Vesmírne grotesky a prieskumník virtuálnej reality

Stanisław Lem, veľký poľský filozof 20. storočia, iba omylom pokladaný za spisovateľa, zomrel 28. marca 2006. V jednom rozhovore povedal: „Čoho sa mám báť? Skoro všetci moji známi sú mŕtvi a nepáči sa mi mnoho vecí, čo sa teraz dejú. Milujem sladkosti, ale nesmiem ich jesť. V starobe sa všetko zhoršuje a človek prestáva snívať o budúcnosti.“

Lem sa narodil 12. 9. 1921. Vydal vyše 40 románov, publikoval filozofické, futurologické a literárnokritické štúdie a eseje, napísal divadelné i televízne hry a nespočetné množstvo článkov. Jeho knihy boli preložené do takmer 30 jazykov a predalo sa ich okolo 12 miliónov výtlačkov. Viaceré jeho diela boli sfilmované. O svojej tvorbe čítal „také učené rozpravy, že som im takmer nerozumel.“

Lem sa zahryzol do posvätných kráv našej civilizácie s chuťou divocha na čerstvé mäso. Sarkazmus zamaskoval nálepkou populárnej literatúry: „Briliant nerozoznáme v hŕbe rozbitého skla a pravda prestáva byť nebezpečná, keď sa skrýva medzi nezmyslami science fiction.“ Lesk jagavého sklíčka môže očariť rovnako hypnoticky ako žiara diamantu, ale diamant je pravý, keď reže sklo predsudkov.

Hlavnou postavou Lemovho diela je ľudstvo: „Pokladám sa za realistického spisovateľa. Problematika ľudského poznania, ktorej som sa venoval, je absolútne reálna.“ Experimentálny metafyzik modeluje „vesmírny zázrak“ vedomia. Zem je však „liaheň najväčších oblúd celej Galaxie a v Organizácii spojených planét sa druh Homo sapiens nazýva Nechutník zúrivý.“

Šťastie nepatrí do Lemovho obrazu sveta: „Nápady, ako urobiť ľudstvo šťastným, pokladám za bláznivé. Všetky pokusy mojich hrdinov zlepšiť svet sa skončili zle“. Ostáva sklamaný úsmev: „Je to milé pomyslenie, že darebákom môže byť jedine človek“. Lemovo dielo je plné dôsledkov predpokladu, že nebesá sú prázdne, príroda nič nevie, nič necíti, ani nemá nijaké úmysly.

Kacírsky apoštol viery v intelekt a pochybovačný prorok poznania nenašiel iné božstvo ako rozum, ale spoznáva jeho hranice. Encyklopedicky vzdelaný autor fascinuje čitateľa, uprednostňujúceho myšlienku pred dejom. Ľudia sa radšej zabávajú ako rozmýšľajú, ale nikdy celkom neprestanú myslieť. Lem bude mať vždy čitateľov, lebo urobil z myslenia zábavu.

K základom Lemovej svetovej popularity patria Hviezdne denníky (1957) o cestách Ijona Tichého, Návrat z hviezd (1961), dva razy sfilmovaný román Solaris (1961), román o autonómnom vývoji techniky Nepremožiteľný (1964), poviedky Príbehy pilota Pirxa (1969) aj rozprávky o robotoch Kyberiáda (1965). Vo futurologickej eseji Summa technologiae (1964) sa pokúsil definovať základné smery vývoja ľudstva. Kritikou angloamerickej fantastiky Fantastika a futurológia (1970) si vyslúžil neľúbosť jej autorov. K vrcholom jeho tvorby patrí rozprava o hraniciach poznania a komunikácie Pánov hlas (1968) a pochmúrna vízia spoločnosti, ktorá sa zrútila do drogovej virtuálnej reality (Futurologický kongres, 1971). Umelej inteligencii nie je dôstojným partnerom ani ľudstvo ako celok (Golem XIV, 1973). Neskoršie diela ako Fiasko (1986) alebo Mier na Zemi (1987) si nezískali ohlas predchádzajúcej tvorby.

Stredoeurópsky intelektuál vo svete rozdelenom dvoma veľmocami spojil nádej s výstrahou pred historickou skúsenosťou. Doba, ktorá formovala jeho myslenie, sa však pominula. Odmlčal sa „z pocitu márnosti... Spravil som, čo som mohol, nech to urobí lepšie ten, kto môže!“

Kruté zázraky Lemových kozmických grotesiek sú nadčasové a ich tragikomické peklá majú obdobu iba vo Swiftovej a Voltairovej satire. Títo traja azda ako jediní v dejinách fantastickej literatúry nepísali pamflety na človeka, ale na celé ľudstvo. Dúfam, že Lem našiel útechu z vlastnej filozofie aspoň vo vedomí, že aj Golema XIV vymyslel človek, totiž Stanisław Lem.

Ondrej Herec