Všechna práva © Interkom 1984 - 1994

       Slovenský syndikát autorov fantastiky predkladá v tomto zborníku výsledky tretieho ročníka literárnej súťaže o Cenu Gustáva Reussa. Pomaly strácame obavy, či budeme mať dostatok autorov. Obavy o finančné zabezpečenie súťaže ostávajú, no aj tentoraz sa nám to akýmsi zázrakom podarilo. Úprimná vďaka patrí všetkým sponzorom, ktorí aj v tomto drsnom roku umožnili syndikátu podporiť rozvoj slovenskej literárnej fantastiky. Sú obdobia, v ktorých potrebuje národná kultúra pre svoj rozvoj viac fantázie, solidarity a dobrej vôle, ako inokedy.

       Tohtoročnej súťaže sú zúčastnilo o čosi menej autorov, ako v rokoch 1991 a 1992 (97 autorov nám poslalo 159 príspevkov), celková úroveň však bola nepochybne vyššia, s väčším počtom publikovateľných diel. Nižší je tiež priemerný vek účastníkov (31 rokov), pričom viac ako tretina má iba 24 a menej rokov - a najstarší zo štyroch víťazov súťaže má len 26 rokov. Iba málo prispievateľov sa zúčastnilo všetkých troch doterajších ročníkov, na scénu slovenskej fantastiky vstupujú stále noví autori. Jej budúcnosť možno nebude ľahká, ale perspektívy má.

       Aj príjemné veci môžu mať svoju tienistú stránku. Rozsah zborníka nedovolil, aby sa doň dostalo aj niekoľko ďalších poviedok, ktoré dosahujú publikovateľnú úroveň. (Vy, čo ste čítali Krutohlava z roku 1992, spomínate si? Najlepšie poviedky z dvoch ročníkov súťaže sa zmestili do jedného zväzku.) Pri výbere prác do Krutohlava 1993 sa porota usilovala postupovať čo najobjektívnejšie: poviedky zoradila podľa počtu získaných bodov. A ako to už v živote býva, niekedy nestačí, že ste dobrí, ak sú iní lepší...

       Tentoraz sme sa rozhodli, že pre zábavu a informovanosť autorov i čitateľov Krutohlava bude porota hrať s otvorenými kartami - za každou poviedkou nájdete názor každého člena poroty. Ľahko zistíte, že názory porotcov sa nie vždy zhodovali, čo svedčí nielen o nestrannosti posudzovania, no potvrdzuje aj pravdivosť známeho porekadla „Koľko hláv, toľko rozumu“. Známa hra na „páči sa - nepáči sa“ sa pri väčšom počte kritérií a hľadísk stáva nielen spravodlivejšou, ale aj zaujímavejšou. A vlastný názor si určite utvoríte sami.

       K poviedkam, ktoré sme vyhodnotili ako najlepšie, už porota zaujala stanovisko v komentároch a na tomto mieste ostáva dopovedať iba to nepopulárne „nepáči sa“. Nie, nepristúpili sme na návrh jedného člena poroty, udeliť cenu zhnitej paradajky za najotrasnejší príspevok súťaže a uverejniť tento text v plnom znení so všetkými chybami, ba i s menom páchateľa. Už samotné pomenovanie „poviedka“ by bolo neprimeranou pochvalou. Keď nezmysel nadobudne kozmické rozmery, aj ostrieľaný porotca stratí reč a schopnosť výstižnej charakteristiky. Okrem toho, hoci sme na kadečo privyknutí, ani jeden z nás nemá záujem o prezývku „Koniáš“, „vrah mladých autorov“ či „nepriateľ slovenskej literatúry“. (To sú, milí autori, niektoré z výrazov, ktorými sa navzájom častujeme v zápale diskusie.)

       Zdá sa nám však užitočné, aby sme opäť spomenuli niektoré nedostatky, ktoré sa v doterajších ročníkoch súťaže vyskytovali najčastejšie, a to neraz aj v lepších poviedkach. Poznámky sa netýkajú textov, ktoré porota považovala pri posudzovaní za beznádejné, určené sú autorom, u ktorých predpokladáme schopnosť rozvoja.

       O vedeckej fantastike sa hovorí, že je to literatúra s výraznými funkciami zábavy a poučenia. Priveľa didaktiky je však častou chorobou prispievateľov do našej súťaže a všeobecným nedostatkom začínajúcich autorov. Čím menej vedia, tým radšej čitateľa poúčajú, myšlienku častejšie opisujú autorským komentárom, ako vyjadrením deja, konaním postáv, dialógom a ďalšími výrazovými prostriedkami. Deskripcia namiesto názornosti nastupuje vtedy, keď autor píše o tom, o čom by chcel písať, a nie o tom, čo si dokáže predstaviť. Ťažko vyvolať v čitateľovi presvedčivú predstavu o tom, čo si nevie predstaviť sám autor - konkrétne a v detailoch. Skutočne veľkí autori dokážu zosúladiť tieto detaily do vnútorne súvislého celku s vysokým stupňom fantastického ozvláštnenia na základe jasného autorského zámeru. (Za všetky príklady spomeniem Franka Herberta a jeho Dunu, či bratov Strugackovcov.) Menej vyspelý spisovateľ často ostáva na rovine „poobrátenia“ zorného uhla, pokusu o nový pohľad na známu skutočnosť. Ak mu chýba znalosť tematického a motivického inštrumentária fantastiky od Iambúla po Sterlinga, pomáha si tradičnými technikami a nápadmi, ktoré však majú tú nepríjemnú vlastnosť, že ich už všetky niekto veľakrát použil a že sú všeobecne známe. Pozná ich neskúsený autor, ale zväčša ich pozná aj čitateľ, ktorý tak prichádza o moment prekvapenia, a tým aj o čaro nepoznaného. V dobách po Stapledonovi a Wellsovi je ťažké objaviť nový motív a takmer nemožné objaviť novú tému. Vedecká fantastika má však s vedou spoločnú (okrem iného) aj tendenciu postupného vývoja: pôvodnosť zriedka spočíva v prínose celkom nového motívu či témy, ale najčastejšie v ich rozvinutí originálnou variáciou. (V kultúrnom povedomí azda každého Slováka je zakotvený príbeh krvavej Báthoryčky, no Juraj Toman dokázal povýšiť všeobecne známy horor s historickým jadrom na filozofickú metaforu o vzťahu práva a spravodlivosti, prekračujúcu historické doby a zemepisné vzdialenosti.)

       Chudobné či neprimerane zvolené motivické inštrumentárium býva nezriedka príčinou zlyhania fantastického ozvláštnenia (v ktorom spočíva hlavný pôvab fantastiky), aj nedostatočnej presvedčivosti. Ešte častejšie sa však stretávame s neznalosťou moderných rozprávačských postupov, naratívnych techník súčasnej svetovej prózy. Mnoho poviedok je nielen námetom, ale aj spracovaním zakotvených v duchovnom svete devätnásteho, prípadne prvej polovice dvadsiateho storočia. Prejavuje sa tu kultúrna izolácia predchádzajúcich desaťročí, nedostatok priameho kontaktu s vývojom literárneho a kultúrneho diania mnohých krajín, v ktorých tento vývoj napredoval osobitne rýchlo. Najmä angloamerická SF sa od čias Clarkea a Asimova zmenila takmer na nepoznanie. Závažnejšou príčinou tu však môže byť aj neúcta k základnému nástroju autora, ktorým je jeho rodný jazyk a nedostatočná orientácia v kultúrnom kontexte tohto jazyka. Neznalosť literárnych techník a výrazových prostriedkov, ktoré používajú majstri slovenskej literatúry, sa v súťažných poviedkach prejavuje s desivou pravidelnosťou. Mnoho začínajúcich autorov nemá potuchy o teórii literatúry, estetike a ďalších vedách, uľahčujúcich ovládnutie základov spisovateľského remesla. Akoby sa nazdávali, že v literatúre nejestvujú nijaké zákonitosti. Veľký omyl - začína sa to gramatikou a štylistikou.

       Málo autorov má schopnosť charakterizovať postavu, vierohodne vykresliť prostredie, navodiť presvedčivú atmosféru, pútavo gradovať dej. Na rozdiel od rozšíreného predsudku, že písať fantastiku je ľahšie ako „realistickú“ literatúru (veď vymýšľať si neexistujúce svety je údajne jednoduchšie, ako vierohodne zobraziť ten skutočný), pravdou je pravý opak: verne opísať fantastický svet, odlišný od každodennej skutočnosti, si vyžaduje dôkladnú znalosť tejto skutočnosti a navyše schopnosť zobraziť jej fantastickú verziu logicky, vnútorne neprotirečivo a presvedčivo pomocou prvkov, ktoré sa v našom „reálnom“ svete nevyskytujú.

       Spisovateľ má slobodu voľby a môže si vybrať tému, o ktorej čosi vie - a ak nevie, môže sa to naučiť. Zlá je však samoľúba nevedomosť, presvedčená o vlastnej dokonalosti. Niektorí majú čo povedať a vedia to povedať (tých si vážime), iní majú čo povedať a nevedia to (tí sa to môžu naučiť), ďalší nemajú čo povedať, hoci by vedeli (tí sa môžu inšpirovať) a napokon sú aj takí, ktorí nemajú čo povedať a nevedia to (to síce nie je trestné, ale prečo píšu?).

       Našťastie, prevažná väčšina prispievateľov do súťaže o Cenu Gustáva Reussa patrí do prvých troch kategórií a najmä im sú určené tieto riadky. Veľmi sa tešíme, že sa s nimi stretneme na seminári, na ktorý pripravujeme podrobnejší rozbor ich diel, za účasti víťazov, finalistov i vyhlasovateľov súťaže. Ale najviac zo všetkého sa tešíme na vaše príspevky v budúcom a v ďalších ročníkoch súťaže.