Architektúra Draculu

(Kapitoly z rozsiahlejšej štúdie)

Spúšťacím motívom príbehu je obchod s nehnuteľnosťami: realitný agent Harker má Draculovi zadovážiť domy v Anglicku.

V príbehoch o netvoroch je architektúra viac ako prostredie, sama funguje ako netvor. Gróf je súčasťou a funkciou svojho životného prostredia, zámku, truhiel a pralesov, jeho výzor a správanie symbolizujú jeho architektúru. Netvory majú s architektúrou a stavbami spoločnú odolnosť voči prírodným živlom a času, povznesenie či tieseň, ktorú vyvolávajú niektoré budovy, obavy z deštrukcie materiálnych a kultúrnych hodnôt, tendenciu dosiahnuť hranice krásy, premenlivosť, i schopnosť kombinovať staré, zdanlivo mŕtve štýly v iných podmienkach do živých, funkčných.

Netvory sú oživené architektonické formy – ale akej architektúry? Číre zlo Hydea je doma vo veľkomeste. Moreauove netvory sú smutnou karikatúrou človeka v divočine. Dracula je tieňom života v temnote hrobov medzi úlomkami kostí. Dávne časy vrhajú do súčasnosti „mnoho tieňov“ upírovho zámku aj života. Dracula reprezentuje netvora minulosti, strašidelného dvojníka človeka, jeho príbuznými v tomto zmysle sú Kamenný komtúr či Medený jazdec.

Prvý opis prirovnáva vysokú nehybnú postavu starého grófa ku kamennej soche, súčasti budovy: „Neurobil nijaký pohyb, aby mi vykročil v ústrety, len stál ako socha, skamenená v privítacom geste.“ Keď Harker vstúpil dovnútra, socha ožila, ale stále sa správa ako socha: „V okamihu, keď som prekročil prah, impulzívne vykročil vpred... uchopil moju dlaň s takou silou, až mnou myklo“. Ruka „bola ľadová, skôr ako ruka mŕtveho, než ako ruka živého človeka“. Dracula je materiálne príbuzný starým studeným múrom hradu. Od samého začiatku vyzerá ako ornament stavby, studené bledé ruky majú silu stuhnutých končatín mŕtvoly alebo chrliča katedrály, nadľudská moc nemŕtvej bytosti je neľudskou silou kamennej sochy.

Stoker opísal Draculu terminológiou staviteľa: „Jeho tvár mala ostrý – veľmi ostrý – zakrivený profil s vysokým mostom úzkeho nosa a zvláštnymi oblúkmi nozdier, s hrdo klenutým čelom.“ Strašidelný opis grófa korešponduje s opisom zámku. Ak nahradíme slová „nos“ a „nozdry“ výrazmi „strecha“ a „okná“, spolu s „hrdo klenutým čelom“ opisujú dom. „Bohatá záplava chĺpkov sa kučeraví“ ako rastlinná ornamentálnu výzdoba.

Dracula sa podobá svojmu hradu: „Starý vysoký muž... od hlavy po päty zahalený v čiernom“ je analógiou starého zámku na strmom brale, zahalenom v hmle alebo tme. S obydlím ho spája aj zariadenie: „V ruke držal starobylý strieborný lampáš, v ktorom horel plameň bez akéhokoľvek cylindra či tienidla a v prievane otvorených dverí vrhal dlhé rozochvené tiene.“

Život grófa závisí od typu architektúry, od hrubých studených múrov. ktoré ho chránia pred slnečným svetlom; bez ich tieňa by stratil moc a zahynul. Je rád, že dom v Anglicku „je starý a veľký. Sám pochádzam zo starého rodu a keby som mal žiť v novostavbe, zabilo by ma to.“

Smutné víťazstvá Draculu nad časom aj ľuďmi súvisia s mocou starobylého sídla: „Nevyhľadávam zábavu ani veselie, ani žiarivú zmyselnosť slnečného jasu či trblietavých vôd, z ktorých sa tešia mladí a veselí. Už nie som najmladší a moje srdce, unavené dlhými rokmi trúchlenia za mŕtvymi, si odvyklo od radovánok. Navyše, múry môjho hradu sú rozváľané, tieňov je mnoho a vietor mrazivo vanie cez rozborené cimburie a okenné krídla. Milujem šero a prítmie, a keď môžem, som rád osamote so svojimi myšlienkami.“

Magická sila budovy pomáha Draculovi premôcť obete. Harkera desí zámok viac ako gróf: „Tento hrad je skutočným žalárom a ja som väzeň!... Cítim, ako mnou lomcuje strach z tohto desivého miesta... strašne sa bojím a niet pre mňa úniku... nie je šialené pomyslieť, že zo všetkých hnusných vecí, ktoré sa skrývajú na tomto odpornom mieste, sa mi najmenej bridí gróf?“

Zámok je záhadný, mocný, zradný a zlomyseľný ako upír: „Hrad bol postavený na okraji hlbokej priepasti. Kameň, vyhodený z okna, by padal tisíc stôp.“ „Úchvatná panoráma“ je pohľadom nadprirodzenej, takmer nesmrteľnej bytosti z perspektívy času na úbohých smrteľníkov, mrviacich sa na úpätí grófovho sídla.

Harkerov „hrozný strach z tohto prekliateho miesta je opodstatnený“. Poslaním nedobytného hradu na okraji mohutného brala je izolácia od vonkajšieho prostredia: „Keď som pochopil, že som zajatec, posadla ma zúrivosť. Behal som hore-dolu po schodoch, skúšal som všetky dvere a vyzeral z každého okna, ktoré som našiel... dvere, samé dvere, a všetky zavreté a zamknuté. Nebol tam nijaký východ okrem okien v hradných stenách.“ Draculov zámok je umiestnený na hranici reality s fantáziou geograficky, historicky aj architektonicky, upírov imaginárny príbytok je miestom nadprirodzených síl, večného života a absolútnej moci.

„Čo je to za človeka alebo bytosť, ktorá na seba vzala ľudskú podobu?“ Draculove nadprirodzené vlastnosti zodpovedajú pevnosti, odolnosti a trvanlivosti, fyzickým i psychickým účinkom architektúry. Dracula ako živý hrad odoláva času a prírodným živlom, je chladný ako kameň, často nehybný ako socha, je tieňom svojho zámku a pôsobí rovnako tiesnivým dojmom.

Netvory nemožno oddeliť od ich architektúry, a keď sa mení, menia sa s ňou. Súlad netvora s architektúrou znásobuje jeho moc nad obeťami aj nad publikom.

Telegraf, fonograf, písací stroj, stenografia, transfúzia krvi a empirická psychológia (hypnóza)

sú pre román rovnako dôležité ako upír. Veda a technika sú dramatické témy: „fonograf je výnimočný prístroj, ale kruto pravdivý.“ Jeho funkcia v románe odzrkadľuje prienik prístrojov z mužského sveta techniky, obchodu a „vysokej“ kultúry k ženám, do domácnosti a do „nízkej“ populárnej kultúry. Vlastníkmi fonografov v Draculovi  sú Dr. Seward a Lucy, muž aj žena. Lekár používa prístroj na vedecké a denníkové záznamy a „nesmierne mu chýba“, keď ho nemá, o fonografe Lucy sa dozvedáme len z poznámky: „Posielam to Lucy fonografom.“

Technika súvisí s násilím a sexom. Dracula spálil fonografické valce a vyhrážal sa Mine, keď ju znásilňoval: „Ticho! Ak vydáte čo len hlások, vymlátim mu (Jonathanovi) pred vašimi očami z hlavy mozog“. Vysmial sa: „Vy a tí ostatní úbožiaci ste si chceli merať so mnou sily?... odteraz budete prichádzať na moje zavolanie. Keď vám moja myseľ povie ´Poď!´, prekročíte moria aj súše.“

Mina spojila telepatické sily s technikou, jej telo a myseľ neovláda upír, ale komunikácia: „Musíte presne zapísať takmer každé vyslovené slovo...poznám obsah všetkých dokumentov a denníkov, prepísala som ich na stroji.“ Všetci majú kópie „objemného spisu“ a Van Helsing vyčítal z Harkerovho denníka, čo gróf urobil Lucy.

Minin „mužský mozog“ odolal fyzickým zmenám: „Musíte mi prisľúbiť.., že ak nastane čas, zabijete ma“. Je „nesmierne prezieravá... jej zrak prenikol tam, kde sme my pre svoju slepotu nič nevideli“. Dracula ju zhypnotizoval prvý a „mohol donútiť jej myseľ, aby mu prezradila všetko, čo vie“. Prikázala manželovi: „Sľúb, že mi odteraz nebudeš rozprávať o plánoch výpravy proti grófovi". Objavila spôsob, ako prečítať telepatické vlny v jej mozgu a uložila Van Helsingovi, aby ju zhypnotizoval. Netvora porazili s pomocou ženy.

Dracula patrí k netvorom, porazeným pomocou reči. Van Helsing zvíťazil vďaka znalosti dvoch komunikačných kultúr, staršej (orálne tradované legendy, povesti, rituály a povery) a novej (písmo, odborná literatúra, knižná kultúra). Novinové „výstrižky z ´Dailygraph“ a ´Pall Mall Gazette´ pomohli pochopiť hrozné udalosti“, zápisky, telegramy, súkromné aj obchodné listy a lodné záznamy odhalili upírove ciele a zozbierali poznatky, ktoré viedli k jeho zničeniu. Západná civilizácia obnovila kontrolu nad neprirodzeným netvorom pomocou komunikačnej techniky, ktorá tiež nie je „prirodzená“.

Draculova moc pochádza z kultúry, v ktorej je písmo druhotné proti reči. Smrteľníkov ovláda hlasom, chce dokonale ovládnuť londýnsky prízvuk, asimilovať sa do domorodej kultúry, aby ju ovládol: „Tu som šľachtic, bojar, prostý ľud ma pozná a som tu pánom. No cudzinec v cudzej krajine nie je nikým... Nechcem, aby hovorili: ´Pozrite, cudzinec!´ Už dlho som pánom a chcem ním ostať.“

Dracula baží po moci, ale pochádza z kultúry, ktorá podceňuje moc reči aj písma. Jeho moc sa prejavuje viac hlasom ako rečou. Zriedka je grobiansky, nepoužíva magické zaklínadlá a zavše sa perlivo smeje, ale všetci sa boja hlasu, čo prekračuje hranice ľudskej logiky.

Takmer na každej strane románu nájdeme čudné a strašidelné zvuky. Postavy nedokážu presne identifikovať ich význam, hoci sú im povedomé. Harker je v Transylvánii cudzincom bez znalosti jazyka, ale chápe tón reči, erdžanie poplašených koní a zúrivé zavýjanie vlkov. Lucy očaril erotický Draculov hlas aj americký slang Morrisa, kapitán Cárovnej Kataríny „sa prekonával vo využívaní cudzojazyčných nadávok“, Van Helsing „vydával hlasné, suché zvuky“. Slová, ktoré zapisuje Mina, znejú mechanickým klepotom písacieho stroja. Draculov nezrozumiteľný „panovačný povel“ volal vlkov „chladným kovovým šepotom“ a umlčal zvieratá aj Harkera.

Draculov kovový hlas vábi aj odpudzuje ako hlas robota: zdá sa ľudský, ale nie je. Hypnoticky ovláda ľudí (najmä ženy), služobníkov aj zvieratá telepatiou, ktorá prenáša správy a príkazy na veľkú vzdialenosť ako telegraf alebo telefón. Chladný hlas bezcitnej obludy je hlasom stroja, ktorý neslúži ľudským tvorcom, ale vyciciava z nich život.

Fonograf je technickým dvojníkom Draculovho magického hlasu, zbraňou proti nadprirodzenému ovládaniu zvukov. Gróf sa nemôže oddeliť od vlastného hlasu, ale fonografické informácie existujú nezávisle od hovoriaceho aj od poslucháča. Vyslanie ani vypočutie nezmení fonografickú správu, možno ju však uložiť, reprodukovať a prepisovať.

Organizačne vyspelá spoločnosť funguje na základe dôkladnej dokumentácie. Harker začal príbeh „faktami – holými, suchými faktami, overenými knihami a číslami, o ktorých niet žiadnych pochybností. Nesmiem si ich pliesť so zážitkami, pri ktorých sa budem musieť opierať o vlastné postrehy, či spomienky“. Fonografický denník pomohol Dr. Sewardovi pozorovať Renfielda a lokalizovať Draculu v Londýne. Všetko má byť „po poriadku zapísané,“ aj pochybnosti a domnienky.

Zmysel udalostí by bol nepochopiteľný bez dokumentačnej mánie: v existenciu upíra sa uverí, len keď je zapísaná. Autentická skúsenosť neexistuje, ak nie je detailne zaznamenaná a usporiadaná. Uveriť v Draculu znamená odmietnuť logiku modernej civilizácie, ale dokumentácia dokazuje výpovede postáv: súlad písomného záznamu s kultúrnym systémom potvrdzuje hodnovernosť subjektívnych zážitkov.

Dracula spálil fonografické valce aj písomnosti zbytočne, lebo nepochopil reprodukčnú schopnosť modernej techniky: Seward má v trezore kópiu. Gróf nezničil stenotypický denník, lebo „bol pre neho neriešiteľnou záhadou“. Tesnopisné znaky sú kódom, nečitateľným bez dešifrovania podobne, ako znaky na fonografickom valci. Hardvér je len nosičom informácií, nepoužiteľných bez znalosti kódovania a dekódovania.

Starý šľachtic nemá prostriedky, ktoré ho porazili. Nemôže uniknúť na plachetnici: „Cesta z Dardanel potrvá približne dvadsaťštyri hodín.“ Gróf nevie kapitalizovať svoje bohatstvo, „hromada zlatých mincí“ leží v zámku najmenej „tristo rokov“. Jeho odporcovia „správne používajú peniaze“, techniku a informácie.

Minu používajú ako telekomunikačný prostriedok: zhypnotizovaná žena sprostredkuje myšlienky obidvom stranám. Gróf je bezmocný proti moderne organizovanej skupine: „Na svojej strane máme sily, ktorých moc je upírom  odopretá; máme vedecké zdroje; môžeme slobodne konať aj myslieť; a rovnako nám patria hodiny dňa aj noci... naša moc... nemá hraníc, a môžeme ju slobodne využívať... spoločne sme neporaziteľní.“

Skupinu, ktorá porazila netvora, vytvorila komunikačná technika. Dracula si zničením valcov a rukopisov nezabezpečil magickú auru jedinečnosti technicky nereprodukovaného umenia, o ktorej píše Walter Benjamin. Nositeľom modernej komunikácie sú informačné technológie. V 20. storočí sa presunulo ťažisko spoločenského diskurzu. Mienkotvornú moc majú tí, čo kontrolujú technické prostriedky na zaznamenávanie, ukladanie, reprodukciu a šírenie informácií. Aj moc utvárať kultúru.

V románe zápasia dve kultúry: jedna romanticky idealizuje nadprirodzené sily, druhá idealizuje technický pokrok. Netvor podľahol pokroku, ale zapísal do modernej civilizácie svoje hodnoty: nerovnosť pohlaví, sociálnych vrstiev a rás, moci a vedy. Dracula kladie otázku, do akej miery je naša kultúra obeťou našej civilizácie.

Ondrej Herec