Interkom: Naše Pardubické sklamania (Polux č. 4.)

Zhodli sme sa spoločne na tom, že napríklad posledný pražský Minicon či teplicení v Prahe boli podstatne na lepšej úrovni. Neberte však moje slová do detailu. Boli i také akcie, ktoré mali vysokú úroveň a my sme boli s nimi veľmi spokojní. Slávnostne zahájenie prebehlo približne podľa našich predstáv, veľmi sa nám páčili výstavy prác T. Rotrekla, K. Saudka i M. Krusla z Bechyně, výborný bol aj koncert brnenskej skupiny Progres II a filmy Nebe nad hlavou i Fifi Pierko, ktoré iste nadchlo obe vekové kategórie. Starší si ho pozerali už ikstýkrát a mladší poprvýkrát. Smiechom burácalo celé kino. Perfektní boli 0. Neff a J. Veis. Magnetom sa pre nás stali i akcie I. Železného J. Olši či vystúpenie zahraničných hosťov a našich nakladateľov. Nezabudnuteľnú atmosféru i spomienku v nás zanechalo vyhlásenie víťazov a odovzdanie cien. A nakoniec samotná burza a dražba. Musím však zdôrazniť, že zo všetkých poriadaných akcií sme stihli poctiť svojou prítomnosťou asi tak 75% - ostatok sa nedal pri najlepšej völi stihnúť. Otočme ale stránku a pozrime sa aj na negatívne stránky stretnutia /malé i väčšie/ nám „spríjemňovali“ pardubický pobyt už od piatku ráno, keď sme vystúpili z vlaku, márne sme hľadali v priestoroch stanice nejaký náznak, že v meste prebehne tak významná akcia celoštátneho charakteru. Nikde ani plagátik. Vzápätí sme zo zaslaných materiálov zistili, že prezentácia môže byť na dvoch miestach: v budove VŠCHT alebo v areáli kolejí. Keďže sme boli na Parcone prvýkrát, museli sne si tipnut. Okolo siedmej hodiny ráno sme sa bezpečné dostali trolejbusom k internátom a z ťažkými batohmi sme ostali nerozhodne stáť.

Ani po desiatich minútach, strávených skúmaním okolitých blokov sme neboli o nič múdrejší. Priklonili sme sa teda k druhej možnosti. Zjednodušili sme si cestu uschovaním batožín na stanici. Budovu VŠCHT sne našli bez väčších problémov, ale na vrátnici na nás pozerali ako na mimozemšťanov. O žiadnom Parcone nemali ani šajnu, tobôž o prezentácii. Už sme chceli odísť /nevedno kam/, keď neznámy muž, vraj dekan, z našich papierov vyčítal, že akciu poriada tunajšie SSM a ochotne nám sľúbil pomoc. O chvíľu prišiel mladý muž, zrejme jeho asistent, alebo niekto zo SSM, a s istotou nás odporúčal zpäť na koľaje. Cestou sme si vyzdvihli batožinu a čoskoro sme sa ocitli na známom mieste. Bohužiaľ ani teraz (bolo po ôsmej a to už malá byť prezentácia) sme nezazreli nikde v okolí niečo v štýle

Vyfasovali sme pekné visačky a plagáty, troška nás zaskočili s tým, že ubytovanie je až od jedenástej. Hoci organizátori na prezentácii mali skoro všetci visačky, pravdepodobné sa všetci do jedného hanbili za svoje mena... Nebudem popisovať podrobne celý priebeh Parconu z nášho uhlu pohľadu. Článok by bol dosť obsahlý. V nasledujúcich riadkoch budem stručnejší.

Prevažnú časť stretnutia sme strávili neustálym premiesťovaním sa medzi jednotlivými blokmi s neustálymi pochybnosťami o uskutočnení sa toho ktorého programu. Hoci nás o programe informoval dosť prehľadný rozpis na nástenke v hlavnej chodbe, čoskoro a častým dopisovaním zmenil v dosť neprehľadný a pochybný. Niektoré programy odpadli úplne, iné boli premiestnené a uskutočnené inde než to hlásala nástenka, Číže neboli tam, kde mali byť, a naopak. Tiež konštatovanie, že ani jeden z nich nezačal načas, nebude ďaleko od pravdy.

Namiesto očakávaného filmu Flash Gordon s Max von Sydowom, Ornelou Mutti a hudbou Queen, prípadne sľúbeného kresleného seriálu, sme si mohli pozrieť celý seriál Flash Gordon, skoro tridsať rokov starý, strašne naivný a dlhý vraj 7,5 hodiny. Vydržali sme iba jeden a pól časti a znechutene sme rezignovali. A to vraj seriál premietali cez Parcon celkom štyrikrát! Touto cestou však ďakujeme organizátorom - konečné - máme predstavu o začiatkoch sf filmu.

Otázka videa, riešená aj na teplicení v Prahe, premietanie troch až piatich filmov nonstop, aby ich videli všetci, zostala naozaj len otázkou bez riešenia. Zabudlo sa tiež, že nie každý účastník ovláda nemecký či anglický jazyk. Neviem, načo sa pri prezentácii dávali visačky, keď ich značná časť ľudí nenosila. Jedine tak sa mohlo stáť, že ozajstným fanom v miestnosti videa zabrali množstvo miest úplne cudzí ľudia a zahraniční študenti rôznej pleti v plantaných teplákach, ktorí tam nemali čo pohľadávať. Neschopnosť organizátorov pól hodiny vyriešiť otázku, či pozerať hokej, Mastrojaniho či video, a vôbec zohnať človeka s videokazetami, hovorí samo za seba. Situáciu sme vyriešili v náš prospech - do tretej v noci sme radšej pomáhali Vládovi Veverkovi s knihami do dražby a tak sme so mohli pozrieť a dokonca ohmatať knihy, ktoré nielenže nikdy nebudeme mať, ale ich ani už nikdy neuvidíme (možno). Veľkým sklamaním, a nielen pre nás, bola neprítomnosť Káji Saudka. Bola to jedinečná šanca stretnúť sa s autorom comicsov, obľúbených aj u nás na Slovensku a odniesť si jeho kresbu v našej kronike.

Neviem, čo chýbalo k akcii Seminár so začínajúcimi autormi. Ivo Železný i autori tam predsa boli! Hanbou celého stretnutia bolo (podlá nás) neschopnosť organizátorov zaistiť autogramiádu s autormi, ktorým už niečo knižné vyšlo alebo ich alespon pred všetkými predstaviť. Asi si niekto myslel, že keď ich pozná on, tak ich poznajú všetci. Chudákom lovcom autogramov - nezostáva nič iného, než čumieť každému neznámemu na visačku, „keď ju mal“, a takto zdĺhavo si zisťovať, kto je kto. S radosťou sme zistili, že v sobotu ráno sa nad vchodom do Kolejí objavil nápis Parcon 85, ktorý tam mal byť už v piatok ráno. Aké však bolo naše zdesenie, keď rovnako tajomne poobede zmizol! Že by na Parcon zavítali zlodeji? Na Parcon sme si okrem jiného priviezli tri novučičké čísla Polluxu č.3, ktorý som vlastnoručne naklepal. Jeden bol určený nám do“ archívu, ďalší družobnému sfk Trifid a tretí Vládovi Veverkovi za kk. Chudák Vláďa! Ani si ho nestačil poriadne obzrieť a už mu ho niekto capcarap, t.j. odcudzil. Zaujímalo by ma, načo sme s dopredu zaslaným materiálom vyplňovali rubriku Pravdepodobná doba príchodu a k čomu slúžila výzva klubom, aby si priniesli na Parcon materiály o svojej činnosti. Ďalšia vec, ktorej sa na Parcone malo vyhradiť miesto, bol priestor venovaný klubovej spolupráci a spoznávaniu sa. Nie každý klub mal svojho zástupcu v Šumperku či Prahe, medzičasom vznikli tiež nové kluby a na Parcon prišli aj takí fanovia, ktorí o celom dianí v našom fandome vedeli doteraz len z rozprávania alebo stránok fanzinov.