Všechna práva © Interkom 1984 - 1996
Štvrtok, 24.8.1995
Hneď zrána sme sa vybrali na Loch Ness. V auguste odchádzajú na Loch z Glasgova len dva zájazdy, obe už boli vypredané, takže sme museli ísť bežnou linkou. Autobusy sú v Británii rapídne lacnejšie ako vlaky, a taktiež nie je jedno, kedy cestujete. Lacnejšie sú po 9 hod.ráno, kedy opadne špička. Ďalšiu zľavu vám dajú, ak sa vrátite v ten istý deň späť. Juro s Martinou ostali inštalovať svoje obrazy na výstave Intersection.
Tešil som sa konečne na nejaké kopce, ale opäť to bola len akási pahorkatina. Holé kopce striedali vresoviská, tie zase pasienky pre ovce, strom len kde tu. Celou cestou vytrvalo pršalo, v autobuse fungoval bufet s príjemnou tetou. Cesta nudne ubiehala, oživenie nastalo asi po troch hodinách, v diere menom Kingutsie. Teda, nie som si celkom istý, či som si dobre zapamätal to meno, ale nie je podstatné. Proste v nejakej diere chceli pristúpiť piati cestujúci, ale nebolo pre nich už miesto. Šofér dvihol mobilný telefón a objednal ďalší autobus. Aspoň v prvej chvíli sme to tak pochopili, a v šoku, že tu na zavolanie pribehne hneď nový autobus pre nezmestivších sa, som počúvol šoféra, že kým budeme čakať na ďalší bus, môžme sa občerstviť v neďalekej reštaurácii a vystúpil z autobusu. No, z predchádzajúceho rozprávania by ste mohli usúdiť, že som zapadol na jedno pivo, ale musím vás sklamať. Hneď vedľa zastávky bolo totiž múzeum klanu MacPherson, reku, obzriem. Cez veľké okno bolo dobre vidieť čakajúci autobus. Prehliadol som buksičku s ceduľou o dobrovoľnom vstupnom na udržovanie múzea a venoval som sa vystavenej histórii. Akurát som sa uškŕňal nad klanovým maršom (raz za čas sa všetci z klanu, rozumej všetci MacPhersonovci z celého sveta zídu v rodinnom sídle, potom idú na nejakú slávnosť a tam pochodujú v sukniach za svoj klan uprostred iných klanov-hotová spartakiáda!), ktorý bol konkrétne na počesť nejakej pocty, ktorú nejaká kráľovná udelila nejakému MacPhersonovi, keď prišiel starý uvádzač (že by tiež MacPherson?), že práve začína videoprogram, aby som ráčil do kinosály. Stál som akurát chrbtom k oknu, tak som len ukázal za seba, že neráčim, lebo čakám na ten autobus. Mimovoľne som sa obzrel za rukou a vytreštil oči. „Kde je môj autobus!“, zreval som duchaprítomne po anglicky a vyrútil sa von. Ešte som mu uvidel zadok a tak som mu zamával oboma rukami, poskakujúc na chodníku. A aby som si nerobil plané nádeje, to odišiel už ten druhý! Nebolo to proste tak, ako som si myslel, že čakáme na nový autobus. Už z Glasgova išli autobusy dva, takže sme čakali na ten druhý, lebo lístok sa dal kúpiť len v tom prvom. A tak som ostal sám, bez dokladov, len v košeli za výdatného dažďa uprostred cudzincov, 57o severnej šírky a 4o západnej dĺžky, temer na konci sveta.
Peknými vybranými slovami som si spomenul na kamarátov v autobuse, ktorí toto dopustili a začal som stopovať, reku dobehnem ich prvým okoloidúcim autom a urobím dusno. Škóti však nemali pochopenie pre môj stop uprostred dediny v daždi a zvysoka na mňa kašľali, hoci som mal na sebe flanelovú košeľu s tartanovým vzorom. Asi nešli okolo ľudia z môjho klanu. Keď prešlo okolo mňa desiate auto bez povšimnutia, cítil som, že každou minútou klesá moja nádej na dobehnutie autobusu a zvyšuje pravdepodobnosť nepríjemností s políciou, ktorá prv ako by mi pomohla, by asi chcela vidieť doklady, toho času bezpečne uložené v unikajúcom autobuse. Možnosť overovať si moju totožnosť cez konzulát som radšej v duchu veľmi ani nerozvíjal, lebo ma z tejto myšlienky chytali mdloby.
Z bočnej ulice vychádzalo auto a ja som zacítil svoju šancu. Vrútil som sa mu pred kapotu a mávajúc všetkými končinami mu vysvetlil, že nič iné, ako mi zastať, mu neostáva. Keď stahol okienko, drmoliac mu nesúvislé slová o autobuse, som si všimol, že moja obeť je už poriadne zbitá. Ťažké odreniny sa striedali s žltozelenými modrinami, pod zarámovanými akváriami mu pučali skvelé monokle. Na dokreslenie musím uviesť, že mal zo sedemnásť liet a puberta mu vo forme jebákov rašila na ešte voľných miestach tváre. Zaumienil som si, že ho nesmú spolucestujúci vidieť, pretože by si určite mysleli, že som nemusel až také dôrazné donucovacie prostriedky na dohnanie jedného posraného autobusu použiť voči takému mladému domorodcovi. V aute som sa už trochu ukľudnil a ako tak mu vysvetlil, čo od neho očakávam. Napriek tomu, že sa mi zdalo, že pochopil, a dokonca aj išiel správnym smerom, išiel akosi pomaly a v dedinách dodržiaval predpísanú rýchlosť! Išlo ma rozhodiť, ale ponechal som to na túto chvíľu bez komentára, hlavná vec, že sa veziem. Bol som rozhodnutý, že do Inverness ešte dnes dôjdem, či už autobusom, alebo s dobitým rukojemníkom.
Našťastie, autobusy išli ešte pomalšie, a tak sme ich asi po 20-30 kilometroch dostihli v nejakej vieske na zastávke. Šofér ma spoznal a veselo mi pokynul, čím len zvýšil moje predsavzatie všetkých rozniesť v zuboch, prípadné kovové súčiastky trhať rukami. Libor s Milanom mi však pred lynčovaním ešte stihli povedať, že chceli autobus zadržať, ale šofér ich presvedčil, že nasadnem do druhého autobusu. Ešte si telefonicky overoval u druhého šofréra, či som naozaj nastúpil, a ten dežo mu potvrdil, že hej. Pre tentokrát som sa ešte rozhodol, že autobus ponechám v celosti, veď kto by ma už do Inverness dopravil, keď rukojemník samozrejme zmizol.
Ďalšia cesta už ubehla bez problémov. V cestovnej kancelárii v Inverness sme zistili, na moju veľkú ľútosť, že celodenný výlet na Loch Ness už nestihneme, museli sme zobrať len poldenný. Celodenný zahŕňal aj návštevu whiskárne. Kedže sme mali ešte pár hodín času, poprechádzali sme sa po celkom peknom meste s úžasne čistou riekou. Škótskych suvenýrov tu mali do bezvedomia aj kus. Okrem tých najnemožnejších tartanových vzorov na šáloch, sukniach, čiapkach, ponožkách a bábikách, mali aj odznaky-erby najznámejších rodov. Teraz trepnem, ale zdalo sa mi, že ich je 64. Všetky mali, len MacLoad nikde. Bol vypredaný v celom Škótsku. Príliš mnoho turistov asi videlo Highlandra. Pri pohostení u McDonalda pod štýlovým hradom som stretol aj svojho známeho z prenasledovania autobusu. Bol som rád, že taktiež chcel navštíviť Inverness a vlastne ma len zobral so sebou, pretože dovtedy ma škrelo, že to ja som ho zobral so sebou tak trochu z donútenia. Priateľsky sme si pokynuli, ako starí dobrí známi.
K zájazdovému autobusu nás príšla vyprevadiť Nessie. Myslel som si, že nastúpi spolu s nami, a že si ju odfotím pri jazere, ale opäť som sa prepočítal. Ledva som si ju stihol odfotiť v rýchlosti bez nastavenia cez okno a vznikol klasický neostrý obrázok, ktorými sa to v múzeu len tak hemžilo. Kedže na jazere boli veľké vlny, museli nám dať miesto obvyklého člna väčšiu loď, ale aj tak nás sem tam ošpliechalo. Jazero je cca 500 metrov široké, 35 km dlhé a 230 m hlboké. Po oboch stranách sú strmé kopce. Vody jazera sú tmavé, spodok je neustále výrený vyše 2000 prítokmi do jazera, takže nečudo, že s filmovými kamerami sa Nessie len ťažko dá chytiť.
Chvíľu som kontemploval na tému dovolenky pri Loch Ness a odvážlivcoch v kúpaní sa, keď captain mimochodom prehodil, že priemerná ročná teplota jazera je neuveriteľných sedem stupňov Celzia, takže všetkým potenciálnym kupačom s Nessie najprv odmrznú vajcia. Žiadna romantika. Vylodili nás po niekoľkých kilometroch pri zbúranisku hradu, v zátoke, kde sa vraj Nessie najviac vyskytuje. Nad zátokou bola nejaká malá vilidž, v ktorej je svetoznáme múzeum Nessie. Fotiť vo vnútri je síce zakázané, ale nejaké fotky sa vydarili. Múzeum začína kostrou plesiosaura, pokračuje zamyslením, prečo Vikingovia mali na svojich lodiach hlavu draka a nasleduje novodobá história plná fotiek, záznamov, sonarových dokumentov a makiet. Tie sonarové záležitosti boli dosť presvedčivé, predsa len, voda je tak zakalená, že všetky podvodné (myslím tým pod vodou urobené) snímky sú pre metrovú viditeľnosť o ničom. Východ z múzea bol cez obchod so suvenýrmi (ako inak), kde bola tá zelená suka vo všetkých možných prevedeniach (ako inak).
Možno niektoré feministky zarazilo použitie slovka suka. Suka v mojom ponímaní je prefíkaná samičia bytosť, ktorá silou mocou chce vybabrať so všetkými(teda hlavne samcami). Aj s nami. Peťo celú spiatočnú cestu autobusom po obvode jazera filmoval, len koniec už vypustil. A práve tam sme ju zazreli. Nó, nie práve plávajúcu jašteričku, ale voda sa prisámbohu tak čudne v jednom mieste lomila, akoby bol tesne pod vodou nejaký obrovský kľukatý had. Pár takých fotiek bolo aj v múzeu a z celého autobusu sme si ten čudný lom vĺn všimli len mi dvaja s Peťom, bez toho, aby sme ten jav stihlli nejako zdokumentovať. Ostatní driemali, alebo boli duchom pri inej suke. No a teraz mi povedzte, kto nám uverí, že sme mali videokameru, foťák a napriek tomu sme žiadny dôkaz nášho tvrdenia nezaznamenali.
Cesta späť už bola bez príhod, na intrák sme došli v noci.
Piatok, 25.8.1996
Ráno sme sa šli konečne zaregistrovať. Neviem, ako to ostatní stihli, ale s Liborom sme boli z našich poslední nezaregistrovaní, ostatní už visačky mali. Kongres prebiehal na opačnej strane mesta, museli sme prestupovať. Už sme sa nešarpali ako naivní turisti na poschodie autobusu, sedeli sme ako domáci dole. Hore totiž panoval neuveriteľný bordel. Všade boli zvyšky jedál, predné sklo nevynímajúc, kopec odpadkov, nohy na operadlách a zdalo sa, že je to fajčiarska trieda. Vo vlaku bola pokuta za fajčenie 30 libier a nefajčil nikto, v autobuse bola spomínaná pokuta na každom okne 400 libier a fajčili všetci. A spomeniem ešte jeden charakteristický prvok občanov Glasgova: všetky ženy fajčia a všetci muži sú tetovaní. Výnimkám, ktoré som však nezaregistroval, sa vopred ospravedlňujem.
Registrácia prebehla bez problémov, boli sme tam však skoro ráno hneď po otvorení. Martin Corn už neskôr problémy mal, nechceli mu dať všetky materiály, že platí len polovičku, takže dostane len časť materiálov. Nám vraj dali kompletné materiály omylom. Tak toto nazývali zľava pre slabšie ekonomiky. To ako keď prídete ku mäsiarovi a ten vám dá polovičnú zľavu na sviečkovú tak, že vám z nej dá len polovicu. Dobré, nie?
Dohodli sme sa, že každé dve hodiny sa podľa možnosti zídeme pri woodoo table a budeme sa informovať o novinkách. Ja som celé doobedie strávil na ESFS (Euro SF society) ako národný delegát. Predstavovali sme jednotlivé fandomy a významnejšie akcie. Jarda predstavil svoju encyklopédiu s mojím chybným menom, čo klasifikujem ako zvlášť ťažký zločin.
Poobede som sa pľontal po kongresovom centre a obzeral, čo kde je. Na moje veľké prekvapenie som našiel na woodo pre mňa odkaz, že ma čakajú v Central hoteli na ktorejsi izbe, že je tam stretnutie agentov, a že majú pre mňa tričko. Nakoniec som to nestihol. Rozdávali sa Newsziny, vec, čo mi stále na našich conoch chýba. Tu vyšlo číslo aj trikrát doobeda, celkom za štyri dni asi dvanásť čísel. Písali sa tu bežné kraviny, napr. ako dopadol štvrtkový otvárací ceremoniál (neviem, boli sme na Nessie), že nemáme piť vodu po záchodoch, lebo na to je bar, že nemáme tam a tam fajčiť a večer na party v Centrale si nad ránom máme uvedomiť, čo robíme, pretože sa tam chystá po izbách inšpekcia. A samozrejme, čo kto o čom povedal, alebo ohováral.
Najviac na obzeranie bolo v obrovskej sále č. 4, kde boli bary, art show, výbeh pre deti, pizéria,dealers room, výstavy, atrakcie atď. Na obzretie všetkého len v tomto hangári ste potrebovali dva dni. Takže som to len tak informačne preletel, Juro a Martina sa pohybovali v dostatčnej blízkosti svojich obrazov alebo svojich idolov (Les Edwards a Jim Burns). Martina bola dokonca pozvaná od Jima na večernú extra party pre V.I.P. a od vzrušenia nás ani nevnímala pri rozhovore, duchom bola už v raji. My sme sa samozrejme tiež chystali na párty pre fans, kde nás mali kandidáti na Worldcon 98 pekne opiť, len aby sme volili ich. Už ani neviem ako sme sa zoznámili so sympatickým Nórom, ktorý nás pozval na nórsku párty. Že chlastu bude do bezvedomia (otvoril kapsu na videokameru, v ktorej mal dvadsať plechoviek od piva pre vlastnú potrebu a odzátkoval ďalšie). A ženy že sa tiež nájdu, pritakal na nadšené Liborové otázky. Sľubili sme, že sa určite zastavíme, ale najprv že chceme ísť na oficiálnu párty. Párty, pre greenhornov, je najdôležitejší program conu. Tu to tiež tak videli. O šiestej končil skoro veškerý program a pristavili sa autobusy na odvoz ku hotelom.
Vo Fort Crest Hotel bolo zo osem oficiálnych party, z toho štyri lobovali za Worldcon v 98. roku, dve sa hotovali už na 2001-vý rok! Veľmi dobrú party mali Baltimore a Boston, Atlanta už bola značne slabšia a Niagara úplne o ničom. Prvý dvaja mali kopec chlastu a stravy, darčekov a kopu blboviniek, hlavne teda Baltimor a nečudo teda, že nakoniec to vyhral. Mali výbornú krabiu polievku, náušnice a slabý punč, ktorý vydržal dlhšie, ako pivo a čistý alkohol Bostonu. A mali dve pekné a prítulné hostesky! Všetci sa pekne rozpáradili, každý sa zoznamoval s každým, len Roxana sa nechcela s nikým. Há, aká Roxana? Nuž, bolo to jedno nádherné rumunské dievča, s dlhými čiernymi vrkočmi, veľkými čiernymi očami a dlhými nohami. Najprv sme sa o ňu naťahovali len s Liborom, ale čoskoro sa nám pri jej prenasledovaní začali pliesť pod nohy rôzne ďalšie indivíduá ako napríklad Vlasta Talaš, Martin Corn a to spomínam len našich! Po hodine naháňania sme ju nakoniec zatlačili do kúta kde zvolila, že teda sa s nami odfotí, aj keď sa bránila, že má ešte len sedemnásť, že sa jej chlapec nahnevá (žiadneho evidentene nemala), a že musí naspäť k ostatným. Chutnučká! Postupne sme sa odfotili so všetkými piatimi krásnymi devami (ešte jedna Rumunka Denisa, dve Američanky a jedna Češka).
Odbehnem ešte trochu k ženskej kráse. Na Worldcone bola slušná paleta pekných žien, u nás (CS) sa však nájde viac. Skôr som mal však strach z Britiek, neviem kto mi už nakukal, že sú otrasné. Bál som sa, že mi znechutia celý výlet. Nestalo sa, Angličanky aj Škótky boli celkom príjemné, aj keď samozrejme na naše nestačili. V Londýne už bola celosvetová zmes a teda bolo čo obdivovať. Sodoma-Gomora! Ale späť na párty.
Niekde po polnoci došli pohonné hmoty a my sme si uvedomili, že je čas zmeniť lokál. Presunuli sme sa do Central hotelu, kde sme sa hodinu zvíjali v tanečnom tempe na diskotéke. Doteraz som si myslel, že som v tomto star, ale keď som videl Vlasta... Superstar! Akurát sme boli v najlepšom, keď didžinu o druhej kruto ukončili. Dostali sme sa ešte na nórsku párty, ale náš človek už ležal pod stolom a alkohol už došiel. Ešte sme sa trochu ponevierali po hoteli, ale všade to už pustlo, a tak sme to pomaly zabalili aj my. Na intraku sme ešte navštívili poľskú párty s pivom a vodkou. Do postele som sa dostal po vlastných okolo piatej nadránom.
Sobota, 26.8.1995
Ráno bolo v podstate v pohode, stíhal som na desiatu ESFS, kde sme rozoberali kandidátov za jednotlivé krajiny na hlavné ceny ESFS. Od nás sme navrhli do kategórie Best Artist Jura Bad Maxona,okrem obrazov na výstave tu doniesol holandský vydavateľ a fan Roelof Goudriaan na ukážku knihu dvoch najlepších holandských autorov P. Evenblija a P. Harlanda „Systems of Romance“ (cyberpunk), na ktoru robil Juro obálku, do Best Publisher vydavateľstvo Laser a do Best Promotera samozrejme nikoho iného, ako Jardu Olšu, keďže už tu bol prítomný a doniesol tú skurvenú encyklopédiu s mojím skurveným menom. Iste, mohli sme navrhnúť aj kategórie najlepší spisovateľ a najlepší profi časopis, ale tam bolo nadupané menami, a tak sme sa sústredili na tieto tri kategórie. Neskôr v zákulisí nastali bohapusté jednačky: “...podporím Tvojho kandidáta, ale ty musíš môjho!“ Samozrejme, výhodu sme mali tí, čo sa už poznáme, čo sa stretáveme na conoch častejšie, takže ostatní nemali šancu, keď my sme sa už dohodli. Zdá sa vám to nefér? A čo si predstavujete pod pojmom „zákulisná diplomacia“ pri jednaní o mieste konania budúcich Olympijských hier, alebo pri jednaní, kto sprivatizuje henten podnik? Všetko je len čistý obchod. Na zasadanie ESFS prišlo rekordný počet krajín, osemnásť, doteraz sa nás nikdy toľko nezišlo. Prišiel na rad aj Eurocon 96, kedže Bulhari sa neukázali, vyberalo sa nové miesto. Niekoľkokrát som bol vyzvaný, aby som už konečne podal kandidatúru za Ústí, okamžite by mi ju priklepli. Tesne pred tým mi však ustečáci dali na vedomie, že kandidatúru nechcú. Škoda. Nakoniec to dostala Litva. Na rok 97 to dostal Dublin, na 98 rok kandiduje Valencia, na 99 rok, kedy konečne ustečáci chcú Eurocon, kandiduje aj Düsseldorf v Nemecku, čo je silný súper. Na rok 99 to bude chcieť aj Zahreb, zároveň kanduduje aj na Worldcon, ale pochybujem, že ho dostane. Na rok 2017 kandiduje Moskva. Oficiálne jednanie skončilo okolo druhej, zákulisné jednačky prebiehali hlavne na párty (No šak vypi ešte! A vieš ...! Hej, no jasnačka, veď sme sa dohodli! Ale Boha tvojho, keď ty na revanš nie toho mojho! No, vypime!) až do rána. Poobede som sa túlal po dealers room, obzeral nespočetné množstvá kníh, suvenýrov, encyklopedií, tričiek, figúriek... Hlavne americký obchodníci nadávali, že sa tu málo kupuje, že je tu málo ľudí (okolo desť tisíc,tvrdili skalopevne organizátori, my sme to odhadli na 5-6 tisíc), že nie je žiadny business. Zakúpil som si Fahrenheit 451 v originále, na prvé vydanie (cca 300 libier) nevydalo. Konečne som mal aj trochu času poobzerať si Art show. Vystavovalo tu 97 umelcov, najznámejšie mená boli Jim Burns, Les Edwards, Juro Bad Maxon a Martina Pilcerová. Sympatický mi bol aj Francúz Jean-Dominique Lavoix-Carli. Bol úplne unesený, že som sa pristavil na jeho interview a potom sme kecali o jeho tvorbe aj večer na party. Čo sa týka interview, prebiehalo tak, že sa autor požiadal cez organizátorov o stretnutie s nejakou veličinou. Ten ak súhlasil, obzrel si podrobne dielo svojho mladšieho kolegu a potom mu dal niekoľko otázok pred verejnosťou. Jura tak spovedal Les Edwards. Páčili sa mi jeho obrazy, ale je to taký zakríknutý studený čumák, úplný protiklad Jima Burnsa, ktorý je veľmi priateľský a ochotný pomôcť (hlavne mladým pekným plavovláskam). Eva H. vo svojej reportáži napísala, že tu boli samé gýče. Ako sa to vezme. Takéto obrazy na obálky SF kníh proste patria, čitateľ si to vyžaduje. Eva to nazýva gýč, N. Spinrad „vyvalená bulva“, Egon Čierny „obálka, čo predáva“. Veď uznajte, kto by už kupoval knihu s otrasnou obálkou typu „odeónska poblitá hlava“! Alebo skúste tam dať umeleckú, svojskú ilustráciu á la Maxon. Málokto to riskne. Juro má problém niečo predať, sračkové obálky od XY (nebudem radšej menovať, je ich viac) sa predávajú na kilá. Tento typ umenia proste k SF/F nerozlučne patrí a preto to nemôže byť gýč. Čo sa týka „pravého“ umenia, jednoznačne hviezda výstavy bol Ukrajinec Sergei Poyarkov, amíci brali jeho kópie kresieb vo veľkom. Čistý profík. Keď sa človek pristavil pred jeho obrazmi, kukol hneď na vizitku. Ak ste boli z „východného bloku“, vysral sa na vás, ak zo „Západu“, hneď okolo vás čvirikal. Keď sme sa o tom neskôr bavili, vôbec sa s tým netajil, že mu ide hlavne o business a na ostatné sa môže vysrať. Ale nakoniec to bol celkom príjemný chlapík, teda večer na párty, keď už nešlo o peniaze. Aj tu vidíte, čo je to zákulisná diplomacia. Bol výborný, mal na to aj školy, aj prax, ale najlepším výtvarníkom bol vyhlásený Ďuro.
Na takomto cone stretnete rôzne individuá. Hlavne američania excelovali svojimi zjavmi, niekedy prirodzenými, niekedy maskami. Bežného američana ste spoznali podľa tonáže. Proste sa niečo obrovské gúľalo popri vás. Neviem ako tieto čudá tu dopravili lietadlom, ale veď to poznáte-keď sa napríklad v embéčke vyberú predné sedadlá... Marika pre tieto amorfné bezpohlavné bytosti našla označenie TO, čo veľmi dobre vystihovalo podstatu veci (teda osoby). Bolo tam potom zopár masiek černokňažníkov a princezien, ale najviac ma zaujal Kočkoš. Bol to transexuál, zo dva metre vysoký, ohodený v ženskom gymnastickom úbore, na hlave mal obrovskú ryšavú parochňu, patrične zmaľovaný ksicht, na nohách sieťové erotické pančuchy a lodičky na ihličkových vysokých podpätkoch. Zo zadku mu vyrastal krásny huňatý chvost až po zem. Zo zadu vyzeral veľmi sexi, Libor sa už-už chcel naň vrhnúť, ani bohovi nechcel veriť, že to je chlap. Neviem, ale možno som pre transošov sexi, pretože večer sa pri mne Kočkoš pristavil a chvíľu sme diskutovali, ale tancovať s ním sa mi teda nechcelo. Ale bol to v podstate veľmi príjemný spoločník, staral sa poctivo o môj pohár. Možno ho vzrušovali moje pohľady medzi jeho nohy, pretože tam mal pod tesným a úzkym dresom všatko ako na dlani a ja som stále nechápavo hľadal, kde do čerta si schoval gule! Nakoniec som dospel k jednoznačnému názoru, že ich už nemôže mať.
Večer na party aj oznámili, že skonal John Brunner a bola to rana pre všetkých. Mne to povedal už pobede Roberto Quaglia, takže som to stihol už nejako stráviť. Na nedeľu ohlásili premietanie jeho poslednéhi interview, ktoré poskytol v piatok večer Rumunom.
Za najlepšiu párty predošlej noci bola vyhlásená nórska, na ktorú sme prišli neskoro. Vraj od žrádla, kaviáru a whiskey sa stoly prehýbali a bolo na nej okolo 300 fanov. Worldcon vyhral samozrejme Baltimor s 812 hlasmi pred Bostonom (324), Atlantou (194) a Niagarou (189), teda presne podľa úrovne predvolebných párty.
Večer som bol asi na desiatich párty, na každej dávali malú nálepku na visačku. Tentoraz v Forte Crest Hoteli boli párty na figu a márne sme hľadali párty pre teplých, chceli sme tam vojsť s Martinom Cornom pekne za ručičky. Tak sme znova prešli do Centralu, kde mali Rusi párty za Moskvu 2017. Doniesli vyše 40 druhov vodky, škoda že len fľašu z druhu. Chorváti lobovali za Zahreb 99, Austrálci za seba tiež na 99. rok. Klokani mysleli na žalúdok, dalo sa tu najesť. Na pohárik som sa potom stavil na Chicago 2000 a Kansas City 2000. Cez nemeckú a belgickú párty som sa prebojoval až na Antrtica 99, kde ma pozval starý známy z Parconu v Bratislave Neil Rest. Neil Rest je známy na všetkých conoch svojímy párty, ktoré patria medzi špičku. Kedže tu sa mohli robiť v oficiálnych priestoroch len národné alebo kandidátske párty, vymyslel si spolu s Barbara - Jane antarktickú párty. Bola veľmi dobrá, aj keď ju robili len dvaja ľudia. Barbara-Jane žije v Prahe, takže dotrepala kopu pražskej vodky. Tu som ostal až do konca pri besede s novozelándčanmi, Kočkošom, G. R. R.Martinom a kopu ďalšími fanmi. Tu ma objaviul neskôr aj zvyšok našej výpravy, ktorej som sa pravidelne strácal.
Spomenul som národné párty. Len pre ilustráciu uvediem orientačné počty fanov z niektorých krajín: GB 3000, USA 2000, Nemecko 400, Chorváti 200, Rumuni 150, Nóri 80, Rusi, Poliaci po 40, Česi 13, Novozelánďania 11, Slováci 7, Rakúsko a Turecko 5.
Okolo druhej to celé zakapalo na krásu a nedostatok alkoholu, pobrali sme sa teda domov. Martina bola celý večer akási zadumaná, vôbec sa nebavila, len zasnene pozerala do diaľky a s ochkaním spomínala na včerajšiu V. I. P. párty. Asi preto som rozrazil hlavou dvojkrídlové dvere na internáte, keď sa mi podlomili kolená pri jej hláške: „Do p..., poďme sa ožrať!“ a ja som zrútil v šoku na zem. Fakt, doslova. No viete si predstaviť peknú romantickú plavovlásku predniesť nadránom takéto slová? Ja som si dovtedy nevedel. Martina zabodovala aj neskôr jednou hláškou určenou Peťovi Pavelkovi, ale to už citovať nebudem.
