Všechna práva © Interkom 1984 - 2005

Konštitutívnymi prvkami seriálu *Xena: bojovná princezná sú mýtické a sakrálne témy. Seriál aktualizuje archaické spirituálne tradície v populárnej kultúre na prelome tisícročí. V zmesi kultúr, subkultúr a kontrakultúr neexistuje hegemónia jedinej kultúry, monopol jedinej ideológie ani dominantná ideová paradigma.

       Xena nie je kultúrna kritika, ale znak novej kultúry. Nebojuje proti starej kultúre, ignoruje ju. Nie je neúctivá k historickým faktom ani k mýtickému kánonu: nepozná ani netúži ich poznať. Niektorí kritici vyčítajú seriálu eklekticky heterogénnu geografiu, históriu a ideológiu, iní ho obdivujú ako postmodernu. Divákom je ľahostajná neúcta, eklekticizmus aj postmoderna. Sledujú obraz a počúvajú zvuk. Prsnatá žena, svišťanie čakry, akcia a reakcia.

       Xena je virtuálny fantóm obrazovky, okolo ktorého sa koncentrujú historické aj mýtické udalosti ako trosky v centre hurikánu. Učí, že fakty ani pamäť nie sú dôležité a pravdu si netreba overovať, lebo nezáleží na realite, ale na vyššom zmysle, ktorým je idol hrdinky.

       Tvorcovia rezignujú na metódu empirickej vedy aj monoteistických teológií. Navracajú diváka do pluralitného svetonázoru čias, kedy bolo možné všetko, lebo nič sa nedalo jednoznačne dokázať. Poznanie bolo neisté, na prežitie bola potrebná sila a morálka bola druhoradá.

       Antickí Gréci nepochybovali o svojej schopnosti priamo komunikovať s bohmi ani o tom, že bohovia priamo ovládajú svet aj ľudí. Generácie dojčené televíznou obrazovkou a počítačovým monitorom veria fantómom virtuálnej reality: pravda nie je v skutočnosti, skutočnosť je tam, kde je pravda. Virtuálna realita má základnú vlastnosť mýtu – ľudia ponorení do neomýtov virtuálnej kultúry ich stotožňujú s realitou.

       Xena: bojovná princezná je zbierka príbehov, ktorým nikto neverí, o ľuďoch, čo sa nikdy nenarodili, o veciach, čo nikdy neexistovali, o udalostiach, čo sa nikdy nestali a o javoch „čo nedokážu ani začať svoju existenciu“ (Lukianos zo Samosaty). Ľudia však tisíce rokov veria, že také príbehy majú zmysel. Prečo?

       Jednu odpoveď nájdeme v odstavci o užitočnosti Danteho Božskej komédie pre výstavbu socializmu (Trockij, L.: Literatúra a revolúcia). O nemožnosti redukovať funkcie umenia na partikulárny ekonomický záujem sa Trockij poučil od Marxa (Základy kritiky politickej ekonómie I.): určité obdobia umenia „nie sú v zhode so všeobecným vývojom spoločnosti, teda ani s jej materiálnou základňou...“ Seriál nezobrazuje ekonomické zhodnotenie ani reprodukciu, recykluje postavy klasickej antickej mytológie v deformovaných podobách a súvislostiach. Trockij by ich nazval nadstavbou bez základne.

       Ideologickou nadhodnotou seriálu sú kultúrne vzory a idoly. Idolatria bôžikov popkultúry je možno len imitáciou mýtu, náboženstvom bez viery, filozofiou bez vedeckého poznania, utópiou bez energie revolučných ideológií, ale funguje.

       Antikou blúdia Austrálčanka a Texasanka z 20. storočia. V kostýmoch z detských animovaných filmov prežívajú imitácie archaickej epiky, o ktorých ťažko rozhodnúť, či to sú nepodarené kópie, paškvily alebo paródie. Xena sa inšpirovala Hippokratovou prísahou, porazila Caligulu v preteku s konským záprahom, zasiahla do Trójskej vojny a odhalila Marka Antonia a Bruta ako vrahov Kleopatry. Xena a Gabriela žijú v ahistorickom časopriestorovom kontinuu. Seriál je apoteózou chronoklazmu, falzifikuje všetko okrem atmosféry a nálady.

       Dej seriálu nie je náhodnejší než jeho materiál: či nie sú náhodné a nelogické príbehy o bohoch a hrdinoch, tisíce rokov manipulované, krátené aj rozširované, interpretácie bez originálu, bez chýrnej „prvej verzie“, utopenej v hlbočinách dejín? Ozvena minulosti však hovorí rečou súčasnosti. Sledovanosť seriálu dokazuje, že fantazírovanie pastierov bronzovej doby v antickej Boiotii o genealógii božstiev ani vízia Múz, vznášajúcich sa nad pohorím Helikón, nestratili zmysel.

       Medea aj Xena sú ženy a cudzinky v mestách, ktoré by sme dnes nepokladali ani za dediny, kde cudzinec je prirodzenou korisťou, ak nie je nemilosrdným dobyvateľom. Medea je osamelá a zúfalá: „Nemám matku ani brata ani nikoho, ku komu by som sa mohla uchýliť v mori smútku“ (Euripides: Medea, 256 – 258). Aj manžel Jáson ju vníma ako nebezpečnú čarodejnicu.

       Xenin osud agresívneho bezdomovca vyrastá z antickej mytológie: nebolo rozdielu medzi fyzikálnymi silami  a silou viery. Vnútorná sila je zdrojom temných zaklínaní, ktorým sa Xena naučila od šamanky Alti. Xena vstúpila do záhrobného sveta, aby pomohla Gabriele (Obchod s hriechmi) a zlom ju zachránila od skamenenia (Nájdený raj). Diabol sa vzdá, ak mu dokážeme vzdorovať. Temná sila môže byť spásonosná pod správnym (ázijsky mystickým?) duchovným vedením. Číňanka Lao Ma oslobodila Xenu od hnevu a Krišna ju naučil zásadám bojovníčky, ktorým naučil aj Ardžúnu v Bhádavádgíte (Cesta).

       Eschatológia seriálu sa univerzalizuje, antické podsvetie a Elýzium v neskorších sériách dopĺňa kresťanské nebo a peklo s anjelmi a čertmi (Padlý anjel) aj reinkarnácia (Medzi hranicami). Xena vyhľadala dušu Gabriely v krajine mŕtvych Amazoniek (Dobrodružstvá obchodu s hriechmi), viackrát zomrela a dva razy sa prevtelila.

       Xena má s božstvami málo dobrých skúseností, nezaslúžia si jej úctu. Porazila boha vojny Aresa aj Héru, zachránila Prometea, zastrašila Hádesa a doviedla ikonoklazmus do logického záveru: v boji proti božstvu nestačí zrúcať chrám a rozbiť sochu, treba zabiť živý mýtus. Je zdravo skeptická voči šarlatánom, nie je však ateistka: „Nemodlím sa často, ale nič iné mi neostáva“ (Návrat od Callisto). Xena je spirituálna anarchistka; nomen omen – predstaviteľka Xeny sa volá Lawless.

       Ku zdrojom seriálu patria mýtus a feminizmus. Víťazné dobrodružstvá a božský pôvod sú znaky mýtického hrdinu. Otcom bojovníčky Xeny by mohol byť Ares (Peklo nepozná zúrivosť). Boh vojny sa stal učiteľom a milencom Xeninej dcéry. Xena žije v extrémoch ako mýtickí hrdinovia, navštívi podsvetie a vráti sa na Zem (Milovaný smrteľník). Jej životná cesta kopíruje Campbellov vzorec monomýtu: dobrodružstvo – smrť – znovuzrodenie.

       Antický hrdina sa búri proti osudu, ale napokon mu podľahne. Xena častejšie víťazí nad osudom než mu podlieha (Materský inštinkt, Dobrodružstvá obchodu s hriechmi), ale odmietla potravu nesmrteľných, ambróziu. Ostala smrteľníčkou, lebo predstavuje modernú ženu, ktorá nepotrebuje bohov ani osud, volí si ho sama.

       Ženský Herkules Xena plní nesplniteľné úlohy ako mýtickí hrdinovia, ale sociálna spravodlivosť je jej bližšia ako zabíjanie netvorov a získavanie nadprirodzených predmetov. Nájde poklad (Stratený námorník), ale zväčša zvrhne tyrana (Tesné putá), trestá zločincov a bojuje proti svetskej moci. Musí za jeden deň obrániť dedinu, poraziť armádu a zabiť obra bez pomoci ochranných božstiev, ktoré v núdzi volali na pomoc Achilles či Odyseus (Jeden deň).

       Xena nahrádza mužských mýtických hrdinov v epizódach Odyseus, Vikingská trilógia, Chráň sa Grékov, aj keď prinášajú dary. Seriál dekonštruuje patriarchálne mýtické a náboženské rolové modely žien. Nekritická prezentácia spirituálnych metafor vyrastá z feministického kriesenia bohýň, čarodejníc a liečiteliek metódou postmoderného eklekticizmu. Autorkou slávneho traktátu Tao Te Ting vraj bola Lao Ma, manželka filozofa Lao c (Dlh). Od nej sa Xena naučila mystike, pohybovať predmetmi silou vôle a ovládať všadeprítomnú energiu.

       Obyvatelia odčareného sveta túžia po nových zaklínadlách a idoloch. „Ničiteľka národov“ Xena predstavuje návrat k heroickej dikcii, ak nie umeleckou hodnotou, tak sociálnym posolstvom. Reprezentuje hľadanie vzorov pre život v postindustriálnej civilizácii, individualistickú tendenciu populárnej kultúry. Je hrdinkou, lebo akceptovala neúprosný svet a spolieha sa len na seba. Víťazka nad prirodzenými aj nadprirodzenými silami je tragickou hrdinkou bez viery a nádeje. Brutálna bojovníčka hľadá zmierenie so sebou a svetom, ale v živote plnom deštrukcie nenachádza spokojnosť ani naplnenie.

       Populárna kultúra rehabilitovala ideál hrdinského barbara. Sociálna bezmocnosť frustruje obyvateľa postindustriálnej civilizácie, aby regresívne upadol do vzoru správania sa archaického asociála s cieľom boja, pomsty a slávy za cenu ukrutnosti: „v nepriateľoch nie je nič, čomu by sme mohli alebo mali porozumieť“ okrem toho, že ich treba zničiť.

       Xenaverzum, prekliate lúpeživými vojvodcami, je karikatúrou Hobbesovho Leviatana. Seriál zobrazuje spoločnosť ako boj záujmov, zriekol sa Lockovej spoločenskej zmluvy ako teórie mierumilovnej spoločnosti. Naivnú Gabrielu zachraňuje skeptická Xena. Rolový model popkultúrneho idolu je viac telesný ako spirituálny, viac sebarealizačný ako hedonistický, viac aktivistický ako etický a viac ľudský ako ženský či mužský. Xena je viac ako hrdinská mužatka, je ženská hrdinka, maskulínna aj feminínna.

       Arnold Toynbee postrehol, že mytológia helénskej civilizácie bola kultom človeka. Hrdinovia a polobohovia sú kompromisom medzi božskou nudou a utrpením smrteľníka: zastupujú bohov, keď konajú nadľudské skutky, a zastupujú ľudí, keď znášajú riziko smrti a utrpenia, lebo hľadajú príjemné šteklenie dobrodružstva.

       Bohovia sú nemorálni, nijaká etika pre nich nie je univerzálna: nesmrteľní majú celú večnosť na to, aby spochybnili akýkoľvek kategorický imperatív. Aj etický štandard hrdinov je nižší než etika smrteľníka: James Bond má funkčné právo zabíjať a Xena na vraždu nepotrebuje nijakú funkciu, sama je svojou organizáciou. Hrdinovia sú mimo ľudskej reality, morálny imperatív absolútneho egoizmu ohrozuje existenciu spoločenskej bytosti: najväčšou výhodou ľudí v boji proti prírode je schopnosť konať kolektívne.

       Bohovia nepodliehajú kódexu hrdinskej etiky, lebo ho určujú. Môžu prepožičať časť božskej sily vyvoleným smrteľníkom. Xena si (zavše) podobne Herkules či Odyseus získa náklonnosť bohov, lebo je hodna večnej slávy. Hrdinovia majú rovnaký morálny kódex ako bohovia. Za každú cenu sa usilujú o slávu, lebo sú ideálmi a ideál existuje len dovtedy, kým žije vo vedomí ľudí. Ideály sú rovnako nezničiteľné ako krehké, lebo existujú len v pamäti a správaní ľudí. Smrťou ideálu je ľahostajnosť a zabudnutie.

       Bohovia sú závistliví a márniví, lichotí im nedokonalosť smrteľníkov. Byť šťastný je nebezpečné (Sofokles: Antigona, 583 a n.). Silu znášať osud nedokonalej bytosti dáva človeku nádej, že bohovia sa zmilujú, ak k nim pristúpi s patričnou úctou a šikovnosťou, teda ak pozná zbožnosť, pokoru a rituál.

       Antickí Gréci milovali svojich hrdinov napriek ich nedostatkom. Xenu možno milovať napriek pyšnému egoizmu. Odvrátila sa od kresťanských cností zbožnosti, pokory a súcitu a obrátila sa k starším rímskym cnostiam sily a vôle. Odvaha pobývať mimo dobra a zla láme okovy ľudskej nedokonalosti. Božská sila vôle povznáša Xenu nad ľudskú morálku.

       Xena nehľadá odpustenie ani náboženskú spásu. Keby Nietzsche žil, Xena by možno patrila k jeho obľúbeným televíznym programom: stelesňuje ideál čistej, ničím nespútanej sily bytia ako najvyššej spirituálnej úrovne, je nadčlovek, superžena.

       Idea nadčloveka ponúka individualistickú interpretáciu agresívnej barbarky. Xena nechcela Gabrielu ako spoločníčku: „Cestujem sama!“ (Hriechy minulosti). Nerada vstupuje do sociálnych a citových vzťahov so slabšími partnermi, lebo ju robia zraniteľnou. Sociálnu solidaritu si predstavuje ako záujmové spojenectvo na prežitie dobrodružstva. Priateľstvo, láska a rodina sú rizikové faktory.

       „Toho môžeme spasiť, kto sa namáha zo všetkých síl.“ To nenapísal Nietzsche, ale jeho starší krajan Goethe o Faustovi. Pokusy definovať postavy seriálu v terminológii súčasných náboženských ideológií sú problematické. Pre psychiku Xeny aj pre vzťah medzi obidvoma ženami je však relevantná téma katolicizmu, odpustenie hriechu.

       Gabriela pozná kresťanské etické hodnoty, nádej, súcit a odpustenie. Nechápe, prečo si Xena neodpúšťa zločiny a žiada ju, aby odpustila sama sebe. Xena odpovedá: „To nie je pre mňa. Ale nedovolím netvorovi, ktorým som kedysi bola, tomu, čo mi spí pri hlave, aby zničil dobro, čo teraz môžem konať“ (Zavretá a spútaná). Xena odmieta zabudnúť svoje zločiny napriek bolesti, ktorú jej spôsobujú. Nikdy nebude šťastná, lebo bolesť je jej silou a sila je jej bytím.

       Gabriela reprezentuje modernejšie ideály, nádej, hľadanie zmyslu života a idealizmus až po naivitu: uverí šarlatánom v maske osvietených duchovných vodcov. Aj dnes mnohí hľadajú spirituálne zakotvenie bez ohľadu na skutočné ciele sekty a guru.

       Gabriela je slabšou partnerkou, hoci je morálne cennejšia. Xena fascinuje diváka bojom a duševným utrpením. Vojna dobra proti zlu zúri v duši každého smrteľníka. Antickí Gréci mali jeden výraz pre „zlo“ aj pre „očarenie“. Schopnosť konať zlo podstatne prispieva k očareniu osobnosťou Xeny: mystická jednota dobra a zla, neoddeliteľné spojenie temnoty so silou.

       Xena prijala Nietzscheho etiku protirečivých princípov, dionýzskeho a apolónskeho, riadi sa viac pragmatickým postojom k hodnotám než príkazmi spoločensky podmienenej etiky. Aj v zápletke s morálne prehnitým Dracom sa snaží skôr dohodnúť sa, než ho odsúdiť.

       Xena rozpráva rovnakou rečou ako Héra, hoci Héra je bohyňa a Xena len smrteľníčka. Ale je hrdinka a ochotne obetuje svojich spolubojovníkov. Keď sa s ňou po prvý raz stretneme v seriáli Herkules, na mieste zabije svojho milenca za to, že sa mu nepodarilo zabiť Herkula. Preťala mu hrdlo oceľovým kruhom, čakrou. Herkules sa pýta: „To urobíš každému tvojmu bojovníkovi?“ Xena: „Len tomu, kto neposlúcha moje rozkazy.“

       Keď ide o víťazstvo, slávu a korisť, nejde o prostriedky. Xena je verná len sebe a svojmu etickému kódu. Bez zábran prikázala svojim mužom, že musia nečinne stáť a prizerať sa, ako jej milenec bojuje s Herkulom: „Jediný Iolaos bude bojovať s Herkulom. Je mi jedno, ako môj mužíček zomrie, je mi jedno, ako ho to bude bolieť. Nikto sa do toho nesmie zamiešať, až kým Iolaos nebude mŕtvy a Herkules sa nebude potácať pod ťarchou vraždy, ktorej sa dopustil na najlepšom priateľovi. Potom, a len potom, sa pohneme, aby sme zbavili svet Diovho syna. Jasné?“ V scéne poznačenej pátosom antickej tragédie si Xena prisvojila úlohu všemocného osudu, rozhodujúceho o bohoch aj ľuďoch. Jej nezmieriteľnosť je kontraproduktívna ako v antickej tragédii, ktorá nepozná kompromis.

       Armáda Xenu zvrhla, nahradili ju poručíkom Darphusom (Výzva). Vojaci odmietli náčelníčku, pre ktorú sú iba nástrojmi na dosiahnutie jej cieľov, spotrebným tovarom. A divák sa čuduje, prečo sú ľudia ochotní slúžiť systému, ktorý ich vykorisťuje. Xena si vychovala vlastných hrobárov ako kapitalisti proletariát v Manifeste komunizmu.

       Xena žije v nekonzistentnej morálnej mozaike: „Čo sa stane, keď človek uviazne medzi dvoma cestami?“ (Cesta). Nie je zlá ani dobrá a uvedomuje si labilnú rovnováhu síl svojho duševného sveta: „Existujú dobrí aj zlí duchovia, ale všetci sú prešibaní a zavše nevedno, ktorí sú ktorí“ (Dewi). Xena tu nehovorí o sebe, ale mohla by: akceptovala duchovnú ambivalentnosť.

       Xena nie je bohyňa, ale túži podobať sa jej. Bojuje ako nadčlovek proti ľuďom aj proti nadprirodzeným silám, nemôže zvíťaziť a rozhodla sa ostať smrteľnou; práve to ju robí božskou. V Xeninej nesmrteľnej televíznej duši pokračuje odveká metafyzická vojna medzi materializmom a spiritualitou.

       V seriáli sú Ares, Hera či Hádes ľuďmi s groteskne zveličenými vlastnosťami a schopnosťami, zahrávajú sa so životom hrdinov a trestajú ich utrpením za pýchu a neposlušnosť. V pokornom „Staň sa vôľa božia!“ zaznieva poučenie mýtu, že človek hračkou božstiev.

       Seriál naznačuje fiktívnosť mýtu aj náboženstva. Redukoval keltskú bohyňu Morrigan na Herkulovu milenku, parodoval biblické postavy Dávida a Goliáša, kazateľ mieru a lásky Eli je odvodený od Ježiša Krista (Cesta). Rimania ukrižovali Xenu a Gabrielu, ktoré sa vzniesli zo svojich telesných schránok do nebeskej ríše svetla a blaženosti (Marcové Idy, Padlý anjel). Archanjel Michal je motívom piatej série od prvej epizódy (Padlý anjel).

       V seriáli je kresťanstvo alternatívnym modelom mytológie, ale kresťanské motívy a postavy sú bližšie k popularizujúcim verziám vierouky ako dikcii kanonizovaných spisov. V sakrálnom univerze Xeny fungujú pozitívne reprezentácie kresťanstva ako demýtizujúce metafory. Protirečivá prezentácia organizovanej spirituality od Autolykovej paródie babtistického kazateľského stereotypu (Príbeh o dvoch múzach) cez kritiku hinduistickej pasivity po otvorený boj proti rituálu upaľovania vdov satí (Medzi dvoma stranami) vyjadruje kritickú tendenciu populárnej kultúry k inštitucionalizovaným náboženstvám.

       Seriál konfrontuje náboženstvá s pohanskými kultmi a rituálmi. Neľútostné „Pobite ich všetkých!“ nemá nič spoločné s kresťanskou láskou ani s odpustením (Cena). Xena tisíckrát porušila prikázanie „Nezabiješ!“ ako legendárna Boadicea či svätá Johanka z Arcu a odmietla aj zúčastniť sa na rituáli zmierenia so silami dobra, reprezentovanými bohom slnka Apolónom (Odpustenie).

       K boju Xeny s démonmi v duši patrí odpor k organizovaným náboženstvám. Xena bojuje proti vlastnej zúrivosti a túžbe využívať iných ľudí. Navonok podobná zlostnej bohyni Durge, stelesňuje aj princíp liečivých mýtov tíšiacich bolesti duše.

       Ideológiou seriálu je mýtus Zlatého veku. Nádej, šťastie a spokojnosť sídlia za hranicou ekumény alebo v mýtickej minulosti. Barbarská utópia je demystifikovaná: vo svete ovládanom vrtošivými božstvami a ľudskými tyranmi je budúcnosť rovnako neistá ako prítomnosť, spirituálne metafory ťažko rozlíšiť od ilúzií.

       Dej, postavy a prostredie imitujú grécko-rímsku antiku. Seriál si od nej požičal aj to, čo dnes nazývame pluralitnou ideológiou a multikultúrnosťou, ktoré modernisti včera kritizovali ako eklekticizmus. Postmoderná estetika kladie dôraz na fragmentárnu štruktúru, na autoreferenčné kopírovanie znakových komponent a na odklon od jednotnej pozície v čase, priestore a ideovom stanovisku.

       Rím bol predchodcom amerického sna, taviacim kotlom kultúrnych prvkov sveta a globálnou dedinou, absorboval neprehľadnú zmes mytológií, kultov a filozofií. Xena kopíruje metódy antickej kultúrnej synkrézy. Televízna obrazovka poskytuje vzory správania sa zástupom sociálne vykorenených ľudí bez fyzickej a duchovnej vlasti, mapuje duševný domov spirituálneho bezdomovca. Namiesto skutočnej vlasti poskytuje milosrdný klam, ale útecha azylu je viac, ako úplná bezradnosť.

       Metaforizácia antiky ako „inej“ voči modernému svetu interpretuje spiritualitu ahistoricky a kontrastne ako neintencionálnu kritiku (Giddens, A.: Modernity and Self-Identity: Self and Society in the Late Modern Age). Seriál nie je reprodukciou antickej civilizácie, ale jej ozvenou. Posttraditionalistické metafory vyjadrujú chaotickú spiritualitu bez jednoznačnej hodnotovej hierarchie. Vo svete ovládanom nepochopiteľnými silami panuje právo silnejšieho a morálnym kompasom jednotlivca je úsilie prežiť. Ak ide o prežitie, nezáleží na zdrojoch, z ktorých čerpáme pomoc. Triviálna pseudohistória globálne medializuje pluralistické konštrukcie archaických ideológií.

       Účelom produktov priemyslu zábavy je zisk, nie filozofia ani vedecké objavy. Dobre sa však predáva to, čo si zákazníci chcú kúpiť, zákazníci kupujú to, čo sa im páči a páči sa im to, čo vyhovuje ich potrebám (či skutočným alebo sugerovaným reklamou a marketingom, to je iná otázka). Postavy seriálu sa riadia situáciou a rozdiel medzi dobrom a zlom je pre nich rozdielom medzi víťazstvom a porážkou. Surfujú na vlnách udalostí, lebo veria jedinej pravde: proti osudu a ľudskej hlúposti sú bezmocní aj sami bohovia.

       V seriáli je prirodzené rovnocenné nadprirodzenému a realita fantázii. Xena prežila stretnutia s najmocnejšími bytosťami svojho sveta. Učí diváka, že nič nepresahuje silu človeka, príroda ani bohovia. Dej ani postavy by neexistovali bez mytologických a sakrálnych motívov, ale seriál je profánnym variantom mýtu aj náboženstva: neskrýva nijaké mystérium, ktoré by sa dalo dešifrovať ako posolstvo o zmysle života.