Interkom: Osudy prvej lastovičky slovanskej fantasy

Konečne je tu dlho očakávaná štvrtá časť seriálu o zaklínačovi! Príbehy zaklínača Geralta si získali srdcia mnohých čitateľov. Dôvodov je viacero:

Príbeh čiastočne vychádza zo slovanských archetypov a ani postavy nie sú také čiernobiele, ako sme si už zvykli pri väčšine príbehov západných autorov. Hlavní hrdinovia sa musia nepretržite brániť nebezpečenstvu, ktoré sa na nich valí zo všetkých strán, z dočasných spojencov sa stávajú zradcovia, verní priatelia umierajú, okolo zúri vojna a intrigy mocných. Ešte aj kladní hlavní hrdinovia sa každú chvíľu dostávajú do vzájomných sporov, ich cesty sa rozchádzajú a opäť krížia, konajú podľa svojho pevného presvedčenia, ktoré sa občas rozbíja o tvrdú skutočnosť. Táto tisícročná kolektívna skúsenosť všetkých Slovanov nás nemôže nechať ľahostajnými.

Sapokowski je výborný rozprávač a skvelo ovláda svoje remeslo. Dokonale opisuje akčné scény a všetky druhy rozhovorov (bežné, pracovné, dôverné, žartovné, vyjednávania, zastrašovania, hádky, prekáračky) - toto tvorí 90% príbehu. Je napríklad ťažké nájsť stranu, kde by nebola priama reč (čo je častá chyba iných autorov - týrajú úbohého čitateľa kilometrami opisov a nezáživnými monológmi). Dej sa stále hýbe, vždy sa deje niečo nové a zaujímavé. Postavy sú plastické, prekypujú emóciami (niekedy sa skôr zdá, že by im pomohlo silné sedatívum). Opäť ukážka dobrého remesla: skoro všade v texte je priama reč, ale iba málokde sa uvádza slovom „povedal“, či nejakým blízkym synonymom.

Povolanie „zaklínač“ (aj Ciri je v mnohých ohľadoch zaklínačka) je príťažlivé svojou jednotou protikladných vlastností. Zaklínač je mutant (nečlovek) a pritom sa správa celkom ľudsky. niekedy. Je to nájomný zabijak so zmyslom pre česť a spravodlivosť. Vyhladzovač vybraných živočíšnych druhov sa občas takmer stáva ekológom. Nemá rád mágiu a sám pritom stojí na jej prvom stupienku. Vyhýba sa násiliu, ale ak treba, narobí sekanú aj z menšej armády. Riadi sa množstvom zásad, ale v praxi je celkom nevypočítateľný.

V príbehu sa „oko pozorovateľa“ striedavo zameriava na rôzne postavy, čím sa zvyšuje napätie a znižuje riziko, že stále rovnaký hrdina začne pomaly ale isto liezť na nervy. Vo štvrtom dieli je v centre pozornosti väčšinou Ciri, čo ma veľmi potešilo, pretože po predchádzajúcom dieli som už mal dosť Geralta aj vražedne intrigujúcich mágov. Zatiaľ čo tretí diel bol podľa mňa dosť nevydarený, štvrtý diel opäť dvíha latku.

Teraz ešte pokritizujem dve veci: dosť ma ruší, keď autor (niekedy celkom nevhodne) vkladá do príbehu pohľad z budúcnosti. Netrvám na prísne chronologickom popise, ale náhle „prestrihy“ do ďalekej budúcnosti a späť iba zbytočne dezorientujú. (Potešilo ma však, že vo štvrtom dieli už Ciri neveštila Geraltovi blízku smrť. Začínalo to byť trápne.)

Zaujímalo by ma aj, koľko dielov bude mať „sága o zaklínačovi“. Príbeh sa totiž vôbec nepokúša blížiť k nejakému koncu. Do deja stále vstupujú nové a nové postavy, ktoré skôr či neskôr umierajú, Geralt a Ciri sa rozchádzajú a opäť stretávajú (kdesi v okolí pobiehajú Marigold a Yennefer ako spomienka na časy, keď bol Geralt hlavným hrdinom poviedok) a stále sme tam, kde na začiatku.