Všechna práva © Interkom 1984 - 1993

       

LITERÁRNÍ DÍLNA ČSSFF (SF&F Workshop) představuje slovenskou polovinu předsedy PUBLIKAČNÍ SEKCE, bratislavskou studentku biofyziky Janu Výraštekovou:

       

       „Rozmýšľala som, čím to je, že sa toľkým ľuďom do pätnástich (20, 25...) strán nezmestí pointa. Prehrabovala som sa svojimi staršími vecami a mám strach, že som na čosi prišla. To si človek sadne a píše a píše a čaká. Napíše desať strán a pointa sa neobjavuje. Pridá ďaľších päť, desať, čaká. Je trpezlivý. Očakáva detto od čitateľa. Niektorí prihadzujú stránky celý život a čakajú. (A to už bola moralitka, strhávam si dva bodíky.) ... Aj taká pointa bude asi len človek, belhá sa okolo mňa, naštvanej, o barličke a má strach, že jej ublížim - a šup ho!“

       

Ľadové ihličky iba pred chvíľou prestali vražedne víriť mrazivým ovzduším a pomaly, nenáhlivo klesajú k povrchu planéty. Až do svitania sa budú lenivo prevaľovať z miesta na miesto zvlneným terénom ako snehové jazyky... ešte dve hodiny. Potom sa roztopia, vo forme vody prestúpia pôdu a pretože práve vrcholí vegetačné obdobie, prebudia k životu dravú feidrarskú flóru; sivý, snehom fľakatý povrch odvrátenej strany planéty sa zazelená a vydá úrodu. Tak, ako sa vyvinula situácia, zostávalo otázkou, či ju bude mať kto pozbierať.

       Feidračan vystrčil spod skál, ktoré chránili pred najprudšími údermi víchra, ruku a po zápästie ju ponoril do záveja snehu.

       „Otepľuje sa...“ zamrmľal do ucha polomŕtvemu tvorovi, ktorého k sebe napriek odpornému zápachu tuho pritískal, v snahe uchovať jeho telesnú teplotu nad hranicou, za ktorou číha smrť. Netušil, nakoľko sa mu to počas uplynulých hodín darilo; mali veľké šťastie, že havarovali nadránom a že vrak explodoval, až keď sa stiahli pod ochranu skalných valov - vtedy uprostred pláne vzbĺkol jasný belavý plameň a pochoval ostatných, čo mali menej šťastia.

       Za iných okolností by Feidračan zachraňoval tých, ktorí mali väčšiu šancu prežiť zvyšok ľadovej noci, svojich súkmeňovcov, avšak v dnešných nebezpečných časoch rástla cena života smradľavého tvora, ktorého telo ochotne sálalo teplo na všetky strany, neschopné udržať si teplotu, do závratných výšok. Bol to jediný z vyjednávačov nepriateľskej mocnosti, ktorého sa mu podarilo vytiahnuť z horiaceho vraku a popamäti odvliecť do skál. Smršť dodriapala jeho odev na pokožku, ktorú nechránil feidračanský pancier, a ktovie, koľko zla napáchalo žiarenie explodujúceho reaktora, ale zatiaľ dýchal. Bude žiť. Musí.

       Feidračan nahmatal v brušnom vaku kópiu dohody o neútočení - spolu so životom parlamentára, ktorý ju jediný mohol potvrdiť, predstavovala otázku bytia a nebytia celej jeho civilizácie. Vojnu s týmito tvormi nebolo možné vyhrať, akokoľvek krehkí a zraniteľní sa zdali byť. Keby to malo zmysel, vystrčil by Feidračan hlavu spod valu a uistil by sa, že sú stále tam: cudzie ohnivé hviezdy na feidrarskej oblohe, nepriateľská flotila.

       O dve hodiny svitne na odvrátenej strane Feidry ráno druhého slnka sústavy a tým vyprší ultimátum. Do tej doby musí byť dohoda i s vyjednávačom, žijúcim vyjednávačom, na neutrálnej základni. Ak by to malo zmysel, uviazal by si Feidračan bezmocného parlamentára okolo pása a bežal by tak rýchlo, ako by len vládal. Malo to však háčik. Bránil mu v tom fakt, ktorý Feidračania chovali ako svoje nejväčšie tajomstvo.

       V noci bol slepý.

       V zmätku po výbuchu stratil i tú tenučkú nitku, ktorá spájala jeho zmysly s magnetickými pólmi planéty a teraz tápal v nejtemnejšej tme, bez orientačných bodov. Potreboval oči toho tvora nutnejšie, ako potreboval jeho život.

       Vedel, že na juhu sa týči k rednúcej noci Heth, najvyššie pohorie Feidry, mŕtvy sopečný masív, pod ktorým sa rozprestierajú nekonečné polia. Na rovine ubiehajúcej k horizontu by ho malo byť vidno i pred úsvitom, proti svitu hviezd na oblohe: on veril, že oči toho tvora Heth uvidia. Potom nebude nič jednoduchšie, ako vyraziť opačným smerom, hodinu chôdze, s bremenom nanajvýš hodinu a pol, dve, a sú na základni.

       Druhýkrát nabral do dlaní kôpku snehu a pustil si ju na keratínové platničky nechtov, ktorými dokázal s vysokou presnosťou stanoviť teplotu. „Musíme vyraziť,“ dýchol tvorovi do tváre.

       Vyhrabal tunel spod skál na povrch a pretiahol bledé stuhnuté telo vyjednávača lepkavým snehom von. Zmysly mu zahltil radiačný mrak, ktorý víchrica rozmazala do širokého okolia. Nedokázal už ani lokalizovať miesto nešťastia. Štrbinovité viečka roztvoril naplno, čo však videl, bol len mliečny grid.

       Oprel skrehnuté telo parlamentára o svoju hruď, trel ho topiacim sa snehom a vyrážal krátke vety v jazyku, ktorý mu bol odpornejší ako zápach toho tvora: „Ty vstať, my ísť. Ísť, nie hora. Ísť.“

       - - -

       Douglas Greg nestratil vedomie ani na okamih. Všetko, čo sa s ním od explózie dialo, však vnímal len cez hrubú vrstvu vaty, ktorá obaľovala celé jeho telo. Nevedel, kam ho nesú, a len podľa charakteristického zápachu svojho záchrancu zistil, že ho z horiaceho vraku vytiahla jedna z domorodých goríl.

       Práve sme s nimi podpísali dohodu o večnom priateľstve, pomyslel si ironicky, a už mi zachraňujú život, dojímavé. Jeho mozog si v nasledujúcich hodinách čakania vyberal z hŕby spomienok podľa nepochopiteľného kľúča tie nejožehavejšie a bez varovania mu ich predkladal...

       Poručík, vašou úlohou nie je myslieť! Sentiment si nechajte do výslužby, ak sa jej s takýmito postojmi vôbec dožijete!

       Vraj nás Feidra nikdy neohrozovala! Existujú dôkazy, které potvrdzujú pravý opak... Trúfate si napadnúť tieto dôkazy? Sú medzi nimi prísažné výpovede ľudí, ktorí by vás rozdrvili medzi palcom a ukazováčkom len zo zábavy...

       Teraz pekne choďte vyjednávať mierovú dohodu, ale to vám hovorím, nevracajte sa mi s ňou!

       Isté kruhy majú vážny záujem o túto planétu... bez spievajúcich goríl. Ráno prídete buď bez dohody alebo vôbec. Pozorovateľom Federácie musíme predložiť pádny dôvod k vojne s Feidrou.

       Vyberte si chlapče.

       Myslite na to, že ak by ste sa nemali vrátiť, armáde chýbať nebudete. V opačnom prípade si vieme oceniť každý vlastenecký čin.

       Mimochodom, priateľu, tento rozhovor sa nikdy nekonal, jasné?

       Jasné. Lenže zásluhou Douglasa Grega sa diplomati vracali s dohodou vo vrecku. Douglas Greg, kto ti kedy nahovoril, že sa ti podarí vypáliť rybník takým esám, ako je generál Frank?

       Havária?

       Sabotáž, ktorá tak celkom nevyšla.

       Mimo plánu tu teraz sedel jeden nepriateľ, trel jeho telo snehom, čo vnímal len ako klopkanie na gumovú stenu, a nič nechápal.

       Greg musel obdivovať jeho vytrvalosť: My ísť, nie hora, ísť základňa, hodina, dve, ráno, vojna mier.

       Vojna, opičiak? Vyhladenie.

       Greg sa udržal na nohách len s výraznou pomocou svojho silnejšieho sprievodcu. Nečakane mu precitli prsty, dva prsty na rukách, a ucítil prudkú bolesť. Ukrývajúc si dlane v brušnom vaku opičiaka (nechutné! Hlboko ste klesli, vojak Greg...), nahmatal papiere, pečať Federácie... Preboha, ten divoch zachránil dohodu!

       S Gregom sa zatočil svet. Akoby ktosi nanovo rozdal karty. Unikol mu chrapľavý vzdych, ktorý mal byť smiechom. Páni generáli, táto opica sa nedala zastaviť celou vašou svinskou politikou!

       „Kedy ráno?“

       Otázka ho stála zvyšok síl, zavisol na svojom mohutnom sprievodcovi sťa bábka, ale odpoveď ho opäť zdvihla na nohy: „Základňa, hodina, dve, ráno, hodina, dve, ísť, mier.“

       Ísť, opičiak, ísť. Stihneme to, vytrieme im zrak.

       Douglas Greg čakal.

       „Ísť, nie hora,“ povedal Feidračan.

       Na čo čakáme? opýtal sa sám seba poručík Greg a pokúsil sa urobiť krok bez opory. „Ísť, dobre, nie trčať sťa hora, dobre?“

       Opičiak ho okamžite podoprel, chytil do náručia a vyrovnane, akoby za sebou nemal hodiny útrap, rozbehol sa naznačeným smerom.

       Greg sa schúlil pod ochranu mocných ramien. Jeho telo, akoby cítilo blízkosť rána, začalo precitať. Jeden úd po druhom sa hlásil, do života ho vítala bolesť. Napriek tomu z tváre nestrácal idiotský výraz spokojnosti. Triumfoval. Prišiel o všetky tromfy, a predsa stále dokázal hrať svoju hru. Na základni čaká pozorovateľ Federácie i pozemský lekár. Pre jedného má platnú dohodu o neútočení medzi Zemou a Feidrou, pre druhého vďačného pacienta, na ktorom si bude môct odskúšať všetky inštrumenty, ktoré so sebou vláči od planéty k planéte.

       Ísť, hodina, dve, mier.

       A predsa Grega čosi znepokojovalo. Od výbuchu nevidel. Bál sa, že oslepol.

       To sa spraví, človeče, vbíjal si do hlavy myšlienku, ktorá mu zabraňovala prepadnúť panike.

       Feidračan bežal ako stroj, z udaného smeru sa neodchýlil ani o centimeter. A čím viac sa vzďaľovali rozmetaným troskám vozidla, tým bližšie im boli nezdolateľné končiare pohoria Heth.

       

       (1992)