Všechna práva © Interkom 1984 - 1996
Nedeľa, 27. 8. 1995
Našťastie je schôdza ESFS až o jedenástej, takže to stíham. Konečne sa odhlasuje miesto budúceho Euroconu, dostala ho Litva namiesto neprítomných Bulharov. 97. rok dostal írsky Dublin. Veru márne som bol niekoľkokrát vyzvaný, aby som predložil ustečácku kandidatúru, inštrukcie boli jasné-teraz ešte nie. Škoda, pretože všetci tentoraz boli ochotní za Čechy zdvihnúť ruku. Ktovie, ako dopadne hlasovanie na rok 1999, kedy Ústí kandiduje proti Düsseldorfu. Taktiež sa odhlasujú kategórie najlepší autor, naj výtvarník, publicista, časopis a vydavateľstvo. Jarda a Juro získali skalpy najcennejšie, Laser tesne neprešiel. Za najsľubnejších národných autorov dostali ceny Jarda Mostecký a Martina P. (už mi kúpili po pive). Po hlasovacích mašinériách sme ešte nezáväzne dristali so západnými Nemcami, ktorí mali veľký svetabôľ na východných Nemcov, akí sú len ťažkopádni a neprispôsobiví, že utrpeli kultúrny šok a tak dookola. A aby toho ešte nebolo dosť, nasledujúce dve hodiny som prekecal s Bridget o situácii SF vo východnom bloku, o čom teda mala bohovský prehľad.
Teraz som si nie celkom istý, kedy to presne bolo, ale zo známich ksichtov zo dvakrát vystupovala EH na témy jej blízke, ale tie som nestíhal ani časovo ani jazykovo. Juro mal výbornú besedu o čiernom humore vo výtvarnej SF, ktorú mu moderoval Cyril Simsa, Martina zase vo videomiestnosti púšťala dokument o svojej tvorbe a Ivan Adamovič neustále snoril po autorských právach z prvej ruky a zastupoval nás na WSFS. My ostatní sme sa priebežne poflakovali, ale drvivá väčšina programov bolo len hovorené slovo bez akýchkoľvek vizuálnych pomôcok, takže sme väčšinu prednášok odsabotovali. V nedeľu poobede sa už v kongresovom centre značne zvyšovalo napätie v súvislosti s blížiacou sa Hugo Awards Ceremony. Tá prepukla večer o siedmej. Veľmi dôrazne skontrolovali naše oprávnenie vstupu a šli sme si sadnúť. Sedeli sme ďalej od hľadiska, najlepšie fleky dole v strede boli vyhradené pre VIPov, medzi ktorých sa s veľkou pýchou preboxovala aj Martina. Zhasli svetlá a dali sme si zvučku, ktorá bola dobre premakaná. Potom vystúpilo zopár potentátov, ktorí sa nadchýňali Worldconom a Škotskom a Európou a tak dookola. No proste amíci. Ako nám prezradil jeden predavač v obchode, amíci boli úplne unesení, akí sú Škóti civilizovaní, že poznajú aj výťahy a Coca colu. No nezabiješ ich? Nasledovala módna prehliadka kostýmov a masiek. Poviem vám pravdu, bolo to o ničom. Jeden taký olomoucký ples s našimi maskami a všetci tam sa mohli schovať. Libor sa ma opýtal, reku či sa tu dá fotiť a ja som mu ledabolo odvetil, že prečo nie? Po blísknutí sa naňho vrhli hneď traja a len vyhodiť a vyhodiť. Libor využil polohu cudzinca, tváril sa dostatočne debilne, aby som ich presvedčil, že my sme len muzikanti a určite sa to nezopakuje. Keď si však potom blisol aj jeden z VIPov, normálne zastavili celú mašinériu, rozsvietili a dali ho vyviesť! No šoky. Po chvíli maškaráda skončila a začali sa udeľovať ceny. My z ESFS sme za Európu ceny predať nesmeli, ale Japoncom dovolili predávať nejakú fľašu saké za nejakú somarinu. Všetko bežalo v americkej réžii, dobre to pozáte filmových Oskarov. Väčšina hlasujúcich bola z USA, preto aj vyhrali tí čo vyhrali a vyhrať mali.
Po skončení toho cirkusu sa ešte vonku dali za plného osvetlenia fotiť jednotlivé masky a neskôr sme sa všetci vyvalili pred budovu na ohňostroj. Ako poznamenal Jarda, bol akýsi škótsky, vypúšťali po jednom svetielku, akoby šetrili. Ale ku koncu to už rozbalili naplno a dalo sa to pozerať.
Noc sme samozrejme strávili na rôznych párty, pohonných hmôt však už bol citeľný nedostatok, ešte že má človek kontakty a u Nemcov či Belgičanov sa vždy nejaké to pivo ešte našlo. Bol už posledný večer a tak sme si všetci vymieňali adresy sediac na červenom koberci rôzne rozhodení po chodbách Central hotelu.
Pondelok, 28. 8. 1995
Ráno sme si zbalili svojich päť slivák a uložili si batožinu na stanicu. Juro ešte špekuloval, že navštívi rodinné sídlo jeho rodu niekde pri Perthe, ale nakoniec to vzdal a išiel s nami na predávanie cien ESFS. Boli sme len v nejakejh klubovni a zaobišlo sa to bez veľkej pozornosti zo strany organizátorov Worldconu. Rumuni navrhli, že nás je tu veru dosť na to, aby sme dostali Jura aspoň medzi nominovaných na Huga na budúci rok. Briti s nami však spojenectvo odmietli urobiť, že oni majú vlastných kandidátov a budú presadzovať len svojich. Nie nadarmo sa predsa hovorí o anglo-americkej SF, čo sa tam čo majú pliesť ešte nejakí ďalší? Nebodaj by sme im urvali nejaké miesto, ktoré sú ochotní prepustiť amíci pre zvyšok sveta. Neviem ako ostatní, ale ja som hlasovací hárok na Huga tento rok pre istotu ani nedostal, hoci som mal naň nárok.
Martina čakala, že sa odfotí ako preberá svoju cenu, ja som mal prevziať diplom za Jardu Mosteckého, ale vedenie sklamalo. Že vraj nestihli diplomy vyrobiť, že ich pošlú poštou. Doteraz sa tak nestalo, napriek mnohým mojím urgenciám.
Potom sme sa už len lúčili, pokúpili ešte pametné tričká (ja som ho ako agent fasoval od Heidi Lyshol, s ktorou som si rok úradne písal, aby som až v poslednú minútu môjho pobytu zistil, aká je to pekná kočka a že som sa mal veru u nej hlásiť hneď prvý večer, keď mi nechala odkaz, že mám prísť na schôdzu agentov. Odjachali sme na stanicu čakať Martinu, ktorá sa niekde zapotrošila. Na poslednú chvíľu ju rovno k vlaku doniesol sám Jim Burns.
Cesta vlakom ubiehala monotónne, vlak bol úplne nabitý a na porazenie sa nám ušlo miesto len vo fajčiari. Počas cesty som sa snažil odfotiť britské lesoškôlky. V deväťnástom storočí si vykantrili všetky lesy počas priemyselnej revolúcie a až po totálnej devastácii životného prostredia prišli na to, že by sa im na nejakom tom krtinci aj nejaký strom hodil. Vyorali teda brázdy, nasadili stromčeky ako bandurky (no dobre, niekto to pozná pod menom zemiaky) do radu a nechali ich rásť ako vojakov v zákryte. Nielenže to vyzerá hlúpo a smiešne, ale prakticky im to ani nepomôže. Polmetrové stromčeky sa normálne vyberú a sadia náhodne do svahu, napodobňujúc prírodu. Briti sú asi presvedčení, že im po tých umelých kanáloch medzi hriadkami neunikne žiadna zemina dole vodou, pretože na kopcoch majú už odrastené geometrické lesy. Teda, len sem tam, väčšinou sú len holé kopce. No, dosť bolo kritiky, možno je v tom mne zatiaľ myšlienkovo skrytý zámer.
Po šiestich hodinách sme dorazili do večerného Londýna, kde sa ihneď uplatnili týždňové karty na metro zakúpené ešte doma. Boli veľmi praktické, na všetky pásma a vrele doporučujem. Po ďalšej hodine v metre sme sa vytrmácali na zemský povrch a začali zháňať náš hotel. Zvolili sme si však blbý východ z metra a tak sme ďalšiu hodinu blúdili ovešaní batožinou okolo stanice, kým sme konečne našli nasraní na celý svet a hlavne na neschopnosť spolucestujúcich náš hotel. Všetci sme mali toho na dnes plné zuby, takže sme zaliezli do izieb a znižovali hladinu adrenalínu.
