Všechna práva © Interkom 1984 - 1994

       Ktovie, ako to Ela znášala, ale svoje rozhodnutie som už nezmenil. Vedel som, že i mne bude za ňou smutno, a dúfal som, že sa mi podarí ubrániť pred nostalgiou argumentom, ktorým by sa rýchlo utešil každý normálny človek - teda tým, že Ela je len tučniak. Môj vzťah k zvieratám je však oveľa hlbší ako zvyčajne býva. Myslím, že zvieratá by sme si mali nechať v zálohe, keď sa medziľudské vzťahy úplne pokazia.

       Pravda, o medziľudských vzťahoch už desať rokov nechyrujem. Občas sa stalo, že sem niekto zablúdil, ale to boli len také skrehnuté ľudské kontakty: on slovíčko, ja ticho, on vetičku, ja slovíčko, pýtanie sa na cestu, vyčerpávajúca odpoveď, odchod.

       Jedného som nechal zamrznúť pred dverami. Avšak nie z krutosti alebo škodoradosti... Bola to nešťastná náhoda. Práve som onanoval a on zabúchal na dvere tak silno, že mi pretrhol erotickú niť mojich predstáv. Naštval som sa a sľúbil si, že to musím dokončíť za každú cenu. Lenže on búchal ako zmyslov zbavený, čo ma, pochopiteľne, znervózňovalo, takže okamih otvárania dverí neprichádzal a neprichádzal. Keby zaklopal len raz, mohol si zachrániť život.

       Ako vidíte, hneď na začiatku priznávam, čo som vo svojom dobrovoľnom odlúčení od ľudstva vykonal, pretože je to vždy lepšie, ako byť v podozrení, že som sa k Ele zachoval priveľmi intímne. Je to vylúčené, pretože sa mi páčia vysoké a štíhle ženy, blondínky. Navyše vyžadujem, aby žena vedela bezchybne vyartikulovať vetu „Ľúbim ťa, miláčik“, ktorú som si vypísal zo sestrinej najobľúbenejšej knihy. A to všetko je pre tučniakov priťažká úloha (len tak medzi nami, smrdí im pod pazuchami).

       Skôr som ochotný priznať, že som až príliš konvenčný. Ale podľa mňa je to lepšie ako niekde zatínať zuby.

       Ak by sme ten hlúpy vtip o zámene mníšky za tučniaka brali vážne, potom by tučniak mohol byť sexuálne zaujímavý pre dajakého antiklerikálneho sadistu. A opäť som mimo podozrenia: s Bohom som zadobre. Ak mi neveríte, spýtajte sa ho...

       Normálny sex ma však nesmierne zaujíma. A tu som mal príležitosť rozmýšľať o ňom do sýtosti. Hlavnou témou, pochopiteľne, bola onania. Spakruky ponúkam niekoľko progresívnych myšlienok: Myslieť len na vlastnú onaniu je autoerotika na druhú. V silu myslenia uverím vtedy, keď si sám dokážem privodiť taký intencionálny mentálny stav - najčastejšie čo najživšou predstavou pohlavného styku, ktorý prerastie do fyzického orgazmu. Jednoducho povedané: Urobiť si to bez akéhokoľvek dotyku. Mne sa to nepodarilo, lenže erotický sen je živým príkladom, že čosi také možné je. Ak s tým súhlasíme, môžeme moje predchádzajúce vyhlásenie preformulovať do elegantnejšej formy: V silu myslenia uverím vtedy, keď dokážem snívať na povel. Tu sa vynára i otázka tvorby. Tej sa však nebudem venovať, radšej píšme a vráťme sa k Ele.

       Jediný zážitok, ktorý by z diaľky mohol pripomínať erotiku, bolo naše naháňanie sa v chatke, pretože som si zvykol tepláky stiahnuť na členky, aby sa naše sily vyrovnali. A podobných kúskov sme sa navystrájali až-až. Hrali sme sa na skrývačku: celý deň mi trvalo, kým som ju našiel na spoly zasneženej kope uhlia.

       Ale všetko v absolútnej počestnosti. Mal som poruke riešenie, za ktoré sa nehanbím. Veď či si celý vesmír nevystačí sám?

       Toto všetko sa však muselo skončiť. Všetky časopisy, ktoré som si priniesol, všetky knihy, boli ošúchané a zamastené. Pokazil sa mi televízor, ktorý sa za priaznivých klimatických podmienok dal pozerať aj raz do mesiaca. Musel som sa vrátiť. A napokon zistiť, či dôvody, pre ktoré som odišiel, ešte existujú. Aké to boli dôvody? Tak napríklad: Doma sme museli jesť z jedného hrnca, pretože otec si myslel, že potom budeme viac konkurencieschopní (dve moje sestry pre herpes nezobrali na vysokú školu), namiesto obyčajných dverí do bytu sme mali turniket, cez ktorý sa človek dostal dnu len vtedy, ak niekoho z dnu vykrútil von atď. Zhnusil sa mi ten ustavičný tréning na život v preľudnenom meste, zhnusili sa mi šóry na každú maličkosť. Keď sa začal pripravovať zákon o treste smrti za každý vážnejší priestupok: Dovidenia, mojí rodní!

       A teraz: Dovidenia, Ela!

       

       x x x

       

       Cesta do Slovenskej ohňovej zeme trvala 18 hodín.

       Moje rodné mesto sa na prvý pohľad vôbec nezmenilo. Ľudí však bolo na uliciach zaručene pomenej, ten zákon sa asi naozaj podarilo presadiť. Jeden rad som však napokon objavil! Prekvapilo ma však, že ľudia čakajú na možnosť prehovoriť do kamery. Odpovedali na nejakú anketovú otázku. Neodolal som a postavil som sa do radu. Jednak som bol zvedavý na otázku, jednak ma premohli spomienky na detstvo.

       Čo si myslíte o Burgasovi? - znela otázka a ja som sa zmohol na jachtavú protiotázku: A to bol kto?

       Reportérka si ma premerala.

       „Prosím vás,“ prehovorila konečne, „poďte k stolu, nevzpierajte sa a píšte, čo vám budem diktovať...: Mama varí dobré potraviny.“

       Samozrejme, že som sa nevzpieral. V duchu som si nadával za svoju neopatrnosť, militantný tón redaktorky naznačoval, že som sa zaplietol do čohosi chúlostivého. Diktovanú vetu som však trasľavým písmom napísal. Redaktorka si to prečítala, rýchlym posunkom mi papier podala s tým, aby som čo najrýchlejšie odišiel.

       Chcel som ju ihneď poslúchnuť, no zozadu mi ktosi podrazil nohy; spadnúť som však nespadol, pretože ma nadvihovali kopance dvoch párov vyleštených kanád. Pravdu povediac, zachránila ma redaktorka. Keď sa spýtala, kto je ďalší na rade, vykašľali sa obaja mládenci na moje zvyšky a tlačili sa pred kameru.

       Horko-ťažko sa mi podarilo postaviť, pomáhalo mi pri tom jedno dievča. Volala sa Ema. Odprevadila ma až na lavičku v parku.

       „Vidíš, vidíš,“ začala vyčítavo,“ z umenia si nesmieš robiť žarty. Ani Burgas si to nezaslúžil...“

       „Dočerta, a kto je to ten Burgas?!“

       „Ty to naozaj nevieš?“ spýtala sa neveriaco. „Predsa spisovateľ Burgas. Dni končia dňom, Paralela na úteku, Sýte oko... Nič z toho si nečítal? To je neuveriteľné...“

       „Desať rokov som tu nebol,“ dodal som na vysvetlenie, „ale prvé, čo si prečítam bude Mama varí dobré potraviny.“

       „To predsa nenapísal. O tom by som musela vedieť.“

       „Tak prečo som to tam čmáral?!“

       „Neviem. Najskôr chcela zistiť, či nie si náhodou analfabet.“

       „A keby som bol?“

       „Tak by ťa odviedli do väzenia a utratili by ťa.“

       „To predsa nejde! Vari analfabeti nemajú právo na život?!“

       „Čoby nemali. No musia opustiť mesto. Plagátik s oznamom je nalepený na každom výklade.“

       S Emou bola ťažká reč, ale potreboval som niekoho, kto by ma zasvätil do terajších pomerov, aby som sa so zdravou kožou prepracoval k tým, čo sa na mňa možno pamätajú (pretože nič už nie je isté).

       Dozvedel som sa, že tí mládenci, ktorí ma skopali, boli bibliofundamentalisti. Chudáci chlapci, majú to v živote ťažké. Od obyčajných čitateľov sa odlišujú tým, že musia dej knihy absolútne a čo najvernejšie prežívať. Keď hlavný hrdina beží, s knihou pred nosom beží aj bibliofundamentalista, smejú sa spolu, hladujú spolu, jedia a plačú spolu, no najkomplikovanejšie to je vtedy, keď hlavný hrdina zoberie do ruky knihu a číta. Potom zákonito musí byť pre čitateľa jedna z kníh dominantná, jedna musí dostať prednosť, a preto sa bibliofundamentalizmus triešti na nespočetné množstvo siekt, ktoré medzi sebou bojujú. Ja osobne som natrafil práve na Burgasovu sektu. A ďalšiu som veru neráčil spoznať. Ema mi prikázala, aby som si v prvom rade dával pozor na jazyk, pretože si pred nikým nemôžem byť istý, či nie je spisovateľ. Ak by som sa potom v jeho diele vyskytol ako negatívna postava, je so mnou amen.

       Prvé miesto, kam ma Ema chcela zaviesť, bola knižnica. Tvrdila, že potrebujem nejaký preukaz (o preukaze som od svojich desiatich rokov ani nechyroval!).

       Vydali sme sa naprieč parkom, ktorý som si ani nemohol dobre prezrieť, pretože po bokoch cestičiek boli nahusto postavené sochy. Musel som sa priblížiť celkom blízko, aby som cez škáru uvidel okrasné kríky. S údivom som zistil, že sochy sú teplé. A Ema mi opäť mala čo vysvetľovať... Takže: sochy sú vlastne privyrábajúci si ľudia, ich znásilnenie (ako aj znásilnenie každého iného bezbranného umenia) sa trestá smrťou na mieste. Túto informáciu som vymámil provokačnou otázkou, čo so sochou, ktorá je nielen v oku lahodiacej polohe. Ema bola prekrásne cudná.

       Ak sa mi Ema doteraz zdala trochu nesvoja, tak tu - v knižnici - sa cítila ako ryba vo vode. Ukázala mi dokonca zopár kúziel s kartotečnými lístkami a stojku na posuvnom rebríku. Usmieval som sa nad jej výkonmi, ona ma však okríkla, že to sú všetko vážne veci.

       Zrazu to však v knižnici zašumelo, pohľady prítomných zamierili do stredu vstupnej sály. Áno, vošiel sám Burgas a začal sa okolo neho tvoriť hlúčik obdivovateľov. Ema ma ťahala medzi nich, radšej som však všetko pozoroval z diaľky zaručene väčšej, ako je dĺžka nohy.

       Burgas bol vysoký fúzatý chlap, podobal sa na Rasťa Bradiaka, ak ho náhodou poznáte. Z jeho výšky som si však o chvíľu odrátal päť centimetrov, pretože kráčal po hrubých červených knihách, ktoré mu fanúšikovia podkladali pod nohy. Jeden z nich z ničoho nič na plné hrdlo zareval: „Preboha, nepíš už toľko!! Kedy to mám stihnúť prečítať!“

       „Prosím ťa, čo tí ľudia robia, keď im spisovateľ otrčí kopytá?“ spýtal som sa Emy, keď sa Burgas vytratil aj s požičanými knihami.

       „Bibliofundamentalisti spáchajú samovraždu. Preto k nim nemôžem patriť; myslím si, že je to hlúposť. Aby som sa vyhla závislosti, čítam väčšinou len mŕtvych spisovateľov.“

       „A Burgas?“

       „Burgas je eklektik, čítaním jeho kníh si kontrolujem, či som už čítala všetko, čo on. Skús to však povedať niekomu z jeho sekty a uvidíš.“

       Ema išla vybaviť môj preukaz, pretože sa bála, že by som sa nejako prezradil. Keď som jej povedal svoje meno (Marlov), ani brvou nemihla. Chandlera teda nepoznala; aspoň jedno plus pre mňa!

       Preukaz bol jednoduchý, len dve slová: Bibliofil Marlov. Konečne som bol svojprávny. Ema ma však neopustila, vycítila, že sa ešte mnoho musím učiť. Rozhodla sa, že zo mňa urobí človeka. Ja som iba súhlasil, pretože som rátal s tým, že ak zo mňa urobí človeka podľa svojich predstáv, potom mi určite dovolí urobiť z nej ženu podľa mojich predstáv. Školenie sa mohlo začať.

       

       x x x

       

       Z nového života som takmer dostal závrat. Rozhodne znovu odídem, keď všetko spoznám, aby som to o desať rokov mohol opäť prežívať. Na každom kroku na mňa striehlo prekvapenie. Tak napríklad: Kto sú ľudia, ktorí si zarežú do ruky, aby chvíľu krvácali? Neviete? No predsa darcovia krvi, o ktorú už nie je záujem.

       Alebo knihuľa... Knihuľa je kniha-valec, má približne 5OOO strán, no dá sa čítať donekonečna, pretože nie je určená prvá a posledná strana.

       Veľa som sa dozvedel z televízie. Rýchlo som si zvykol na bombastické reklamy typu Vysoká umelecká kvalita!, Filozofická náročnosť!, Širokouhlý rozhľad!, Len jediný autor!. Obľúbil som si aj nedeľnú chvíľku mimiky. Ale asi najviac priame prenosy z divadiel.

       Čím zábavnejšie divadlo, tým viac krvi! Aby ste správne pochopili, krv tiekla v hľadisku. Divadlo bolo posledné miesto, kde sa ľudia smiali, pretože na bulletine bolo vždy jasne napísané, že ide o komédiu. Strnulé tváre to však zriedka vydržali, takže z popraskaných pier a natrhnutých líc vytekali litre krvi. Stalo sa, že niekto i vykrvácal. (Mimochodom, niektorí komici, ktorí prišli o angažmán, zneužili svoje schopnosti, usmiali svoje obete na smrť a potom ich okradli. Tí prefíkanejší napísali na papier vtip, zhúžvali ho do guľky a vhodili cez okno do bytu. Počkali, kým sa dnu usmejú, a byt bol ich.)

       A všetky vtipné situácie réžia pohotovo spomalene zopakovala.

       Naposledy som dokonca videl policajný záťah v priamom prenose, keď do divadla vtrhla polícia, aby zatkla priekupníkov čiernobieleho mäsa. Polícia si dobre zrátala, že len geniálny režisér Prosko, bude pre nich - nebezpečných znalcov - neodolateľnou návnadou. Na iné predstavenia poslali vždy len jedného zo svojich radov, ktorý ostatných neskôr informoval. Teraz sa pozabudli a prišli všetci. Bola to geniálna pasca pre celú sieť.

       Televízia vysielala priame prenosy i z literárnych súťaží v poézii. Prebiehali takto: Dvaja súperi sedeli oproti sebe, pred sebou hárok papiera, pero, nič viac. Na povel začali písať a vznikajúce básne boli premietané na veľkoplošnú obrazovku. Na obrazovke divák mohol vidieť i štatistické údaje: počet metafor, epitetonov, slovných hračiek... Väčšinou vyhrávali rýchli poeti. Občas sa niekto presadil silenou pointou.

       Ema mi tiež dávala zabrať. Každý deň som musel jesť Faustovu polievku, čo bola vlastne písmenková polievka zo všetkých písmen Fausta, a keď si uvedomíte, že to bol originál, uznáte, koľko ostrých S som musel prehltnúť. A za tým vajcia (pomaľované kubistickou háveďou) a slanina (s vytetovanými Kafkovými aforizmami).

       Po čase sa mi konečne podarilo natrafiť na svojho dávneho

       priateľa. Bol to ten typ, ktorý vždy vedel vycítiť správny vietor. Ani som sa nečudoval, že som ho zbadal za pultom v kníhkupectve. Práve som ho chcel osloviť, keď ma odstrčila mohutná ruka, ktorá vzápätí zdrapila priateľa za hrdlo.

       „Čo ste spravili so Šoltésom?!“ zreval neznámy.

       „Preboha, pustite ma. Nič...“ jachtal môj priateľ.

       „Tak ty mi nepovieš, kde je?!“

       „Prisahám, že sme ho vypredali...“

       „Ale ja som si u vás nič nekúpil!“

       „Zrejme ho kúpili iní...“

       „Tak iní! Akí iní? To by si mi azda mohol povedať.“

       „Pane, my sme seriózne kníhkupectvo, mená svojich zákazníkov neprezrádzame. A už vonkoncom nie úroveň ich sčítanosti...“

       „A teraz si zapíš za uši, čo ti poviem. Ak do týždňa nebude dotlač, ty si...“

       Odrazu nám za chrbtom zarinčalo sklo. Cez rozbitý výklad sa do kníhkupectva vtackal muž v roztrhanom riflovom obleku a krvavými rukami sa zaboril do stránok časopisov. Bol to jeden z tých chudákov, ktorí trpeli absťákom z nedostatku kvalitnej literatúry. Ako mi povedala Ema, počiatočným príznakom je, že človek nemôže nájsť dvere na kníhkupectve.

       V tom chaose si ma Marián konečne všimol. V okamihu - tak, ako sme to vedeli len my dvaja - sme si dohodli stretnutie v bare ANTE.

       Prišiel som skôr ako Marián. Objednal som si pri barovom pulte absint, no čašníčka chcela, aby som zarecitoval niečo z prekliatych básnikov. Nič som nevedel, nič som nedostal. Napokon sa zľutovala a za Už ho vezú, mi naliala poldecák borovičky. Bola - ako vždy - výborná.

       Osadenstvo podniku pôsobilo napospol čudným dojmom. Všetci hovorili šeptom, a keď sa niekto ozval čo i len polohlasom, bolo ho vynikajúco počuť. Onedlho si moju pozornosť vynútil mladý opitý muž oblečený v pestrofarebných šuštiakoch, ktorý tvrdil, že je slobododiskžokej. Keď videl, že ma to neveľmi zaujíma, opovržlivo na moju adresu nahlas povedal: „Folklór ti dá identitu a si kráľ, čo?“ Potom mu hlava padla na stôl a bolo po dialógu.

       Jeho hlučné správanie však vyprovokovalo dvoch mužov sediacich na opačnej strane pultu k hlasnejšiemu hovoru. Zachytil som približne toto:

       „Tie zážitky pre teba mám... Ale keď vyjde kniha... Aby si ma rozumel!“

       „Samozrejme. 8O% z honorára je tvojich...“

       „Na to ti kašlem.“

       „A čo ešte chceš?!“

       „Chcem s tebou chodiť na besedy...“

       Vo dverách sa konečne objavil Marián, zdravil sa takmer s každým. Pristúpil ku mne a silno mi stisol ruku.

       „Tak rozprávaj,“ vyzval ma Marián. „Nemám ani potuchy, čo si celých tých dlhočizných desať rokov robil.“

       Z mojej strany toho nebolo veľa. A keď som vynechal podrobnosti, tak vlastne takmer nič.

       „Radšej mi ty vysvetli, ako je možné, že ľudia šalejú za umením. Veď keď som odchádzal, boli divadlá, múzea, galérie mŕtve.“ nabádal som ho.

       „Ono je to veľmi jednoduché. Asi rok potom, ako si odišiel, populačná explózia vrcholila. Ulice boli preplnené a stalo sa, že dav zatlačil ľudí tam, kde ešte nikdy neboli a v prvom rade tam, kde ešte bolo miesto. A to bolo práve v múzeách, galériách a knižniciach. Ani sme sa nenazdali a umenie nás malo v rukách. Ale ja som ten posledný, čo sa môže sťažovať. Niečo ti prezradím: Som štvrtina Šoltésa. Píšem prísudky. Všimni si tých troch vzadu pri kartárskom stolíku, tí majú podelený zostatok. A tí dvaja vedľa nás sú Bruncko.

       Ak chceš slušne žiť, musíš sa aj dnes obracať. A poctivosť... Na tú čím skôr zabudni. Pre začiatok je dobré začať s čiernymi stávkami na víťazov literárnych súťaží. Môžem ti pomôcť. Alebo - ak si trúfaš - je tu slušná ponuka za vraždu Proska, ktorý vypredáva každé predstavenie. Nemusel by si mať ani výčitky svedomia, pretože umelecký vrchol už má zrejme za sebou.“

       „A čo sa stalo s našimi spoločnými známymi? Čo tí dnes robia?“

       „Neboli svine, tak sú vo väzení. Iba Doda umučili, lebo nechcel vyzradiť svoj názor na súčasnú neoabstraktnú maľbu.

       Kamila dostali tak, že mu zavolali na účet volaného, a začali mu čítať Bratov Karamazovovcov. On, chudák, sa od toho nedokázal odtrhnúť a finančne sa zruinoval. Teraz sedí v Čitomorni...

       „Kde?“

       „V Čitomorni. Nevieš o tom, že Alcatraz prerobili na Čitomorňu? Kto tam sedí, musí povinne čítať všetky príbehy Ninja-korytnačiek.

       A Jozef, ten sa vyšachoval sám: do literárnej súťaže poslal štyri poviedky namiesto maximálne troch. Prirátali mu k tomu dve upomienky z knižnice a vyfasoval osem rokov.“

       Pri predstave toho, ako skončili moji kamaráti, vo mne vzkypela žlč. V tej chvíli som neváhal Proska zastreliť. Po tých strašných príbehoch sa každý ľudský život zdal bezcenný.

       

       x x x

       

       Divadlo bolo velikánske. Zarazilo ma, že na každej strane štvorcovej sály sa nachádza javisko. Hneď po začiatku predstavenia som však pochopil: išlo o divadelný súboj medzi štyrmi pripravenými inscenáciami. Diváci sedeli v strede na otáčacích stoličkách. Vyhralo to divadlo, na ktoré bolo nasmerovaných viac divákov.

       Dalo sa očakávať, že zvíťazí Proskovo predstavenie. Ťažko povedať, o čom bolo. Najviac ma zaujalo, že leitmotívom predstavenia bola klaňačka.

       Na konci predstavení vtrhli do hľadiska ďalšie stovky divákov a zúrivo tlieskali, hoci nevideli ani ň. Marián mi vysvetlil, že je to pre nich satisfakcia za to, že sa im neušli lístky.

       Prosko sa na javisku neukázal.

       Keď sme vychádzali von, prefrčala okolo nás čierna limuzína v sprievode štyroch motoriek. Stavili by sme sa, že to bol on.

       Eme som všetko porozprával. Tvrdila, že zabiť Proska je nezmysel. Toľko som pochopil aj bez nej. Ale čo s nazbieranou energiou? Keď som sa už odhodlal vraždiť, niekoho zabiť musím!

       Hlúposť... Tu vražda nepomôže (a jedna už vôbec nie). Nech si každý zomiera súkromne.

       Tu treba spustiť stroj, ktorý bude vraždiť, ale nie ľudí. Ktorý sa neunaví, neopotrebuje. Ktorý neholduje krvi a bolesti.

       „Ema,“ oslovil som Emu najkrajšie, ako som vedel,“ nechcela by si sa milovať?“

       „Tušila som, že si muž. V poriadku, ale iba chvíľu...“

       Až teraz som pochopil, aký zmätok v sexualite majú títo kunsthistorici. Mystické reči a genitálie s konzistenciou sušených sliviek. Ale bol by v tom čert, keby z Emy nebola žena, ako sa patrí. Bude voňať pižmom, a nie tlačiarenskou čerňou.

       No v prvom rade musí rozoznať chlapa od ženy i so zatvorenými očami. Ja viem, že sa to dá veľmi jednoducho, lenže Eme to sťažím, aby si znovuoživila stratený cit pre podstatný detail.

       Emu som vyzliekol do pol pása, zaviazal jej oči a vyviedol na ulicu. Pristavoval som okoloidúcich a poprosil ich, aby Emu chytili na okamih za prsník. Úlohou Emy bolo uhádnuť, či sa jej dotkol muž alebo žena.

       Na tretí deň bola neomylná. Jednoducho žena...

       Netrvalo dlho a underground naše vzájomné snaženie ocenil. Začali nás napodobňovať. Ale ja a Ema zostaneme priekopníkmi na veky vekov. My dvaja sme boli schopní pod nánosmi umenia ešte objaviť sami seba a ukázať iným, kde majú hľadať.

       Boli sme šťastní.

       „Cítim sa ako literárna postava,“ povedala Ema.

       „To je dobre alebo zle?“ spýtal som sa.

       „Tak všelijako...“

       „Ale veď to je život, dušička...“

       Od Stanislava Lema cez Woodyho Allena až po britských komikov Monty Python a späť. Lenže nič od nich nekradne, možno len ten vtip, po prečítaní ktorého sa obeť rehoce na smrť. Inak dobrý nápad, ďalší z mála rozprávačských talentov. Pravda, i tu logika občas oddychuje a v sci-fi sú cenné práve tie príbehy, v ktorých logika (hoci iná ako pozemská, hoci i vymyslená) všeobecne platí.

       

       Poviedka by si zaslúžila podrobnejší rozbor, nie nadarmo získala víťazstvo v súťaži. Autor disponuje širokým registrom výrazových prostriedkov a vie ich použiť, hoci kompozične nie celkom zvládol množstvo nápadov. Inšpirácia Lemom neohrozuje pôvodnosť autorského pohľadu a vykreslenie sveta budúcnosti je rovnako prekvapujúce, ako presvedčivé. Redakčná úprava zmôže veľa, no na štýlovú a jazykovú čistotu by mal dbať predovšetkým autor, veď je to jeho dielo. Drobné prehrešky sú tým nepríjemnejšie, že sa vyskytujú v inak veľmi dobrom texte. Dynamický dej a vtipné rozprávanie, výrazný autorský rukopis, ktorému nechýba ironický nadhľad, to je viac, ako sa dá povedať o väčšine autorov.

       

       Návrat sa mi umiestnil na treťom mieste. Nie celkom precízny slovesný výraz, ale dokonalo zcelená rozprávačská poloha na výške kultúrnej i ironickej. Pripomína mi predstavenie HLT aj scifidivadla GUNAGU, kde tiež „literárno“ hrá nadstrelenú úlohu v „budúcnosti“, ale ako poviedka je to nesporný originál, vo všetkých významoch tohto slova.

       (Pre mňa asi najlepší vtipček v súťaži: „... podobal sa na Rasťa Bradiaka, ak ho náhodou poznáte.“)

       (Andrej Ferko)

       

       Svetielko nádeje v temnotách mladej slovenskej SF. Je potešiteľné, že sa občas objaví autor, ktorý napriek nevysokému veku píše o čomsi zmysluplnejšom, ako je tajomná návšteva z vesmíru, a to dokonca tak, že to celé má hlavu a pätu. Rozumná dávka satiry a sexu, dobrý námet a štýl. Len akosi neverím, že by sa Slovač mohla hromadne zmeniť na bibliofilov a zabudnúť na erotiku. To skôr naopak...