Všechna práva © Interkom 1984 - 1997

Tak. Začnem pekne od začiatku, teda od stredy, aj keď tie začiatky nebývajú veľmi zaujímavé. Takže najskôr sa nám pri štarte v Bratislave pokazilo lietadlo. Muselo sa vrátiť späť zo štartovacej dráhy. Do pilotnej kabíny nabehli ujovia v rovnošatách. Jeden z nich vytiahol nejakú súčiastku nachádzajúcu sa medzi dvoma pilotskými sedadlami a rýchlymi údermi skrutkovačom sa pravdepodobne snažil odhaliť chybu. Po štyridsiatich minútach súčiastku vymenil a letelo sa!

       V tom čase už veľa cestujúcich chytalo pobledšiu farbu, hlavne tí, čo mali v Zürichu prestupovať do Los Angeles. Totiž ak to lietadlo na nás nepočká, nemáme šancu ho stihnúť. Ale stihli sme. Naša päťčlenná skupina sa zjednotila a spoločnými silami sme zvládli skupinový beh z jednej strany letiska na druhú. Našťastie nezabudli preložiť aj našu batožinu. To som vtedy samozrejme ešte nevedela. Ale dúfať som neprestávala.

       Nasledovali únavné hodiny nekonečného sedenia. Na obrazovke nám ukazovali dráhu, ktorú sa už našemu letúňu podarilo uraziť. Človek mal z toho takú radosť, keď mohol sledovať tú dlhú červenú čiaru za lietadlom. Ale sme už toho prešli! Tá radosť pravdaže veľmi rýchlo zmizla, keď sa ukázala mapa pokrývajúca celkovú trasu a na nej sa lietadlo nijako očividne nepohlo.

       xxx

       Napokon som sa dočkala. Moji súkmeňovci sprevádzajúci ma od Bratislavy sa rozpŕchli po svojom a ja som mohla začať vyzerať svoje budúce spolubývajúce, ktoré ma na Los Angeles International Airport mali čakať. Ono to býva dosť blbé, keď hľadáte niekoho koho ste ešte nikdy nevideli. Aj keď majú dostať tabuľky s menami.

       Po polhodine sme sa našli Jedna pochádzala zo štátu Washington, druhá z Oklahomy. Ale v LA sa našťastie vyznali obe. Po rýchlom telefonáte domov, že lietadlo predsa len nespadlo ani nevybuchlo, sme nasadli do fára z požičovne. Cestou sme sa museli staviť po nejakú poštu do Pasadeny, takže nám cesta z jednej strany LA na druhú trvala o niekoľko hodín dlhšie. Ešte musím spomenúť, že pri výjazde z letiska som bola upozornená na dôležitosť jedného tunela, ktorým sme prechádzali - točila sa tam jedna scéna do filmu „Speed“.

       Cestou z Pasedeny do Anaheimu, miesta konania Worldconu, si bohužiaľ nepamätám, pretože som ju odspala. Boli síce iba štyri hodiny poobede, ale na náš čas som už mala 2 hodiny v noci. Prebrala som sa až neďaleko hotela. od cesty bolo vidieť čudné kopce a stavby vytŕčajúce z neďalekého Disneylandu.

       Po zaregistrovaní sa v hoteli sme si boli omrknúť okolie. Convention sa mal o konať na hoteloch Marriott, Hilton a Anahaim Convention Center. Hotely vyzerali super. Fascinovali ma najmä všadeprítomné palmy a horúčava, ktorá mi bola po tom našom tohtoročnom severskom lete normálne príjamná. Možno preto, že človek strávil celý Worldcon v uzavretých priestoroch s klimatizáciou.

       Prvý šok prišiel, keď som na jedných dverách našla veľkými písmenami napísané svoje meno. Našla som si tam odkaz, že ma tu čaká David Spáčil, kolega s ktorým sme nedávno spoločne pracovali pre vydavateľstvo Altar, momentálne žijúci v neďalekom San Diegu. Keďže ja si nikdy nepamätám tváre a David bez okuliarov nevidí, tak sme sa skoro nenašli. Ja som tam bola jediná zo Slovenska, on jediný z Čiech. Aspoň vtedy sme si to ešte mysleli. S Davidom sme pokračovali v obchôdzkach priestorov. Stretávala som kopu ľudí, ktorých som si pamätala z iných conov. Ale keď si pamäatám tváre nepamätám zase mená.

       xxx

       Štvrtok. Bolo treba sa zaregistrovať. Keďže som bola účastník programu, musela som to urobiť na úplne inom mieste ako ostatok našej partie. Potom som strávila pol dňa inštalovaním obrazov na výstave. Nejakou nevysvetliteľnou náhodou dostala moja spolubývajúca Jannie panel na výstave hneď vedľa mňa. Výstava bola poriadne veľká a počas celého Worldconu som si ju celú nestihla poriadne pozrieť. Postretávala som kopu známych, prišiel Bob Eggleton, Don Maitz, Jim Burns. Veľkú radosť som mala najmä z originálov Michaela Wheelana, ktoré som si mohla pozrieť prvýkrát v živote.

       Po obede sa konala Opening Ceremony. Ale začala na mňa dosť silno vplývať zmena času. Navyše som sa aj nudila, taže soom sa zodvihla, že sa idem radšej vyspať. Cestou som však stretla Davida. Zistila som, že ja ako výtvarníčka mám prístup do istej Green Room v Hiltone, kde podávajú občerstvenie. Dlho sme neváhali. Ono to bolo totiž zadarmo. Takže načo váhať. Mali tam rôzne koláče a kávu. Napokon sme sa tam zdržali omnoho dlhšie ako sme zamýšľali. Zišlo sa tam niekoľko ľudí, výtavrníci aj spisovatelia a pomaly sa zrodili celkom zaujímavé diskusie. Aspoň som sa zoznámila s istou dotyčnou s ktorou som mala mať ďaľší deň prednášku, alebo panel, ko sa tu tomu hovorí. Mám byť na dvoch paneloch a bola som z toho dosť nervózna.

       Večer nás Jim Burns pozval na večeru. Veľa som z nej nemala. Začalo mi byť zle a moju porciu musel zjesť David. Jim ma ukľudňoval aby som sa panelu nebála, že keď tam bude som mnou Bob Eggelton, nikto iný sa okrem neho ku slovu nedostane.

       xxx

       A prišiel piatok. Dnes mal byť perfektný program. Najhoršie na tom bolo, že kopa dobrých vecí sa mala konať súčasne. A keď som zistila, že sa budú prekrývať ešte aj s mojím panelom, išlo ma rozdrapiť.

       Až tesne pred panelom „SF v Európe“ som sa dozvedela, že tam budem spolu s editorom Locusu. Našťastie som sa ešte poriadne nezobudila, takže som si neuvedomila, že mám mať trému. Panel prebehol pomerne bez problémov. Američania sú v podstate hrozní kľuďasi a tá nálada sa nejako preniesla aj na mňa. Samozrejme som sa chcela porozprávať po skončení prednášky s editorom Locusu. Ale čo som nečakala, odchytilo ma niekoľko ľudí z obecenstva a milý pán Charles Brown mi zdúchol. A keďže si nepamätám tváre, už som ho neodchytila.

       Na obed som si chcela pozrieť diapásmo o maľbách Dona Maitza, ale niede som sa zabudla a nestihla som to. Našťastie som stíhala „Black Pearl Presentation“ s Markom Hamillom (Luke Skaywalker) a Ericom Johnsonom. Uvádzali na trh svoj nový film podľa rovnomenného comicsu. Obaja sú spolutvorcami tohoto príbehu.

       Mala som možnosť vidieť naživo svoju prvú lásku Luka Skaywalkera. Našťastie na rozdiel od minuloročného Glasgowa sa tu všade mohlo fotiť s bleskom. Hamill sa ospravedlňoval, že sa nemôže dostaviť na zajtrajšiu prezentáciu obnovených Hviezdnych vojen, lebo operujú jeho dcéru. Nakoniec pred seba postavil dve kopy letákov so svojim autogramom a keď sa na ne všedeprítomný dav vrhol, Skaywalker sa nečakane a bleskurýchle vyparil.

       Neskôr som väčšinu času strávila v Green Room pre účastníkov programu. To je iná, nie tá pre výtvarníkov, ale tiež je tu občerstvenie zadarmo. Človek tam mohol stretnúť kopu zaujímavých ľudí, teda väčšinou to boli spisovatelia. Dohadovala som nejaké veci so svojou kalifornskou agentkou, keď som zistila, že onedlho má začať môj druhý panel s názvom „Draving to Order“. Mal sa konať v Hiltone v miestnosti California A. Problém bol v tom, že mi nikto nevedel povedať, kde to asi je. Bolo už pozde keď som tam dorazila, ale na moje veľké prekvapenie som zistila, že som prvá. Po desiatich minútach dorazil bob Eggleton a rozhodol, že začneme bez tých ostatných. Po chvíli sa našťastie objavili Richard Hescox a Tom Kidd. A Jim mal naozaj pravdu. Nebolo sa čoho obávať. Keď sa raz Bob rozbehne, nič ho nezastaví. Ostatní sa dostali ku slovu aspoň keď sa predstavovali. Pri konci sa dostavil aj Frank Kelly Freas. Je už dosť starý, chvíľu mu trvalo kým sa dostal na stoličku. A keď zo seba dostal jednu vetu Bob ho uzemnil, že by sa už mal panel končiť.

       Večer sa konala na pozvánky slávnostná recepcia pre výtvarníkov. Víno bolo celkom dobré, ale inak to bola poriadna nuda, tak sme sa presťahovali na diskotéku a neskôr na zvyčajné room parties. Konali sa v Hiltone na terase na piatom poschodí, pod holým nebom na zelenej tráve a medzi palmami.

       Iba tak sme sa s Davidom medzi sebou rozprávali, keď tu neboli nače spolubývajúce, česko-slovensky. Zrazu sa pri nás pristavil istý okoloidúci a zvedavo si nás prezeral. Keď tam tak stál až neprirodzene dlho, pokúsili sme sa ho osloviť: „How are you?“ A on na to: „Ahoj. Jak se máte?“

       Na chvíľu sme onemeli. To nečakal ani jeden z nás. Naozaj milé prekvapenie. Emigroval už dávno, vraj sa v Kalifornii iba tak zabáva a je ex-manžel dcéry výtvarníka Freasa. Zaujímavé. Predstavil nám svojho extravagantného priateľa, starého pána v džínsach a s dlhými šedivými vlasmi a bradou. Vykľul sa z neho George Clayton Jaohnson - autor scenára pre seriál The Twilight Zone. Údajne je to veľmi zaujímavá osobnosť. Dokázal rozpovedať producentom hotový príbeh a nikto netušil, že si ho práve vymýšľal.

       Tá zmena času je v skutočnosti aj výhodná, lebo v nočných hodinách sa človek cítil pomerne svieži. takže spať sme išli až niekedy po štvrtej hodine rannej.

       xxx

       V sobotu sa konali najzaujímavejšie časti programu. Čo ma najviac zaujímalo bola Star Wars Special Edition. Uvádzal ju Steve Sansweet z Lucasfilmu a premietal zábery z nanovo prerobených Hviezdnych vojen.

       Celé to prebiehalo tak, že prvé boli premietnuté staré zábery, potom boli sprístupnené „zábery spoza kamery“, kde George Lucas rozhoduje čo má ako vyzerať, čo sa musí zmeniť. Tak napríklad scéna, kde vojaci impéria pristanú na Tatooine, aby našli našli zmiznutého R2D2 s plánmi Hviezdy Smrti: scéna je zmenená na nepoznanie, všetko sa hýbe, v zábere máme aj obrovské jašterovité zviera na ktorom jeden z vojakov pricválal.

       Ďaľšia zaujímavá zmena nastane v kantíne, kde Jabba vymáha peniaze od Hana Sola. Za Hanom nepríde Jabbov vyslanec, ale samotný Jabba v tom čase ešte schopný samostatného pohybu aj keď iba na spôsob slimáka.

       Príchod do mesta Mos Eisley - jeden z najkrajších záberov - po prašných uliciach sa pohybuje kopa ľudí. V strede vidíme obrovského jaštera s nákladom. Znenazdajky sa vpravo objaví uháňajúci spíder. Vyplašené bytosti rôznych rás sa mu snažia uniknúť z cesty. Veľký jašter sa zľakne, vzoprie sa na zadné a s revom začne triasť hlavou (nové ukážky boli zatiaľ bez zvuku, ale ten rev tam určite dajú...), pričom sa jeho jazdec neudrží a tvrdo dopadne do prachu.

       Spomeniem ešte aspoň jeden pekný záber a to oslavy zničenia Impéria na konci „Návratu Jediho“. Po ukážke osláv Ewokov na Endore sa nám naskytne úchvatný pohľad na Coruskant - bývalé sídlo cisára ovládnuté rebelmi.

       čo je na nových sekvenciách nádherné je ich dynamika. Sú úplne živé. Sú to časti filmu s ktorými údajne Lucas nebol spokojný už od začiatku, ale nemal dosť času ani prostriedkov, aby ich urobil po svojom.

       Má to byť najväčšia celosvetová premiéra v dejinách. Presne po dvadsiatich rokoch od prvých Star Wars. Do úpravy týchto troch filmov bolo investovaných viac ako 10 miliónov dolárov. Zvuk pre špeciálnu edíciu trilógie bude prerobený v THX v Skaywalker Sound. Lucas už prerokoval nové časti hudby s Johnom Williamsom. Vizuálne efekty budú vytvorené v ILM. Premiéra v USA je plánovaná okolo 17. februára 1997, „Empire Strikes Back“ a „Return of the Jedi“ majú nasledovať približne v týždňových intervaloch. Do konca mája by mala byť Special edition premietaná aj v krajinách Ázie, takže ostáva dúfať, že nás nevynechajú.

       Ďalším zaujímavým panelom bola BABYLON 5 Presentation. Program uvádzal samotný tvorca a režisér J. Michael Straczynski. Ukažky z nasledujúcich dielov mi veľa nehovorili, lebo v USA sú už vo vysielaní Babylonu oveľa ďalej, kdežto u nás zo satelitu končila asi iba druhá sezóna.

       Konala sa ešte kopa ďalších akcií, ale väčšina programových miestností bola taká zaľudnená, že sa mi tam ani nechcelo preláčať. Jednalo sa najmä o rôzne panely s hercami zo STAR TREK, Babylon 5, Battlestar: Galaktica, alebo V.

       Dnes som sa konečne odhodlala nahliadnuť do Dealer's room. Vyžadovalo si to dosť veľkú odvahu, lebo človek si môže byť istý, že odtiaľ vyjde s oveľa menším obnosom financií ako tam vchádzal.

       Vydavateľstvá predávali tony kníh, časopisov, komixov, v dvoch stánkoch boli dokonca nádherné meče a dýky. Iba nerada som ich opúšťala. Práve toto bola tá miestnosť, kde si človek mohol odstáť v rade také dve hodinky a odýsť s autogramom od niektorého milovaného spisovateľa.

       Ja osobne som si vyhľadala miesto, kde by som mohla zohnať pokračovanie románu „Mindshipman's Hope“. Až doma som zistila, že mám v knihách aj autogram od autora. Milé prekvaenie. Hlavne keď pokladám túto štvordielnu „ságu o Seafortovi“ za najlepšiu knihu, akú som kedy čítala. Enderova hra sa môže schovať.

       Večer netreba osobitne popisovať väčšinou sú to opäť parties až do rána bieleho

       xxx

       Keď sa mi konečne premenili moje vnútorné hodiny zo stredoeurópskeho času na pacifický, Worldcon sa začal pomaličky schyľovať ku koncu. Dnes sa konal panel o celoživotnej práci Rgerab Cormana, ktorý som taktiež nestihla. Ale veľmi zaujímavá bola napríklad „Výtvarná tvorba pre filmy a televíziu“. Predstavili sa tu viacerí filmoví návrhári, ktorí pracovali na filmoch Babylon 5, Star Gate, Independence Day.

       Napokon, ako všetci, na každom cone, sme skončili v bare s priateľmi. Okrem Jima Burnsa a Davida tam s nami ešte sedel Oliver Schol. Bolo veľmi zaujímavé sledovať ich dialóg. Jim robil v minulosti návrhy pre film Blade Runner, Oliverov prvý projekt bol Mesiac 44, potom Star Gate, a naposledy kasový trhák Independence Day.

       Ako sa deň chýlil ku koncu, blížila sa ôsma hodina a s ňou odovzdávania ceny Hugo a ceny J. W. Campbella. Očakávala som, že američania z toho urobia suer senzáciu, preto bolo moje sklamanie oveľa horšie. Celá ceremónia sa mi zdala vrcholne nudná. Zachránila to asi iba Connie Willis, ktorá svojim humorom osviežila tú celkovú srtojenosť. Viete si predstaviť odovzdávanie takej ceny napríklad bez hudby na pozadí? Minuloročný Glasgow, to bola popri tomto nádhera.

       Aspoň tie nasledujúce parties stáli za to a človeku zase neostalo veľa času na spánok.

       xxx

       Pondelkom cony zvyčajne končia a človeka zaskočí smútok zmiešaný s akousi melanchóliou. Každý sa balí, snaží sa zorientovať, rozlepiť si ospalé oči. Taká zaspatá som sa musela dotiahnuť do výstavnej miestnosti. Keď som zistila, že sa predali štyri moje najobľúbenejšie obrazy, bolo mi takmer do plaču, ale na druhej strane som si uvedomila, že ich nebudem musieť vláčiť na letisko. To mi značne podvihlo náladu. Aj keď nie na dlho. Nasledovali samé lúčenia so starými a novými priateľmi. Večer ostal hotel takmer úplne prázdny. Až som sa pýtala sama seba, čo tam ešte hľadám.

       xxx

       Keďže David mal auto a ešte nemusel nastúpiť do práce v San Diegu v utorok sme vyrazili do ulíc. David šoféroval, ja som navigovala. V jednej ruke mapa LA, v druhej som držala plechovku s colou aby sa mi nevyliala do lona aj druhýkrát.

       Náš prvý cieľ bol Burbank, kde sa údajne presťahovalo množstvo filmových štúdií. Tak sme sa, ani neviem ako, nasáčkovali do warner Brothers.

       Poobede sme zamierili do Hollywoodu. S miernymi problémami sme dorazili k uliciam La Brea a Hollywood Boulvar, aby sme si mohli pozrieť známy „chodník slávy“ a odfotiť sa s odtlačkami rúk a nôh Stevena Spielberga a George Lucasa pred Čínskym divadlom.

       xxx

       A prišla streda. Posledný deň som sa rozhodla navštíviť Disneyland. Dlho som si nevedela vybrať, pretože ma lákal výlet do Universal Studios. Ale, napokon, Disneyland bol k hotelu bližšie aj bol lacnejší.

       A zistila som, že to naozaj stálo za to, pozrieť si ho. Celý Disneyland sa skladá z viacerých obvodov. Ako prvú som navštívila „Krajinu dobrodružstiev“. Človek sa môže previezť loďkou po rieke pretekajúcej cez tropickú džungľu plnú exotických, samozrejme umelých, zvierat. Krokodýly, hady, žirafy, slony, všetko sa hýbe, akoby to bolo naozaj plné života.

       Nezabudnuteľná bola cesta autíčkom po jaskyniach Indiana Jonesa. Ale to všetko sú veci, ktoré sa nedajú opisovať. To proste treba zažiť.

       Jedna z najzaujímavejších bola „Krajina zajtrajška“. V takom Star Wars vás C3PO z Hviezdnych vojen prevezie na Endor, na ktorý sa mimochodom nikdy nedostanete, lebo hneď potom ako sa See Trípiovi nepodarí správne odštartovať a rozmláti polovičko hangáru, vás prepadnú lode Impéria.

       Jedna z najkrajších jeci je Magic Eye Theater. Nasadíte si okuliare a priestorové kino môže začať. Keď nám malá okrídlená príšerka lietala pored nosy, niektoré deti ju automaticky rukou odháňali. Zažili sme opäť let kozmickou loďou ktorej kapitánom bol, a teraz sa držte, Michael Jackson. Minifilm má na svedomí Lucas a trvá asi 20 minút, ale je to dokonalý zážitok. Taktiež to treba vidieť. Popis to nedokáže dostatočne priblížiť.

       Čas v Disneylande ubieha až závratne rýchlo a keď som sa konečne predrala davom sledujúcim spievajúci sprievod zvierat a tancujúcich černoškov, musela som bežať na letisko.

       Ťažko sa mi opúšťala Kalifornia, pretože milujem teplo a palmy, ale nič sa nedalo robiť. Iba dúfam, že sa tam ešte niekedy budem môcť vrátiť. (Najlepšie v zime. neznášam sneh v bratislavských uliciach).