Interkom: Jan Hlavička: Panelfixn

Písať o Panelfixne nepadne ľahko, najmä ak človek chce vzbudit pocit, že toto je čosi, čo si musí každý prečítať. (Toto píšem do čosipisu?? Osi.) Aj keď nepochybujem, že tých, ktorí tento zborník poviedok „držitele ceny K. Čapka“ ešte nemali v rukách, je na prstoch niekoľkých končatín spočítateľno, budem chváliť, možno sa dakto uloví. (Podotýkam, že tak robím z vlastnej vôle, autorom nedotovaná.)

Človek má miestami nutkanie pre skupinku obyvateľstva vydeľujúci sci-fi do zábavno-oddychového žánru pripísať: Bez obáv sa obslúžte, Hlavička píše viac ako sci-fi. (V doslove sám priznáva, že k tomu nemá ďaleko...) Pre ostatných upokojnenie: rekvizity cteného žánru nájdete na každom kroku, chronobusy, emzákov v núdzi i v dobrej vôli, časohyby a časohýbateľov, roboty i robotu (hja, sci-fi!), všetko, ako má byť, navyše však postavičky sťa lusk, mimoriadne živé postavičky, stopercentne „obkukané“ u susedov z vedľajšieho baráku... závidím, odporne závidím tú schopnosť vykresliť nehrdinu jedinou vetičkou („Ještě sběračku, maminko...“) , opísať celý šíry svet postáv v jedinom odstavci do nejmenších podrobností tak, že počujete, cítite, vidíte. Nie je to napokon samozrejmoť - vrtké pero a bystré oko pisateľovo, čo očakávame od literatúry? Teraz už len kamenň úrazu mnohých, perom vládnucich: o čom sa na 111 stranách zbierky píše. Nuž, píše sa tu ... o všetkom. V Panelfixne Jana Hlavičku sa nájdete na križovatke. Križuje se v ňom niekoľko rôznych svetov, „kavr“ verzie rozprávok, svet upravenej histórie, upravovanej histórie, sídliskosvet... Každý z Hlavičkovych svetov je obývaný ľuďmi, to ich spája, a i keď sa emzáci či plecháči občas mihnú v optike riadkov, aj tak je to všetko o nás, ako dokážeme byť malicherní, krátkozrakí, zlí, suma sumárum - spokojní. Nechýbajú ani nabálnosti dovedené do nádherných dôsledkov (poviedka o troch prianiach a o emzákovi Staropanenská), smutne reálna ubolená grimasa namiesto happyendového happydentového, žiarivo bieleho úsmevu. Sklamaný by asi bol len hltač krvákov a super ekšn dobrodružstiev - namiesto naháňačiek, boja o život, hrôzostrašných mimozemských potvoriek, ponúka sa mu sivá poézia sídliska, a jediné potvorky stoja proti ľudom zákerne, vo vlastnom mužstve.

Na záver len toľko - pri čítaní žiadnej z poviedok Panelfixnu (pokiaľ mi pamäť slúži) nemala som pocit, že tých xx riadkov textu vzniklo, aby v oslepivo geniálnom rozuzlení demonštrovalo mysliteľňu autorovu, ó, ó. Čítala som, a čakanie na pointu, čakanie na šteklenie v zauzlených nervoch, boli posledné veci, ktoré ma trápili. Možno niektoré zápletky (Atlantída v Začít znovu, ufoni v Jsme tady doma) pôsobia na štipku noža priamočiaro-naivne, nehádam sa. Aj tak to bolo celé o niečom inom, hovorím si. Na druhej strane, neviem, ako by som sa tvárila čítajúc Panelfixn volume 2. Atd. Potom už možno radšej bez sci-fi farbičiek, na živo a na rovinu.