Interkom: The 1997 World Fantasy Convention

V čase od 30. októbra do 2. novembra sa v anglickom Londýne konala World Fantasy Convention. Keže je to väčšinou americká záležitosť a toto stretnutie zavítalo do Anglicka znova po deviatich rokoch, rozhodli sme sa spolu s Martinou Pilcerovou navštíviť túto akciu. Hosťami boli Ian Sinclair, Joan Aiken, Bob Eggleton, špeciálni hostia boli Hugh B. Cave a Ron Chetwynd-Hayes, špeciálny mediálny hosť Doug Bradley; vyzeralo to, že to bude zaujímavý con a tak sa aj stalo...

Do Londýna sme prišli vo štvrtok 30. októbra a po preštelovaní hodiniek na domorodý čas a dohodnutí termínov, kedy a kde sa stretneme, sme sa šli ubytovať. Martina priamo do The International Hotel v Docklands, kde sa celá akcia konala, ja zase na privát v centre mesta. Večer som sa vrátil do conového hotelu s miernym meškaním, moje vnútorné hodiny boli v háji, víken predtým sa menil čas u nás... Stretol som sa s Martinou a po zaregistrovaní sa sme začali zháňať čosi pod zub a vtedy sme si uvedomili čo sú Docklands.

Docklands sú bývalé doky, ktoré boli zbúrané a zmenené na mesto v meste. Je to ultramoderná, osvetlená, presklená a najmä večer, o víkendoch ani nehovoriac, ľudoprázdna štvrť. Domorodci tu robia miliardové obchody s celým svetom, po robote zdrhnú domov a večer nájsť slušné jedlo je vcelku slušná odysea. nakoniec sa podarilo. Martina mi ešte mierne skleslo zreferovala, že na výstave sú výborné veci.

V piatok ráno sme inštalovali naše obrazy na výstave, ktorá bola výberom výtvarníkov naozajstnou bombou! Tým, že tu bol obmedzený priestor a každý mal k dispozícii len dva panely, priniesol každý výtvarník len svoje najlepšie veci. Boli tu klasici ako les Edwards, Jim Burns, ktorý predával svoje originály za dva až štyritisíc libier, Bob Eggleton, alebo nové hviezdy ako bratia Paul and Stephen Youllovci. Naozaj tu bola sústredená svetová špička. Tí, čo chodia po týchto conoch už dlhšie sa svorne zhodli na tom, že je to najlepšia výstava za posledných desať rokov. Moje veci sa mi zdali v porovnaní s touto elitnou prehliadkou, mierne povedané, nezaujímavé. S podobnými pocitmi zápolila aj martina. Ke som sa neskôr o tom bavil s Les Edwardsom,ten sa mi zdôveril, že on to tiež tak vníma a že je to normálny pocit každého normálneho výtvarníka.To nám s Martinou zdvihlo trocha náladu spolu so skutočnosťou, že sme sa na výstavu vôbec dostali, pretože bolo viac výtvarníkov ako miesta na vystavovanie a tak sa museli tí, ktorí nespĺňali vysoký štandard výstavy, uchýliť do dealer's room (predajných trhov).

Zloženie účastníkov conu sa od SF conov tiež drasticky líšilo. Fanúšikov tu mohlo byť asi tak päť, Martina mi tvrdila, že je to maximálne prehnaný odhad. Drvivá väččšina ľudí bola totiž z banže: spisovatelia, vydavatelia, redaktori, predajci, výtvarníci, publicisti a agenti na všetkých priečkach kariéry; od začínajúcich, tých ktorí práve dosiahli svoje prvé úspechy až po etablované superhviezdy. Mal som z toho taký pocit, že aj profíci sa chcú medzi sebou trochu zabaviť a tak si vymysleli World Fantasy cony.

Programy boli veľmi rôznorodé a od štvrtku do nedele ich bolo takmer sto. Množstvo sa dotýkalo upírskej tématiky, keže uplynulo 100 rokov od vydania Stokerovej klasiky Dracula. Jednou z peciek bola účasť legendy filmového horroru - grófa Draculu - himself - Christophera Lee, ktorý po prednáške podpisoval svoju životopisnú knihu (Tall, Dark and Gruesome), ktorá znovu vyšla v prepracovanej verzii. Bolo to naozaj nezvyčajné, vidieť ako sa všetci, či hviezda, či novic, postavili do radu a tešili sa ako malé deti, ke dostali od tohoto impozantného, fakt veľmi vysokého, a nesmierne príjemného pána autogram...

Mňa najviac zaujalo vidieť na vlastné oči pána, ktorý stvárnil v novodobom filmovom horrore jednu z najvýraznejších príšer, kultového herca, Douga Bradleyho, pre menej zbehlých Pinheada, ozajstného démona hrôzy a kráľa filmov Hellraiser. Doug mal prednášku, ktorá čerpala z jeho novej knihy „The Man in the Mask“ (Muž v maske) a zaoberá sa filmovými monštrami, hercami, ktorí ich hrali a make-upom v horrorových filmoch. Tento veľmi príjemný človek korenil svoju prednášku typickým suchým anglickým humorom, takže ju zniesli aj povahy, ktoré nemajú žalúdok na frankensteinov, drakulov, jasonov či freddyov.

Kliniec sobotňajšieho večera bola inscenácia hry Dracula or the Undead z pôvodných textov hry, ktorú pred 100 rokmi napísal Bram Stoker. Tieto texty zozbierala, skompletovala, editovala a hru zrežírovala neúnavná, kreatívna a známa osobnosť anglického fandomu, Silvia Starshine. Hra bola v retro štýle, herci, amatéri, mali svoje texty v rukách, boli dobovo oblečení s dobovou scénou. Hra bola postavená tak, aby sa do nej mohlo zapájať aj obecenstvo, najmä v častiach, kde sa Jonathan harker rozhoduje vo svojom transylvánskom väzení na zámku grófa Draculu a od úteku ho drádza desivé zavýjanie obrovskej svorky vlkov (publika!) Grófa Draculu hral starší pán, anglická verzia Uja Imra, ktorý v zápale hrania z času na čas nevedel nájsť svoj text, čo jeho kolegu vyvádzalo z miery a nonšalantne zachraňoval situáciu replikami typu: „Môžem Vám pomôcť, gróf Dracula?“ Ovácie na konci predstavenia boli naozaj viac než zaslúžené.

Na cone sme sa stretli aj s našim priateľom, redaktorom Ikarie, Ivanom Adamovičom a fajn sme si pokecali. Objavila sa tu aj „dobrá duša všetkých sf fanov“ Bridget Willkinsonová, s ktorou sme mali debatu o SF, conoch, východe, západe a živote vôbec.

Vyvrcholením celého conu bol nedeľný slávnostný banket, kde po nekonečných chodoch a príhovoroch, čím boli kratšie, tým lepšie, boli odovzdané ceny World Fantasy Award a British Fantasy Award. Po skončení banketu sa stala zvláštna vec, ktorá sa výrazne odlišuje od SF conov. Akonáhle sa rozdali ceny, ľudia začali miznúť, vyparovať sa, sublimovať a transferovať do iných dimenzií a do dvoch hodín boli takmer všetci fuč! Martina v snahe nájsť ešte nejakú spoločnosť si to namierila na SFX Post-Award party, kde objavila nejakých asi paitich zúfalcov. Tak sa radšej vrátila. Ja som medzitým zvesil svoje obrazy, trochu pomohol Martine, rozlúčil sa so známymi a vzápätí judgedreddovské Docklands.

V nedeľu večer som vypadol z conu spolu s Bridget Willkinsonovou do Čínskej štvrte sa najesť. Bridget ma zaviedla do super reštaurácie, kde fantasticky dobre varili za neuveriteľne nízke ceny. Normálne som nedokázal zjesť porciu na tanieri a mal som pocit, že skôr pribúda, ako ubúda. No nakoniec som ju zmákol, ale po preťažkom boji si to odnieslo moje tričko, ktoré som mal celé zakeckané štýlovou zelenožltou omáčkou. Pôvodne som rozmýšľal, že to tak nechám a farbou na textil fľaky zakrúžkujem a pripíšem nápis: „Navštívte čínsku štvrť v Londýne!“ Toto mi však kruto prekazila manželka, keže tento draho získaný suvenír kruto a surovo vyprala!

Posledný deň - utorok - sme strávili spoločne s Martinou. Ráno sme sa zacheck-in-ovali v British Airways na Victoria Station, odovzdali batožinu, dostali palubné lístky, kúpili si lístky na vlak do Gattwicku, chceli sme usporiť a tak sme si kúpili vlak, ktorý je tam za 27 minút, na rozdiel od drahšieho, ktorý to zvládne už za minút pätnásť. Potom nasledovala stará achillova päta Londýna, zháňanie známok na pozdravy. Fakt, makačka. Nakoniec sa podarilo a mohli sme vyraziť do mesta. Celý deň bolo ťažko zamračené, postupne začalo popŕchať a nakoniec liať. Prekrásny deň pre jacka Rozparovača. Na Picadilly sme boli v SEGA centre, čo je totálna šialenosť nabitá chrómom, neónmi a rôznymi atrakciami. Alien war už úspešne skrachovala a lístky oproti minulým dvom rokom zvýšili cenu takmer dvojnásobne a tak sme si s Martinou sadli do Meku, (ako familiárne nazýva moja dvojročná dcéra McDonald's) a nasávali atmosféru, ktorá bola maximálne šialená. Potom sme pokupovali pár darčekov, obaja sme si kúpili hodinky a Martinu ešte napadlo ísť si pozrieť Monument, čo je ukrutne starý kus šutru, nazývaný Kleopatrina ihla, štýlovo obklopená železnými sfingami.

Keže súčasťou Monumentu je aj plošinka, kde sa dá pozorovať Temža, na boku sú schodíky do rieky, rozhodol som sa, že z Londýna neodídem, pokiaľ moja noha nevstúpi do tejto rieky. Hrdinsky som zdolal všetky zátarasy, ktoré slabšie povahy možno odradia, no mňa skôr posilnili. Martina zírala, čo to vlastne stváram. Stúpol som na schodíky v odlivovej vlne a vtedy mi došlo, že sú akosi prekliato klzké a ke čo najrýchlejšie nevypadnem, tak sa vykúpem v Temži kompletne celý. Spomalene začínam zdrhať. Podarí sa! martina sa zvíja od smiechu.

Aby sa neopakovala sitácia spred dvoch rokov, kedy sme bežali do lietadla na poslednú chvíľu, išli sme vlakom tak, aby sme mali hodinu a pol rezervy. Naše priam machiavellistické výpočty razom zmaril vláčik rachotáčik, ktorým sme šli na letisko a okrem toho, že bral domorodcov z rachoty domov na vidiek, nemal nič lepšie na práci ako dostať sa do dorpavného kolapsu a tak miesto necelej polhodinky sme šli viac ako hodinu. Na Gattwicku sme pomaly zrýchľovali, náš let bol zo severného terminálu, teda druhý vláčik! Na severnom termináli chvíľu trvalo, kým sme našli správny vchod, colník, priateľ umenia si s radosťou pozrel moje obrazy a už nás začali vyhlasovať v domorodom letištnom rozhlase ukľudňujúcim spôsobom typu: „Posledná výzva, cestujúci...“ Martina síce hrdinsky tvrdila, že nás vyhlásia ešte raz, než odletia, ale radšej sme neriskovali a pustili sa do šprintu hodného olympijskej medaily. Naša odletová brána bola totiž úplne v najodľahlejšom kúte letiska. Stihli sme. O vlas, či skôr o pol chlpu.

Po hodine a pol sme sa s našim poloprázdnym lietadlom dotkli Rakúska a nasledovala krátka cesta na hranice, kde sme hrali výbornú hru s colníkmi s názvom: „Kto mi dá pečiatku?“, ktorá pozostávala z chodenia medzi rakúskou-slovenskou-rakúskou-slovenskou-at. stranou, hľadajúc o polnoci zodpovedného colníka, oprávneného vydať“ pečiatku-potvrdenie-pečiatku-potvrdenie-at. Martina zaspala ešte skôr než som hru dohral. Vtedy mi bolo jasné: „Sme doma!“