Všechna práva © Interkom 1984 - 1999

Termín Porady sa neúprosne priblížil, preto som sa rozhodol pre bezproblémovú cestu dať dohromady auto. V podstate šľapalo ako hodinky a ako jedinú vážnejšiu závadu som vyhodnotil nefungujúce blinkre.Tak som ho dal do servisu, reku opravte mi smerovky, idú si ako chcú. „Dajte si tu vedľa kávičku, za hodinku to máte hotové“, znela bohorovná odpoveď. Za hodinu a pol mi aj skutočne zavolali, že si môžem prísť po auto. Suveréjne mi ukázali opravené smerovky a skásli 600,- Sk, lebo vraj museli rozoberať prístrojovku a vymenili prerušovač.

       „Šľak to traf, hlavna vec, že fungujú blinkre“, pomyslel som si, sadol za volant a chystal sa odjachať. Chyba lávky, auto pri otočení kľúčom neurobilo ani ťuk. Mládenci chvíľu hľadali chybu, nenašli, tak vraj sa len vybila baterka a kedže sme na kopci, spustime auto z kopca. Spustili.Nepomohlo. Ďalšiu hodinu hľadali chybu. Nepomohlo.Konečne nápad: „Roztiahneme Ho!“.

       „Genitálne,“ hovorím, „ale toto auto sa nemôže roztláčať a nie to ešte rozťahovať! A vôbec, ja som si tu dal funkčné auto a trebalo opraviť smerovky!“ snažil som sa na moje pomery celkom rozumne argumentovať.

       „To bude O.K., šéfe“, ukľudnili ma profesionáli a roztiahli auto. Po pár metroch skutočne naskočilo a normálne priadlo. Zdalo sa mi síce, že trochu viac prešmykuje spojka, ani výkon to nemá ako pred chvíľou, ale v podstate šlo. Ukľudnil som sa tým, že do spojky im kvapol olej a že sa to urobí a jachal som vybavovať svoje veci.

       Na druhý deň som konečne ukončil neodkladné pracovné povinnosti a aby som stihol prísť načas po čakajúcu Lulu v Ružomberku a Včielku Dášu v Žiline, naložil som veci do auta a chcel vyraziť. Opäť ani ťuk. Zavolal som svojich predavačov, nech mi prídu roztlačiť auto. Nepomohlo. Rozťahoval ma náhodný šofér i následne privolaný kamarát. Nepomohlo.Nasratý jak Srb po zbombardovaní obľúbenej cukrárne som zavolal do servisu, nech si prídu po auto a začal som obvolávať známich, kto mi požičia funkčné auto. Obvolával som hlavne kamošov, čo majú firmy a aspoň dve autá, no nepomohlo, z rôznych príčin to nešlo. Rozdal som čierne puňtíky a prehodil poradie kamarátov. Samozrejme nepomohlo. Až sa sám ozval fan Peťo Petrášik. Má Škodu 130 a je ochotný ju požičiať. „No hurá“, zreval som v duchu a pelášil po auto. Štarovalo nejak zdĺhavo, ale naskočilo. Peťo mi ešte popísal nejaké jeho finty, pretože to auto bolo aj na plyn a mohol som vyraziť. V tejto chvíli som mal slabé tri hodinky meškania.

       O chvíľu sa ozvala Včielka, že kde som, lebo ona je už v Žiline, kde som mal už byť aj ja. Ukľudnil som ju vyhlásením, že o tri hodiny som tam ako na koni a všetko je v poriadku, ideme podľa predpolkladu (nie môjho, ale tých škodoradostníkov, čo ma už poznajú).Auto však išlo nejako čudne, nie a nie z neho dostať nejaký výkon, plazili sme sa ledva deväťdesiatkou. Pribil som tam sytič, auto sa konečne trochu rozbehlo. Potom však Libor začal protestovať, že to veľa žerie a aby som prepol na plyn. Váhal som, ale nakoniec som prepol a na moje počudovanie si to auto ledva všimlo a jachali sme ďalej. Nasratú Lulu sme vyzdvihli len s trojhodinovým meškaním v Ružomberku, keď sa už pomaly poberala nazad do Bystrice. Znova volala Včielka, ukľudnil som ju, že sme v pohode a plánované meškanie dodržíme. Libor však nedbal na moje dôrazné upozornenia, že po ceste mu nikde stavať pre jeho kýfliky (rožky - pozn. prekl. NŠ) a prchol do obchodu, kde sa kľudne zdražal dvadsať minút a ešte mi s úsmevom povedal, že nemá zmenené love (peniaze - pozn. prekl. RŠ). Poslal som ho, ako už v poslednej dobe býva zvykom, do teplých krajín a snažil sa naštartovať. Samozrejme, nešlo to. Po pol hodine chytili aspoň tri valce a odviekli sme sa k najbližšej pumpe, kde tesne pred ňou auto zdochlo a Lulu s Liborom ma museli dotlačiť. Po ďalšej štvrťhodine som prišiel na to, že je prepálený sviečkový kábel.Opravil som to a vyrazili smer Žilina v ústrety len štyri hodiny čakajúcej Včielke. Všetko išlo ako po masle, keď tu zrazu pod hradom Strečno zvädol plynový pedál ako opitému milencovi napr. jazyk.“ Pretrhlo sa plynové lanko“, sucho som skonštatoval. Brnkol som Peťovi, že čo sa s tým dá robiť. „No opraviť“, znela genialna odpoveď. Bolo len nejakých osem hodín večer a otvorených servisov na dohľad mrákavy, keď tu zrazu sa k nám dotackal z posledných síl opitý stopár. Keď mu po chvíli vysvetľovania došlo, v čom je problém, nasmeroval nás za jeho švagrom dole v dedine, že on nám to urobí. Spustili sme auto dole do dediny a vybrali sa hľadať švagra. Našiel som ho v krčme už v pokročilom štádiu vyrovnávania si osobných účtov s metlou ľudstva, ale ešte vládal chodiť a bol ochotný dokonca opraviť auto. Trvalo mu to len tri hodiny, kedy sa stihol pohadať s kamarátom, pobiť so švagrom a asi desaťkrát urobiť dookola to isté na aute. Libor s Lulu pospávali v aute, ja som kmital okolo ožratých mechanikov, snažil sa viesť rozhovor na prijateľne nizkej úrovni, ukľudňovať Včielku v Žiline, že všetko je na najlepšej ceste a sem tam si schladiť zvyšky zdravého rozumu v blízkom Váhu. Dozvedel som sa nejaké zákulisné informácie z nakrúcania filmu Dračie srdce, ktoré točili hneď vedľa dediny (amíci zaplatili za sliepky, ktoré tam pobehovali a potom si ich aj tak mohli dedinčania zobrať späť! To bol obchod!), skásli ma o šesťsto kačiek a o jedenástej večer sme vyrazili do 15 km vzdialenej Žiliny v ústrety nadržanej Včielke.

       Na prvej križovatke v Žiline mi zdochol motor. Snažili sme sa škodovku roztlačiť, ale nešlo to. Telefonát Peťovi prezradil, že je možno len zaseknutý štartér (ktorý je tam len taký náhradný za ten, čo je v oprave) a treba po ňom poklepať kladivom, ale štarér je celkom dole a je nutné si ľahnúť pod auto. Príjemne pršalo a mne sa do toho ktovie prečo nechcelo, keď tu zrazu kde sa vzal, tu sa vzal, práve spadol z Marsu dobrodinca. Pristavil sa pri nás, či nepotrebujeme pomoc, nejaký mladík, tiež na škodovke. Rozťahoval ma po celej nočnej Žiline, nepomohlo. Volala opäť Včielka, ukľudnil som ju, že už sme v Žiline, toť na dostrel od stanice, len sú drobné poruchy, ktoré sa snažíme odstrániť. Neviem, či jej to pomohlo. Mladík ma odtiahol do non-stop servisu. Nepomohlo, lebo bol samozrejme zatvorený. Tak ma odtiahol na druhý koniec mesta do záchranného systému Slovakie alfa. Tu technik auto nadvihol, preklepal a skonštatoval, že štartér je v prdeli a on nemá náhradný. Len taká rozkoš. Ale že vraj ráno by to vedel zariadiť. Chvíľu sme sa radili s naším dobrodincom, čo s načatým večerom. Zaujali ho moje erotické kalendáre, ktoré som viezol Skrblíkovi, tak som mu venoval dva kusy. Ponúkol sa, že skočí po kamošov a dovezie ich k autu. Neveriaco som nad toľkou ochotou krútikl hlavou, keď sa mi priznal, že svojho času mu prdlo auto na Východe a práve košičania ho zachránili a ťahali ho nejakých 100 km mimo svojej trasy, a tak sa rozhodol, že aj on, ak bude mať možnosť, pomôže motoristom v núdzi. Tú možnosť som mu poskytol. Som proste dobrák od kosti. Vidiac, ako mu bezprostredne vychádzam v ústrety, aby mohol páchať dobré skutky sa dokonca rozhodol, že nás teda hodí svojím autom teraz v noci do nejakej tej Kopřivnice. Keď som mu ukázal mapu, pochvaľoval si, že je to len hodinu a pol cesty odtiaľ a že do rána okrem spánku aj tak nemá čo robiť. Po menších zmätkoch s odchytom kamošov (Libor zase raz šetril baterku na mobile) a vyzdvihnutím len osem hodín čakajúcej Včielky na stanici, sme sa dohodli, že všetci odchádzajú s naším dobrodincom do Kopřivnice a ja ostávam na noc a ráno skúsim spojazdniť auto a prídem za nimi. Kamoši odjachali aj s mojou mapou a ja som strávil najtriezvejšiu noc na sf akcii. Iste všetci uznáte, že som už bol de facto na akcii, pretože takýto fantastiký večer som ešte nezažil.

       Ráno (áno, ráno, pretože bolo nejakých osem hodín) mi na recepcii v hoteli ukázali servis a miestne spoje a vyrazil som. Žiadny automat ani stánok, kde by sa dal kúpiť lístok, tak som šiel sťa by čierny pasažier. Nechytili ma. Vystúpil som a pomaly došiel k servisu, ktorý mal byť otvorený, ale nebol. Práve som sa chystal zavolať na udavané telefónne číslo, keď som zbadal vracajúci sa autobus. Rýchle som prešprintoval tých dvesto metrov k zastávke a modli sa, aby ma nechytili revízori. Samozrejme, že ma chytili. Ale boli milí, ani nechceli tých 606,- Sk v hotovosti, len mi vypísali nejaký papierik, že sa mám v pracovných dňoch dostaviť na nejaký úrad v Žiline. Som tam jak na koni. Prišiel som do druhého servisu, bol opäť nefunkčný a od chlapov v blízkej továrni som sa dozvedel na moju veľkú radosť, že v Žiline v sobotu nie je otvorený žiadny servis. Nejaká mladá blonďatá žaba sa ale ponúkla, že teda ma aspoň odvezie k môjmu nepojazdnému autu, aby som prišiel na veselšie myšlienky. Kedže som bol na konci s psychickými silami, ani som jej nedával nemravné návrhy.

       V Slovakii alfa mi sľúbili, že mi zoženú súkromníka, ktorý mi to urobí. Už som sa začal vytešovať, že sa predsa len všetko na dobré obráti, keď som zistil, že som stratil mobil. Dokonalé. Sadol som si na zem a začal sa tíško pochechtávať.

       Keď došiel servisman, potlačil som posledné záchvaty zúfalstva nad nepriazňou Osudu a vyhlásil som druhé kolo, ešte som nebol úplne K.O. S tichým výkrikom: „Ja tomu skurvenému Vesmíru ešte ukážem“ som skočil do auta a vybrali sme sa hľadať mobil. Moje tušenie bolo správne, spadol mi do trávy, keď som napodobňoval C. Lewisa na hladkej dvojstovke k zastávke autobusu. Našiel sa mobil, mal som servismana, po tomto mojom háku sa sily v ringu vyrovnali a Osudu veru nebolo všetko jedno. Ale ešte nehádzal uterák, len tehly do hlavy. Po výmene cievky sa ukázalo, že je odtrhnutý pastorok, potom sme čistili sviečky, nastavovali voľnobeh a iné roztopašnosti, auto však stále nešlo. O jednej poobede konečne zabralo, do rezervy som si zobral ešte sviečku a kábel a vyrazil o tri kilá ľahší na Kopřivnicu. Auto však opäť nemalo ťah, do kopcov na Makov som už musel zúfalo podraďovať, až som zastal úplne a z motorovej časti sa vyvalil kúdoľ dymu. Hmm, pousmial som sa. „Zaujimavé, toto sme tu ešte nemali“, skonštatoval som a šiel zisťovať rozsah katastrofy. Vyvrela voda a bol roztavený sviečkový kábel. S úsmevom som konštatoval, že s Osudom som zase raz vybabral, pretože som zastal hneď vedľa horského zurčiaceho potôčika, takže voda bola, sviečkový kábel som mal v rezerve, akurát že nepasovala koncovka na sviečke, potreboval som odšrubovať vrchný klobúčik. Len som nemal čím, prstami to nešlo a kliešte v sersame neboli. Kde sa vzal, tu sa vzal, a to mi už ani veriť nebudete, rozprávkový deduško na konskom povoze si to šinul okolo mňa. „Dobrý Deň! Báčik, nenašli by sa kombinačky!“, bodro som zvolal a rozmýšľal, kde som dal ten kúsok čokolády, pretože ako je známe, rozprávkovému deduškovi niečo musíš najprv obetovať, aby ti dal, čo potrebuješ. Na čokoládu sa mi však zvysoka ..., ale predsa to bol len kúzelný deduško, lebo mi spod kozlíka vyčaroval kombinačky. (Kurva, na čo mu boli na koňskom rebriňáku?!). Opravil som závadu a deduško ako sa zjavil, tak aj zmizol (za najbližšou zákrutou).

       Najedol som sa v Makove a vážne som kontemploval, či má ešte zmysel o druhej poobede sa trepať do nejakej Kopřivnice, keď Osud kládol taký húževnatý odpor. Auto totiž stále šlo len na tri valce a každý kopec bol zúfalý problém. Vyhodnotil som klady a zápory môjho nápadu to otočiť a zistil som, že až na jedno poje..., Vesmírom zmanipulované približovadlo, zúfalo túžim do Kopřivnice sa predsa len dostať.

       Dorazil som o pol štvrtej, márne som však krúžil po meste (všetky materiály mi v noci zobrali spolucestujúci), až ma opäť zachránil, tentoraz rozprávkový Skrblík, ako si to smeruje do najbližšej krčmy a ukázal mi cestu. Na chodbe sa ma zmocnili PP a Jarda a vtiahli ma do poradného sálu, aby všetkým ukázali nezvyčajný exponát, ktorý si takto na chodbe mimovoľne odchytili.

       Ďalej už bola porada, o ktorej píšu iný, Randalf mi našiel servis, kde mi autičko perfektne opravili za smiešnych 500,- Kč a v nedeľu pobede som normálne, bez jednej závady dorazil domov! No verili by ste tomu? A zvlášť, keď ten skurvený Osud dobre vedel, že nemám rezervu! Normálne som ani raz nepichol! Spokojnému kamarátovi Peťovi som vrátil vynovené auto po generálke, len ešte frfľal, že som mohol niečo zraziť, lebo mu aj tak treba vymeniť predné blatníky. „Nabudúce“, uistil som ho s temným úsmevom na kamennej tvári.

       

P.S. Meno dobrodinca z hlavy neviem, spolucestujúci si to však zistili. Dobrodinec si na jednej veľkej diere pre Kopřivnicou ohol nápravu a zabudol mi vrátiť autoatlas. Pozn.prekl.NŠ znamená poznámka prekliato nasranéhop Šimona a pozn. prekl. RŠ znamená poznámka prekliato rozzúreného Šimona.