Všechna práva © Interkom 1984 - 1998

       

Ahoj všetkým, už je kosa takže v teplých ponožkách a od počítača - o známom lokálnom podujatí menom Tatracon, ktoré v tomto roku vyrástlo z detských topánočiek a veselo sa prehuplo do druhej desiatky. Ešte stáli organizátori Mio a Inga Butorovci, polovička klubu Alien 5, vydali v spolupráci s SFK 451° Fahrenheita k desatinám príležitostný fanzin Pollux špeciál v obmedzenom náklade, kde môžu všetci zberatelia i nostalgicky naladení hostia nájsť kompletnú dokumentáciu od roku 1985 o tomto pravidelne nepravidelnom stretnutí fanov SF v srdci slovenských veľhôr.

       

       Program bol aj v tomto roku bohatý, od čvachtavej paródie na turistiku po vyudené večery pri táboráku v priateľskej atmosfére. Pre skalných malá zmena, rokmi hýčkaný hotel Relax vytunelovali, takže sme hlavy skláňali na súkromných Čingovských chatách v rozptyle niekoľko sto metrov a v táborovej ubytovni Poniklec, čo v stave blato až za ušami dokonale zapadlo do celkového koncepčného zámeru pobytu. Pricestovalo približne 60 účastníkov, a aby sa poučili aj nezasvätení, Tatracon od začiatku nesie podtitul „rodinný con“, takže ide o jednu z mála príležitostí, uvidieť dinosaurov Českého a Slovenského Fandomu vo vzácnych úlohách tatíčkov, vzorných manželov, polovičných abstinentov i prekvapivých gentlemanov a iných netypických duševných polohách. Samozrejme nechýbala rodina Rampasovcov (prezident fandomu v Čechách), Mikuláštíkovcov i Dvořákovcov (organizátori brnenského Draconu), Schusterovcov (prezident fandomu na Slovensku), prekvapením bola kompletná rodina Hofmeisterovcov (SFK 451 Stupňov Fahrenheita) a ďalší a ďalší prírodychtiví nadšenci trúsiaci sa počas celého týždňa.

       Hneď v utorok sme začali, ako som sa dozvedela od hostí rokmi otrlých, presne v duchu celoročných očakávaní besnou túrou Prielomom Hornádu po rebríkoch na novootvorenej trase smer Kláštorisko. Ako neskúsený zajačik som sa historickým o hodinu oneskoreným výstupm zapísala do tatraconových análov, a za život vďačím len náhode a Šimonovým mužným dlaniam v okamihu, keď som v závere trasy v polovici rebríka riešila dilemu, či elegantne spadnem z piatich metrov do blízkeho nevinne zurčiaceho potôčika a vezmem so sebou aj niekoľkých ničnetušiacich holandských turistov, alebo umriem na kyslíkový dlh až o niekoľko krokov ďalej, pri kmeni s metrovým priemerom, ktorý mi v danom okamihu pripadal ako ideálne drevo na rakvu. Zvyšok týždňa som však s touto prechádzkou porovnávala svoj životný výkon - výstup na Teryho chatu v marci v topiacom sa metrovom snehu, takže okolo piatkového poludnia sa Kláštorisko javilo ako slabé béčko. Streda bola venovaná deťom, súťažiam a večernej návšteve jazdiarne v Lieskovanoch. Asi po pätnástich rokoch som znova sedela, nekomentujem spôsob výstupu do sedla, na mimoriadne trpezlivom a odvážnom koni menom Zemánka. Mala som možnosť uvidieť popri kvante žriebätiek aj jedného maličkého ušatého zúrivého vraníka, ale i elegantného pána žrebca menom Démon, ktorého impozantná grošovaná hlava celkom stačila na oľutovanie všetkých pokusov o kŕmenie - snáď neumrie hladom... Vo štvrtok sme na pltiach splavovali Dunajec... Išlo približne o 9 kilometrový úsek od Červeného kláštora po Poľské hranice, od skaly samovrahov cez ústie Bieleho potoka k hraničnej skale Mníška, na ktorej kameň zdegenerovane rastie do podoby orlice v štátnom znaku. Pán predný háčikový pltník bol značne výrečný a po posilnení alkoholom nielenže z plte napriek obavám nespadol, ale postaral sa o naplnenie obavy horšej, požičal mi s palicou aj vestu a klobúk, a počas dvojkilometrového úseku dravej rieky moje drobné rúčky zistili, že kerovať náklad 15 osôb je síce úchvatné, ale preventívne som sa na ich tváre veľmi nedívala... Vo štvrtok, aby nikomu nechýbalo, bola pre výkonnejších na programe túra na Suchú Belú, pre unavenejších na Soviu skalu a pre mňa svalová horúčka typu čítam si. Asi som urobila dobre, pretože jeden krkolomný úsek výstupu komentoval Davídek Mikuláštík vysoko profesionálnym odhadom Mami, tudy by Dáša určite neprošla! V sobotu bol ako každý večer táborák, ibaže rozlúčkový, zabudla som spomenúť lezenie na cvičnej stene, kde pohoreli takmer všetci chlapi okrem neočakávaného Šimonovho skorovyvrcholenia, zabudla som spomenúť kombinovanú intelektuálnu päťku z Brna, Humenného a tam odkiaľ je Jirka T. Pelech, ktorá pre potenciálnych návštevníkov Draconu vymyslela novú potešujúcu bojovú disciplínu. Ešte niektorí videli aj v kine Baník Lost in Space, zatiaľčo iní boli na biliarde... alebo zvrhlo pri ohníku čumeli na telku s pilotným filmom k seriálu Stargate2 v kombinácii s Mc Gyverom. Howgh.