Všechna práva © Interkom 1984 - 1991

       Pred revolúciou bolo všetko v našom SF Mikrosvete v poriadku. Všetci sme si pochutnávali na undergrandovej produkcii, prehliadajúc často jej technické i profesionálne nedostatky. Pre „oficiálné“ publikácie sme mali často iba slová pohŕdania, často s komentárom, že KEBY SME MOHLI, spravili by sme to určite lepšie. Teraz už mnohí fandomoví aktivisti pracujú ako profesionáli. A ruku na srdce, robíme to naozaj LEPŠIE?

       Možno je symptomatické, že to, čo máme priamo před očami, nevidíme. Nie nadarmo hovorí staré porekadlo, že pod lampou je najvačšia tma.

       V tomto ma utvrdilo i hodnotenie F. Novotného „180 dní s Ikárií“ v AF č. 16, kde hodnoteniu výtvarnej a grafickej stránky prvých 6 -tich čísel Ikárie zaberá naozaj minimálny priestor. Nuž nečudo, veď ako literát je schopný posúdiť najma literárnu stránku - obsah. Na hodnotenie výtvarnej nie je trénovaný. No s obsahom konzumujeme, vedome či nevedome, aj obal, v tomto prípade obálky, ilustrácie, grafickú úpravu. Takže o ČO sú súčasné SF publikácie lepšie po grafickej a výtvarnej stránce než boli tie z dôb minulých? Obávam sa, že nie o veľa, ale poďme pekne po rade: tu je niekoľko poznatkov a postrehov, ktoré možno ušli literátovi, ale neušli mne ako výtvarníkovi:

       Na „Půlnoční stíny“ od Ivana Adamoviča som sa tešil ako fanúšik hororu. Túto publikáciu však znehodnotilo hneď niekoľko elementárnych chýb. V prvom rade si ilustrátor Jiří Staněk akosi neuvedomil, že ilustruje horory a nie Mateřídoušku či Ohník. Predlohu vôbec nepochopil a nad ilustráciami možno iba horko zaplakať. Vačšina z nich nedosahuje ani remeselný štandard. Vrší sa tu chyba na chybu, slabé kompozície sú kombinované úbohou anatómiou. Svôj ostrovtip používa tento výtvarník najma na to, aby niečo nenakreslil než nakreslil, napr. v „Game over“ sa veľmi vtipne vyhol nakresleniu celej postavy tým, že ju znázornil sediacu v kresle zozadu. Vtip však spočíva v tom, že nohy akosi nepasujú k telu... V druhom rade grafická úprava nám výberom typu písma, neadekvátne veľkého, naznačuje, že ide buď o detský časopis alebo ročenku pre slepcov. Jediné plus tu je comics Adamovič / Zeman - Opičí tlapka. Tento má hororovú atmosféru a je dobre scénaristickýi kresebne zvládnutý. V celom kontexte však pôsobí cudzorodo. Možno, keby sbol K. Zeman ilustroval celý zošit, výsledok by zodpovedal hororovej antológii. Nuž veru, výtvarný redaktor P. Jehlička i ilustrátor J. Staněk by si veru zaslúžili od Hrobníka lopatou po krku...

       Vydavateľstvo Polaris zo svojím Exalticonom pochopilo, že k SF a Fantasy príbehom je treba mať i adekvátnu obálku. Napriek tomu, že niektoré majú svoje kompozičné a remeselné chyby, badať tu určitú koncepciu i zlepšenia. Vzostupná kvalita je zrejmá. Najďalej je č. 3. Farebná obálka s Fantasy motívom (I. Spasov). Červená hlavička síce zaniká v miestach, kde je výtvarná predloha hnedá, ale obálka naznačuje, že sa tu čosi deje. Remeselné spracovanie slušné, osobne ma však mrzí, že dobrý dojem z prvej stránky sa zmenší pri roztvorení obalu. Kompozícia dostáva trhliny a na povrch vyplávajú i anatomické rezervy autora (napojenie krku a tela příšery). Uvidíme, čo prinesú ďalšie čísla.

       To, že grafická úprava dokáže divy, t.j. z lepšieho priemeru dokáže spraviť nadpriemer, dokazuje fanzin AF 167. Je to zásluha výtvarného redaktora a výtvarníka K. Soukupa, ktorý od čias ilustrovanie Základně od Asimova prešiel obrovským vývojom. AF č. 16/91 je excelentne graficky spracované s výbornou obálkou, ktorá človeka naozaj láka pozrieť si, čo skrýva obsah. Táto publikácia srší grafickými nápadmi a ilustrácie spolu s kolážami a fotografiami tvoria naozajstnú lahôdku. V súčasnosti najlepšia vec po grafickej a výtvarnej stránke, aká sa mi dostala do rúk.

       Nanešťastie sa toto o našom SF mesačníku Ikárie povedať nedá. Zdá sa, akoby redakcii chýbal profesionálny a schopný grafický redaktor. Jednotlivé rubriky sa zvoľna objavujú, menia a strácajú. Veľmi pružne sa mení aj sadzba (typ písma), niekedy aj v poviedkach nasledujúcich hneď za sebou (č. 8/91). Za veľkú škodu pokladám, že zmizol comics. Ako grafické odľahčenie bol určite spestrením. Zarazilo ma však odôvodnenie redakcie. Výhovorky typu „u nás poriadny comics neexistuje“ sú iba strkaním hlavy do piesku naznačujúce nechuť redakcie zaoberať sa týmto grafickým médiom. To, že comicsy sú, platí najma od času, čo začal Vláďa Veverka organizovať súťaže pre tvorcov comics pred siedmymi rokmi. Výber ilustrácií je v Ikárii úplne bezkoncepční, evidentne ľavá ruka nevie, čo robí pravá, pretože ak je jedna poviedka ilustrovaná spôdobom Saudkovej kresliarskej školy, je zásadnou chybou, aby sme o pár stránok naďabili na ďaľšieho predstaviteľa tejto školy (č. 8/91, Ružička, Hanuš). Najma v posledných číslach je cítiť absenciu profesionálov starej školy - pána Rotrekla a Havlíčka. Po ilustračnej stránke situáciu zachraňujú obálky M. Zhoufa, z ktorého právom Ikária vybudovala svoju hviezdu. Otázkou však je, či jedna vystačí na utiahnutie takého časopisu, ako je Ikárie. Z ostatných výtvarníkov možno spomenúť P. Bauera, ktorého výtvarnými vzormi sú skôr H. Sorayama a Chriss Foss než Chris Achilleos. Okrem toho boli tohto roku na obálkach dve dobové ilustrácie (5/91 a 7/91). Škoda, že aspoň v čísle 7 /91 nebol článok o vývoji SF ilustrácie, pokiaľ viem, pán Rotrekl mal v minulosti prednášky na túto tému. Čo povedať k vnútorným ilustráciam? Sú častejšie sklamaním než potešením. Zhoufove ilustrácie strácajú technikou tlače, patria však k tomu lepšiemi, čo v Ikárii najdeme. K tým lepším treba priradiť aj Fibigerove „dobové“ ilustrácie, potom práce K. Soukupa a K. Zemana najma v č. 9/91 (dobrý dojem z ilustrácií však zmenšuje ich nevhodný pomer zmenšenia do stránky, jednoducho sú malé). Ďalšia z možných atraktívnych rubrík - Galéria je znovu úplne bezkoncepčná. Po sľubných začiatkoch - V. Volko 5/90, Sorajama 6/90, Bauer 1/91 prišla studená sprcha: František Hejda 5/91 má pred sebou ešte veľmi dľhú cestu a „príšera“ uverejnená v Galérii skôr svedčí o anatomických rezervách než o náklonnosti k Borisovi Vallejovi. Luboš Hlavsa 8/91 je excelentný kresliar comicsov. Práce uverejnené v Galerii sú však najslabšie, aké som od neho videl. Zaujímalo by ma, ako boli vybrané, kto ich vybral a prečo. Tu sme však znovu pri tom, čo som povedal na začiatku - v každom čísle sa bolestne prejavuje absencia výtvarného grafika - profesionála. Chápem, že radaktori - literáti sa starajú o literátov. Výtvarníkov treba však takisto viesť a vychovávať ako spisovateľov - začiatočníkov. Jedna lastovička leto nerobí a ak sa v redakcii Ikárie nepostavia k tomuto problému a nevyriešia ho, môze to mať negatívne následky na predaj, čitateľov i našu SF scénu.

       Mám rád horory a tak ako som sa tešil na „Půlnoční stíny“, som sa tešil i na vydanie diel H.P. Lovecrafta. Nezávislý novinář ako vydavateľstvo naozaj prekonalo všetky moje očakávania. Také zúfalstvo ako Pohorie Šialenstva sa každý deň veru nenájde. Obálka bola jedným zlým snom čtvrtotriedneho „surealistu“. Po kompozičnej i remeselnej stránke. Obálka síce hýri farbami, ale určite ináč ako si to predstavoval Lovecraft. Ak mám byť úprimný, najprv som vôbec nepredpokladal, že ilustrátor text vôbec čítal. Že sa mýlim, mi naznačilo malé lietadielko letiace v hornom rohu (hrdinovia prekonajú totiž skalnú hradbu letecky). Určite sa však nemýlim, že z takejto obálky by dostal mrtvicu aj sám Cthulpu. Príšerné.

       Že to s Lovecraftom nebude také jednoduché, ma presvedčila aj edície Spisov H.P. Lovecrafta (vyd. Zlatý kůň). Tieto zošity neprekračujú svojou grafickou úpravou slušný fanzinový šstandard, na aký sme zvyknutý od vydania Letov zakázanou rychlostí č. 3. Čo sa týka ilustrácií, včetne obálok, bol som vyvedený z miery. Chápem,že redaktora Pavla Noseka púta s Kájom Saudkom dlhoročné osobné i profesionálne priateľstvo ešte zo začiatkov fandomu, ale zveriť mu TÚTO prácu bolo šľapnutie vedľa. To, čo bolo výborné v comicsoch a to, čo bolo ešte akceptovateľné pri ilustráciach Conana, sa tu ukazuje ako nadmieru pochybené. „Čo?“ spýtate sa. Nuž, samotný kresliarsky prejav majstra Saudka. Ktorý sa ako profesionál nedopúšťa chýb v anatómii či kompozícii, ale v samotnom ponímaní predlohy. Bežiaci domorodci na obálke „Volání Cthulpu“ skôr pripomínajú žiakov hrajúcich sa na indiánov túžiacich uloviť Bobríka odvahy, než diabolských domorodých vyznávačov temného kultu. Obal Dagona by sa lepšie hodil do pokračovania comicsu Muriel než do hororu a milí žabiaci v pozadí vyvolávajú skôr úsmev než hrôzu. Obal „Hrůza v Dunwichi“ až príliš pripomína hrdinov z comicsu Ztracený kamarád (Saudek/Foglar) a príšera v pozadí s penou na hlave nemá s hororom nič spoločné. Na subtílny typ hororu, aký Lovecraft písal, mi jednoducho vadí kresliarsky štýl, ktorý je v iných súvislostiach výborný, tu však pôsobí maximálne rušivo. Tieto obálky a ilustrácie jednoducho nenavodzujú atmosféru temných opustených špinavých uličiek, polorozpadávajúcich sa domov a pološialených hrdinov, ktorí sú obeťami odporných a nevýslovných monštrozít sídliacich na Zemi už od úsvitu Vekov. Ostáva sa počudovať, ako je možné, že taký osvedčený team profesionálov si toto nevšimol. Ako to vyzerá, Lovecraft je u nás naozaj ťažko skúšaný.

       Pri knižkách je situácia našťastie o niečo lepšia, Conan s obálkou M. Zhoufa a metalizovanými písmenami je naozaj lákavý, Gooka a dračí lidé (M. Zhouf) a Bradburyho stín (P. Bauer) sú paperbacky tak, ako majú vyzerať. Prvá Planeta Smrti (K. Soukup) je graficky lepšie pojednaná - ilustrácie, vhodná sadzba, oddelenie kapitol. Obálka má síce svoje rezervy - anatómia postavy, trochu rozprávková príšera - celkovo však táto publikácia patrí k tomu lepšiemu, čo je dnes na trhu.

       Zaujímavá situácia nastala pri vydaní Nadace (AG Kult) a Základne (Práca). Obálka Nadace od L. Vlka je dobrá profesionálna obálka, remeselne bezchybne prevedená. Grafická úprava je nápaditá. Má však jednu chybu. Zásadnú. Nie je to obálka špeciálne pre Nadáciu. Motív čsiernej ruky nad nočným mestom by sa kľudne mohol vynímať rovnako dobre na obálke detektívky, hororu, politthrilleru. Informáciu, že ide o SF, tu na obrázku jednoducho nenájdeme. Mesto na obálke nie je futuristické a už vôbec pochybujem, že by takto mohlo vyzerať centrum Galaktickej ríše. Naproti tomu v Základni (Práca, obálka K. Soukup), napriek tomu, že po profesionálnej a remeselnej stránke nie je dotiahnutá, túto závažnú informáciu nachádzame. Je jasné, že ide o futuristický megapolis, je jasné,že ide o SF. Preto ju považujem za lepšiu než obálku L. Vlka. Že v jeho prípade nejde o náhodu, ale o nepochopenie textu, ma utvrdzuje i obálka druhého dielu Nadace a říše, ktorá skôr navodzuje atmosféru francúzskeho historického románu z XV. storočia, než atmosféru science fiction.

       Čo dodať na záver? Sme naozaj LEPŠÍ? Tento krátky pohľad ukázal, že nie vždy. Dobrá publikácia, to nie je len dobrý literárny obsah, ale to je aj obálka, ilustrácie a grafická úprava.

       Niektorí zo svojimi projektami narazili na diletantizmus vydavateľa (Půlnoční stíny). Iní nevyužili šancu, ktorá sa im núkala (Olšova Ikária XB, predchodkyňa dnešnej, bola a ešte stále je po grafickej stránke neprekonaná). Ďalší zobrali do rúk všetko sami a darí sa im (AF 167). Mladí ilustrátori si snažia nájsť svoju vlastnú výtvarnú parketu, čo bez určitého vedenia a pomoci vydavateľov je cesta nadmieru hrboľatá. Starí profesionáli, buď z návalu práce, sa už nedokážu pribrzdiť a zistiť, kde je ich práca únosná a kde už nie, alebo vôbec nie sú k práci pripustení (T. Rotrekl, M. Havlíček). Maličkosti, poviete si.

       Neodbornosť, bezkoncepčnosť, rodinkárenie, nechuť riešiť problémy, vymýšľanie dôvodov, prečo to alebo ono nejde, pohodlnosť, nechuť k novým myšlienkam a zlepšeniam: všetky tieto atribúty spravili z kedysi mocných a uznávaných Kamenných vydavateľských domov to, čím sú dnes. Dinosaury, topiace sa v maraste, neschopné pohybu, odsúdené na zánik. Všetko sa však začína od maličkostí. Ak sa tieto stanú zvykom, narastajú do obludných rozmerov.

       Mám SF rád a vôbec by ma netešilo vidieť, ako sa z bývalých fandomových aktivistov stali profesionálni dinosauri.

       

       Otázka č. 2 a 3

       Kolik nohou má Richard D. Ewans, autor románu „Gooka a dračí lidé“.

       Která povídka měsíce se Vám nejvíce líbila.

       Neděste se pokud v některém čísle nenajdete otázku či pokyn naší soutěže asi budou čísla ve kterých žádná nevyjde, na druhé straně však může být maskování a nenápadnost otázky součástí úkolu.