Všechna práva © Interkom 1984 - 1999

Po prvý raz som si túto otázku položil, keď som zistil, že čitatelia SF majú radi ten istý druh literatúry, no každý z iných dôvodov. Po druhý raz ma k nej priviedli diskusie o autoroch, ktorí vedia či nevedia písať. Často išlo o toho istého autora a to isté dielo, iba o opačné stanoviská - neraz pri rôznych príležitostiach aj od toho istého čitateľa. Akosi nikomu doteraz nenapadlo zastať sa nešťastných autorov. Čo by však povedali autori, keby mali posudzovať čitateľov podľa ich schopnosti dobre alebo zle čítať ?

       Čítať literárny suterén, brak a triviálnu literatúru je vraj ľahké, lebo to je duševný hamburger pre intelektuálne podvyživených adolescentov a im duchovne rovných dospelých. McDonaldovská strava je však určená pre pštrosie žalúdky pubertiakov a na pôžitok z čítania triviálnej literatúry nestačí zvláštna odolnosť a povaha. Nie každý vie čítať všetko.

       Bez ohľadu na to, či kniha je dobre alebo zle napísaná, ak je to fantastika, má určité žánrovo špecifické znaky (zvyčajne súhrnne označované pojmami ako „fantastické ozvláštnenie“, „sense of wonder“, a pod.). Sú to vlastne signály, ktoré autor vysiela čitateľovi. Ak ich ten nedokáže prijať a rozlúštiť, hra na vzájomné porozumenie sa mení na komunikačnú bariéru. Namiesto spoločnej tvorby fantazijného sveta nastúpi vzájomné nedorozumenie. Informačný deficit vedie k odcudzeniu a prerušeniu komunikácie. Ak čitateľ knihe nerozumie, začne sa nudiť, prestane čítať a zo svojho nepochopenia obviní autora.

Nejdem sa tu púšťať do pokusov definovať SF. Nie preto, že Samuel R. Delany v článku uverejnenom v New York Review of Science Fiction vyhlásil pokusy definovať ju za nemožné a neželateľné. Mám na to dva dôvody: Po prvé, táto úvaha by sa pokusom o definíciu SF zmenila na čosi iné, podstatne dlhšie. Po druhé, vytvorením takého etalónu by som si sám zviazal ruky. Vytvoril by som definíciu, vylučujúcu ako každá definícia všetky ostatné, a tým by som vyradil z fantastiky veľký počet diel, ktoré sa do nej podľa tej mojej nezmestia. Definícia sa podobá lúču svetla, ostro osvetľujúcemu ohraničený úsek skutočnosti, a tým vlastne zahaľujúcemu do tmy jej zvyšok.

       Zavše ma vábi pohodlné stanovisko, podľa ktorého je SF výnimočným javom v našom fyzikálnom vesmíre, a preto ju nemožno definovať. Sama totiž definuje ustavičnú zmenu a nemožnosť trvale vyhovujúcej definície sveta. Ak sa SF zaoberá premenami skutočnosti, konštruuje hodnoverné svety, v ktorých tieto špekulatívne zmeny môžu fungovať. Inak povedané, čitateľ SF sa stáva súčasťou príbehu a dotvára si ho vo svojej predstavivosti. Čitateľ realistického diela vníma autorov svet ako daný, nepolemizuje s autorom a nenavrhuje mu zmeny. Môže autorov literárny svet prijať alebo odmietnuť, ale nepochybuje o jeho existencii. Autor fantastického žánra neponúka čitateľovi len možnosť pochybnosti. Priamo ho vyzýva ku spolupráci na tvorbe základu svojho diela. Najčastejšia námietka proti SF ako žánrovej skupine sa týka práve vierohodnosti a reálnosti opisovaného sveta. Spočíva v odmietnutí základov autorovej imaginácie. Týmto spôsobom možno veľmi ľahko zabiť v zárodku aj klasickú rozprávku tvrdením, že „v skutočnosti“ neexistujú nijaké šarkany ani sedemmíľové čižmy, hovoriace kone ani oriešky skrývajúce kompletnú plesovú výbavu Popolušky. Fyzikálne azda korektná argumentácia o neexistencii nadpriestorových pohonov, n-tých dimenzií priestoročasu, umelej inteligencie, mimozemšťanov a mnohých ďalších rekvizít klasickej SF je vlastne otázkou, prečo sa autor nedokáže zrieknuť túžby po iných svetoch a čitateľ odvekej túžby po pocite zázračného, a namiesto toho sa radšej nevenujú fotografovaniu vlastnej domácnosti, dokumentárnemu filmovaniu svojho pracoviska a susedov, či sústavnému sebapozorovaniu v zrkadle a nudeniu čitateľa nekonečnými opismi vlastných nálad a pocitov.

Opera je, keď niekoho bodnú mečom do brucha a on namiesto toho aby zomrel, začne spievať. Jednotlivé druhy umenia majú vlastné konvencie, teda dohody o pravidlách tvorby a zároveň aj o pravidlách vnímania publikom. Nezasvätenci, ľudia nepoučení a nenaučení toto umenie vnímať, mu jednoducho nerozumejú. (Nezrozumiteľnosť japonského divadla Nó alebo čínskej opery pre európskeho diváka je názorným dôkazom tohoto tvrdenia.) Aj jednotlivé žánre nášho európskeho umenia sú vytvorené v osobitných kódoch, dešifrovateľných v plnom rozsahu iba pre publikum, ktoré je ochotné pristúpiť na používanie tohoto osobitného kódu autorom a je schopné tento kód dešifrovať, preložiť si ho z jazyka umeleckej symboliky do jazyka svojho rozumového a citového vnímania.

       Pri viacerých druhoch vážnej hudby, poézie aj výtvarného umenia je zrejmé, že veľkým skupinám ľudí, ktorým také umenie nič nehovorí, nepomáha ani spoločný kontext európskej kultúry. Poznám len málo ľudí, ktorým bez pochybností verím, že dokážu s pôžitkom počúvať dodekafonické skladby Arnolda Schönberga alebo čítať Hviezdoslavovu poéziu. Na rozdiel od všeobecne rozšíreného predsudku sa domnievam, že to isté platí tiež o zdanlivo ľahkých a nenáročných žánroch populárnej literatúry, aj o fantastickej literatúre. Azda práve SF si vyžaduje oveľa väčšiu schopnosť čitateľa prijať pomerne náročné pravidlá hry, ako napríklad kovbojka, detektívka alebo socialistický realizmus. Vyžaduje tiež vyšší stupeň spolupráce pri tvorbe nových svetov, menej predsudkov alebo väčšiu ochotu sa ich zrieknuť. Predpokladom intenzívnejšej spolupráce s autorom je tiež lepšia predbežná príprava čitateľa, základné poznatky o charakteristických črtách a vývojových trendoch súčasného sveta, orientácia v základoch moderných vied a technológií, schopnosť prijímať terminológiu rozmanitých odborov i jazyk vyjadrujúci zvláštnosti viacerých, viac alebo menej exotických kultúr a subkultúr ako estetický výrazový prostriedok. Relatívna náročnosť kódu SF by mohla čiastočne vysvetľovať jej časté neúspechy na knižnom trhu.

       Doteraz sme hovorili viac o vlastnostiach čitateľa, ako o vlastnostiach literatúry. A opäť sme pri nej, pri definícii fantastickej literatúry, aspoň z hľadiska jej čitateľnosti. Fantastická literatúra sa pre svoju obsahovú, formálnu, žánrovú a druhovú rozmanitosť podobá španielskej krčme, v ktorej každý konzumuje len to, čo si sám priniesol.

Začneme tým najjednoduchším. Býva to celkom obyčajný dobrodružný príbeh so sujetom redukovaným na fabulu a s postavami redukovanými na hrdinov a zloduchov, kovbojka preoblečená za vesmírne dobrodružstvo, rytier bez bázne a hany, preoblečený za záchrancu zlými mimozemšťanmi ohrozenej alebo umierajúcej Zeme, a pod. Variácií a vzorov je mnoho. Takže tu máme vesmírne vojny pre adolescentov, ktorým nestačia vymyslené hrdinstvá Starej Drviacej Ruky na nikdy neexistujúcom Divokom Západe, ale potrebujú rozlet svojej fantázie okoreniť štipkou súčasných dobrodružstiev poznávania a veľkou dávkou šťastnej budúcnosti ľudstva vo Vesmíre, keďže ich súčasnosť v tesnom panelákovom bytíku spolu s nervóznymi rodičmi a vrieskajúcim súrodencom je natoľko deprimujúca. A buď im za to chvála, lebo aspoň tušia, že dedičstvo objaviteľských a dobyvateľských ciest od antických plavieb za Herkulove stĺpy po pristátie Apolla 11 na Mesiaci, dobrodružstvá vedy a techniky sú oveľa fascinujúcejšie a pritom životu bližšie, než chválospevy na svetlé zajtrajšky komunizmu.

       Na približne rovnakom stupienku literárnej náročnosti stojí triviálna fantasy, modernizovaná rozprávka. Dobyvateľskú romantiku v nej nahrádza tradičná romantika nadprirodzených bytostí, zaniknutých civilizácií a mágie. Nemožno zabudnúť ani na postavu hrdinského barbara, neskazeného civilizáciou. Kultúra sa vo fantasy tradične zobrazuje ako čosi úpadkové a zákerné. Poznanie iné, ako tajomstvá ovládania oceľovej, podľa možnosti čarovnej čepele, je nebezpečné a svojmu nositeľovi nezvykne prinášať šťastie. Ušľachtilý barbar býva nepoškvrnený inteligenciou, no výpad meča či úder mocnej päste nahrádza zmäkčilé uvažovanie takmer rovnako dobre, ako vhodné zaklínadlo či amulet dokáže prekonať úklady zlých čarodejníkov alebo hrozby démona.

       Nemôžem si pomôcť, no vrátane klasickej rozprávky sme tu opäť aj pri mužnej tradícii európskej literatúry od rytierskej romance až po kovbojku, v ktorej silnejšia päsť a rýchlejší výstrel sú dôkazmi väčšej pravdy aj ušľachtilejšieho charakteru. Pokazila nám to vlastne až detektívka. Napriek statočnému úsiliu americkej tvrdej školy sa z nej ani mnohými údermi po hlave hrdinského detektíva nepodarilo celkom vytrieskať myslenie, aspoň v podobe náročnej dedukcie, že vrahom bude asi záhradník.

       Napriek všetkej zdanlivej maskulínnosti je fantasy literatúra pre jemné, romanticky založené duše, neznesiteľne zraňované chrapúnskou realitou všedného dňa. A to je vlastne dešifrovací kľúč, únik do sveta, v ktorom nie je dôležité, aké zákony tam platia. Dôležité je, že tam neplatia zákony, privádzajúce náš skutočný svet do stavu, ktorý čitateľ fantasy považuje za natoľko neprijateľný, že akékoľvek porušenie jeho zákonov je vítaným spôsobom, ako mu uniknúť.

       Na rozdiel od čitateľa fantasy, čitateľa sci-fi nedeprimuje skutočný svet, ale jeho nedokonalosť. Únikom od tejto nedokonalosti je zdokonalenie ovládania jeho zákonov a nádej na lepší budúci alebo paralelný svet. Motivácia prijať pravidlá hry však nestačí. Samotná hra spočíva v stvorení nového sveta. Na tvorbu tohto sveta v sci-fi je potrebná znalosť zákonitostí známeho sveta a zároveň možností, ktoré veda poskytuje na ich zmenu či rozvinutie. Inak povedané, čitateľ okrem ochoty prijať autorove signály musí mať aj dostatočnú prípravu na to, aby ich mohol rozlúštiť. Kľúčom ku kódu fantasy nie je elementárna znalosť modernej vedy a techniky, ale náklonnosť k technikám a terminológii ich predchodkýň, mágie, čarodejníctva, alchýmie, stredovekého bestiária fantastických a nadprirodzených bytostí.

       Horor môže mať základnú ontologickú konceptuálnu výbavu spoločnú s fantasy aj sci-fi, no používa ju na iný účel. Horor nové svety sám nevytvára, používa len svety vytvorené autorskými technikami sci-fi a fantasy na vyháňanie čerta diablom. Hrôzam každodennej skutočnosti vzdoruje tým, že sa ich usiluje predčiť vytváraním umelého desu za pomoci výrazových prostriedkov iných žánrov. Otvorená ostáva otázka, čo sa stane z hororu, ak sa mu podarí nájsť si stavebný materiál a svojskú architektúru na výstavbu svojich vlastných svetov.

Na vyššej úrovni je dedičstvo klasických sociálnopolitických utópií, moderné utópie a antiutópie. Tie sa prihovárajú inému typu čitateľa, ako predchádzajúce žánre. Bolo by možné hovoriť tiež o katastrofických príbehoch, inšpirovaných zlyhaniami pokroku, fantastickej detektívke a ďalších subžánroch fantastickej literatúry. Za osobitnú pozornosť by stáli napokon diela, ktoré prekračujú tesné žánrové hranice a vďaka vyzretému literárnemu spracovaniu sa stali umeleckou literatúrou. Tie časť literárnej kritiky vyraďuje z fantastickej literatúry na základe tautologickej definície, že to nie je fantastická literatúra, ale vďaka vysokým estetickým kvalitám dobrá literatúra, teda jednoducho literatúra. Bývam v pokušení súhlasiť s týmto názorom a myslieť si, že literatúra je len jedna, a to ostatné nie je literatúra. Lenže ako všetky jednoduché riešenia, aj toto životná prax usvedčuje zo lži.

       A čo sú vlastne kódy, ktoré viac alebo menej úspešne dešifrujeme ako vlastnosti fantastickej literatúry ? Zatiaľ sa mi vidí, že k nim patrí myšlienkový experiment, simulácia, oxymoronizmus, autoreferenčnosť, rekurzívnosť, parataxia, diskurzívnosť, otvorenosť, a podobné typické výrazové prostriedky SF viac, ako jej obsah, charakteristické tematické a motivické inštrumentárium fantastiky. (Tie bláznivé a nemožné príbehy o robotoch, počítačoch, kozmických cestách, mimozemšťanoch, šarkanoch a supermanoch, mágii a nadprirodzených bytostiach, atď., na ktoré sa v doterajších teoretických úvahách aj v bežnom myslení redukovala fantastika.) Že vám tento môj názor veľa nehovorí ? Nič to, azda nevysielam v kóde, ktorý viete dešifrovať. Alebo možno ani vy ešte neviete celkom dobre čítať fantastiku ? Možno teda o tom viac niekedy nabudúce, ak dovtedy nezistím, že som sa tu mýlil.