. Hari Seldon poučuje elitu, ktorá riadi Prvú základňu. Za tou sa skrýva hŕstka vedcov, ktorá „kryje“ bezpečnosť tajného plánu, podľa ktorého sa má Prvá základňa rozvíjať. V záverečnom dieli Foundation and Earth sa dozvieme, že tisícročie záchrany ľudstva pred sebou samým a pred tridsaťtisícročným barbarstvom riadil jediný dobrotivý, skvele zakonšpirovaný robot.

       Demokracia je hrobárom totality, ale môže byť jej rodičom. Diktatúra sa nerodí len z násilia, ale aj zo slobodných volieb. Globalizačný diskurz i technofilné utópie ponúkajú liberálnu budúcnosť, inšpirovanú despotickou minulosťou. Asimovova demokratická vízia globalizovanej Galaxie dôveruje politickému poriadku totality: autoritatívne režimy sa vyvíjajú od Impéria k Druhému Impériu cez vojenské diktatúry (planéta Kalgon), teokracie (sektor Mycogen na Trantore) a léna obchodných barónov.

       Utópiu slobodného individualizmu stabilizuje fundamentalisticky autoritatívna politika. Pred totalitným poriadkom, ktorý sa opiera o neúprosné zákony vývoja, niet úniku. Pokrok kontroluje tajná elita dozorcov budúcnosti. Konšpiračne riadená globálna demokracia Základne pripomína socialistické protirečenie „demokratický centralizmus“.

       O autorite globalizačnej ideológie svedčí osud románu Koniec večnosti: kritický príbeh o globálnej technokratickej diktatúre vládcov času nedosiahol popularitu porovnateľnú so slávou cyklu Základňa, hoci viacerí kritici ho považujú za najlepšie Asimovovo dielo.

       Bohyňa Gaia predstavovala v gréckej mytológii živú matku Zem. Asimov zahrnul v románe Foundation's Edge do svojej predstavy o globalizácii ekologickú hypotézu J. Lovelocka „Gaia“ (1969): živá hmota planéty funguje ako autoregulačný homeostat.

       Planéta Gaia je živý organizmus, všetky živočíchy, rastliny, minerály sú súčasťami planetárneho vedomia a spolupracujú pre spoločné vyššie dobro. Planetárny superrozum založili ľudia s robotmi, aby manipuloval ľudstvo k najlepšej budúcnosti Seldonovho plánu. Gaia objavila alternatívu: ak sa všetci v Galaxii stanú súčasťou Gaie, Seldonov plán bude zbytočný. Zbytočné budú aj dejiny: Gaia dobromyseľne ponúka, že vymaže pamäť každému, kto vie o jej schopnosti kontrolovať myseľ a nesúhlasí s ekologickou psychodiktatúrou.

       V troch románoch cyklu Základňa, ktoré Asimov vydal do roku 1953, ochraňuje ľudstvo Druhá základňa. V románe Foundation and Earth (1986) Asimov uviedol do Galaxie robotov; v románoch Prelude to Foundation (1988) a Forward the Foundation (1993) sú skrytými pomocníkmi ľudstva. V revidovanej verzii cyklu zvýraznil paternalizmus svojej predstavy o globálnom pokroku: ľudia už nie sú aktívnymi činiteľmi svojho vývoja ani objektmi opatery vedcov a robotov, len čiastočkami vyššieho vedomia.

       Foundation's Edge sa končí hádankou: „Čo sa stalo so Zemou?“ Globálna kontrola vedomia verejnosti evokuje tú istú otázku.

       Asimova pokladajú za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov fantastiky 20. storočia, lebo formuloval (s pomocou vydavateľa Campbella) tri slávne zákony robotiky, teda historicky nové poňatie vzťahu človeka a stroja. Jeho druhý, azda rovnako významný prínos, zatiaľ ostal takmer nezhodnotený: Asimov rozšíril do vesmírnych rozmerov ideológiu globalizácie.

       Asimovova globalizácia je:

1. Kozmická kolonizácia: ľudia sú jedinou rozumnou rasou, ktorá osídlila Galaxiu; nevedia o svojich ochrancoch (Druhá Základňa, roboti, Gaia).

2. Utópia pokroku: ľudstvo sa zákonito vyvíja k vedecky organizovanej a riadenej spoločnosti.

3. Teleologická: ľudstvo je predurčené na pokrok v historickej trajektórii cyklov smerujúcich ku koncu dejín.

4. Racionalistická: rozum víťazí nad prírodou, zákon nad náhodou a poriadok nad chaosom.

5. Pacifistická: Vojna a vojaci sú neefektívni, prinášajú viac problémov ako riešia.

6. Technofilná: hybnou silou pokroku je vývoj techniky; treba dôverovať technokratom, technika je imanentne dobrá, ak sa s ňou správne zaobchádza.

7. Americká: vesmírne šťastie je demokracia amerického typu, ekonomický liberalizmus a drsný individualizmus. Nárečia Galaxie sú dialektmi angličtiny.

8. Totalitná: jediný galaktický poriadok je pre najvyšším dobrom. Ľudstvo nepozná Veľký plán, ale musí sa mu podriadiť bez ohľadu na to, či by s ním súhlasilo, keby ho poznalo.

9. Konšpiračná: Veľký plán treba tajne ochraňovať pred chaosom. Ľudská vôľa ku slobode je nevypočitateľný rušivý faktor.

10. Paternalistická: skrytí dobrodinci ako láskavé božstvá ochraňujú nedokonalú ľudskú rasu pred ňou samou a nepredvídateľnými náhodami.

11. Ekologicky spirituálna: vývoj ľudstva môže vyvrcholiť splynutím s vyšším vedomím, planetárnym a neskôr galaktickým.

       Dedičmi Asimova sú milióny čitateľov, ale aj ideológovia hospodárskej, politickej a kultúrnej globalizácie nášho sveta. Asimovova globalizácia je protirečivá ako tá skutočná. Je to dobre, zle, alebo obidvoje? Odpoveď budú poznať až obyvatelia globálnej utópie. Asimov patrí k jej prorokom.