Všechna práva © Interkom 1984 - 1995

       

       Kapitola prvá

       Ako vždy po akciách typu Parcon alebo Dracon sa po návrate domov cítim nejakú dobu hrozne nesvoja. Nie, že by ma to nejako psychicky narušilo (môže ma už niečo narušiť viacej ako som? Veď som predsa scifistka! Teda spoločnosťou zavrhnutá...), ale nedokážem sa tak rýchlo aklimatizovať na ľudí s fádnym, netvorivým myslením, ktorým behá rozum po všetkých možných zbytočnostiach, len nie po science fiction.

       Takže rozladenosť, že som sa po dobe strávenej medzi „svojimi“ ocitla opäť osamotená, ma donútila uvažovať o takých otázkach, ako napríklad: A prečo aj my v Lučenci nemáme sci-fi klub? Nemusela by som ďalší pôlrok čakať na nasledujúci Parcon alebo Dracon. Potom som sa zarazila pri množnom čísle, v ktorom som uvažovala. My? Kto my? Je v meste ešte nejaký scifista okrem mňa? Áno, mám priateľky a priateľov, ktorí čítajú sci-fi. Ale všetci sa rozutekali na vysoké školy.

       Po tejto krátkej úvahe ostala moja myšlienka naďalej iba myšlienkou.

       

       Kapitola druhá

       Stalo sa to náhodou, keď som si vybavovala výstavu v Lučeneckom M-klube. Popritom som nadhodila možnost založenia sci-fi klubu. Bolo to odo mňa značne riskantné, pretože som mala zatiaľ až jedného člena, teda seba.

       Keďže zo strany M-klubu a Regionálneho kultúrneho strediska v Lučenci nám ponúkli pomoc a priestory, potrebovala som už „iba“ členov.

       Ďalším členom bola priateľka Iveta, s ktorou sme realizovali naše prvé literárne pokusy.

       Keďže ja tak rada predbieham udalosti, vymyslela som si už dopredu aj názov klubu. Nič iné se mi nepáčilo viacej ako Shai-Hulud. Iveta súhlasila a neskôr aj ďalší scifisti, ktorých som postupne nachádzala.

       

       Kapitola tretia

       Rozsiahlejším pátraním som dospela k prekvapivému odhaleniu: v Lučenci sa ukrýva oveľa viacej scifistov a hráčov na hrdinov, ako sa na prvý pohľad zdalo. Myslela som si, že som sama a oni sa začali znenazdajky vynárať.

       Prvé stretnutie sme dohodli na 17. december o 14.00. Dala som výzvu pre všetkých sci-fi chtivých do miestnych novín. Pomohla mi paní Fišová (ďalší objav, pokročilá scifistka s obrovskou knižnicou).

       Ako to dopadne, to zatiaľ netuším. Do stretnutia zostávajú 3 dni. Ale teším sa jednej skutočnosti, že tam totiž nebudem sama!

       Medzitým sa vynorila ďalšia otázka: tak teraz sa tam všetci zídeme a čo ďalej? Ja nie som stvorená na prejavy... Napokon sme to nechali na osud a scifistickú bezprostrednosť. Veď improvizácia vie byť niekedy pekne zábavná. Nech sa stane, čo sa stať má. Cesty Shai-Huluda sú nevyspitateľné.

       

       Kapitola štvrtá

       Na túto časť som si musela 3 dni počkať. Dnes, 17.12.1994, sa zrodil náš malý červík - Shai-Hulud. Takže máme 17 členov. To je na začiatok tak akurát. Samozrejme, nedostavili sa úplne všetci. Ale tí, ktorí nemohli prísť, odkázali, že s nimi môžeme počítať.

       Toto prvé stretnutie bolo viac-menej také oťukávanie, kto je do akej miery do sci-fi a fantasy zažratý. Máme tam niekoľko hráčov na hrdinov, takže by sme si to v budúcnosti mohli vyskúšať (myslím tým aj seba, pretože ešte som nikdy Dračí doupě nehrala kvôľi nedostatku akýchkoľvek spoluhráčov, aj keď som bola medzi prvými, ktorí si ho objednali).

       Pri takýchto krížových rozhovoroch sme ani nepostrehli ako sa zotmelo. Všetci sú nadšení, že si navzájom môžu požičať alebo predať knihy (keďže zásielkové firmy zvyknú poniektorým zaslať knihy aj dvojmo, ako som sa práve dozvedela).

       Neobišli sme ani otázku fanzinu. Niečo by sa patrilo produkovať. Ale zatiaľ sme eště stále iba v začiatkoch. A ja si nemôžem dovoliť zobrať si fanzin na starosť, pretože Ivan Adamovič by ma asi zavraždil, ak by som nestíhala urobiť sľúbenú obálku na Ikariu. A času nemám nazvyš. Musí sa nazbierať viac dobrovoľníkov na písanie.

       Tak to je asi zatiaľ všetko. Dalšie stretnutie má byť 21. 1. 1995, tak dúfám, že nás bude opäť o niečo viac.