Všechna práva © Interkom 1984 - 2000

Kto z nás by ich nepoznal? Tých nafúkaných horenosov, ktorým nerozumiete ani pol slova, ak so sebou nemáte Filozofický slovník, alebo aspoň Slovník cudzích slov, a nedokážete v ňom čertovsky rýchlo vyhľadávať pojmy ako „kvantifikácia predikátu“ či „transcendentálna apercepcia“. Indivíduá, čo na vás pohľadmi spoza skiel lenoniek chŕlia najvyššie opovrhnutie, keď vychádzate z kina so šťastným výrazom na tvári, pretože ste práve videli armádu obrovských mimozemských chrobákov, ako si z niekoľkých tisícok vesmírnych vojakov urobili prísadu do svojho obľúbeného, tradične nadrobno posekaného mäsového šalátu. Áno, to sú tie monštrózne bytosti, čo nikdy nepochopia umelecký prínos vyzvracaných vnútorností v splatteroch Lucia Fulciho, nádhernú poetiku howardovského rozsekávania lebiek, či hlbokomyseľnosť humoru Paola Villaggia a Jima Carreyho. Ich absolútna neznalosť vecí, na ktoré pľuvajú najväčšie chuchvalce svojho snobského hlienu, by však nebola to najhoršie. Po chrbte mi behá mráz (nie Fero, i keď by to mohla byť fajn masáž), keď si pomyslím, že sa títo obmedzenci votreli už i medzi nás, relatívne normálnych a s inkvizítorským fanatizmom sa snažia spláchnuť do záchoda každý tvorivý počin, čo nie je dosť „umelecky hodnotný“ a neobsahuje uspokojivé množstvo slov latinského pôvodu. Áno, je to bohužiaľ tak, že intelektuáli sú dnes v mnohých prípadoch pre film, literatúru, výtvarné umenie i zdravý rozum väčšou hrozbou než Lionelova kosačka pre mŕtvolácky večierok.

       Avšak nezúfajte! Je tu riešenie. Zaťatí bojovníci proti intelektualizmu (nie proti inteligencii, tieto pojmy prosím nezamieňať) MAREK DOBEŠ, ŠTĚPÁN KOPŘIVA a JIŘÍ PAVLOVSKÝ (áno, správne, ten prvý je autorom zvrhlých recenzií v Ikarii, druhí dvaja tvoria jadro združenia Rigor Mortis) vám vo svojom krátkometrážnom filme ponúkajú radikálny návod, ako sa zbaviť spomínanej hávede. Koniec diskusií o tom, či je lepší režisér Fellini alebo Emmerich! Dosť bolo planých rečí na tému: Sú pre svetovú literatúru väčším prínosom básne Jána Pavla II., alebo séria Perry Rhodan?! Nevysvetľujte, prečo si na steny vešiate Royove obrazy nahých ženských mávajúcich zakrvavenými mečmi, a nie Piccasove kockaté hlavy, ani prečo si namiesto návštevy filmového klubu púšťate doma na videu švédske porno! Nie, slová vážne nemajú žiadny zmysel. Treba vyraziť do boja! A urobte to ako Pavel a Eva, hrdinovia tejto šialenými nápadmi a typickým mozog rozšľahávajúcim a bránice trhajúcim rigormortisáckym humorom nahustenej horrorovej komédie. Vezmite diaľkový ovládač z vášho Jackie Chanom a Roccom Siffredim rozžeraveného televízora a použite ho ako známy antiupírsky drevený kolík! Vytiahnite z krabičky s nápisom „Cennosti“ fotku pomaľovaného a granátmi obvešaného Arnolda z filmu Komando a zaháňajte ňou netvory ako stránkou z Písma svätého! A keby vám ani to nepomohlo, objednajte si neskutočný, na kolená zrážajúci výstup Michala Davida, po ktorom musí explodovať hlava aj tomu najodolnejšiemu, namiesto temných zaklínadiel filozofické frázy chŕliacemu bastardovi. Bojujte, nevzdávajte sa, niet cesty späť!

       Ak som predpremiéru Matrixu pasoval na diamantový klinec tohtoročného Parconu, zlato určite patrí projekcii geniálne úchylnej dvadsaťminútovky I WAS A TEENAGE INTELLECTUAL (Byl jsem mladistvým intelektuálem). Táto sa už za pár mesiacov od svojho vzniku stihla stať kultovou záležitosťou, čo v sterilnom a na originalitu tak chudobnom česko-slovenskom umeleckom (fuj, hnusné slovo!) prostredí nie je každodenná záležitosť. Ja osobne úprimne dúfam, že pozoruhodný úspech povzbudí tvorcov k tomu, aby sa za kameru postavili opäť, tentokrát za účelom nakrútenia filmu celovečerného. Veď keď môžu špičkoví svetoví režiséri pochádzať odkiaľsi z Nového Zélandu, prečo by dieru do sveta nemohla urobiť partia nápadmi a tvorivou chuťou sršiacich chlapcov z Čiech?

       P.S.: Otázku pochopenia alebo nepochopenia názvu tejto recenzie berte ako taký malý test, či ste vhodnými kandidátmi na vstup do klanu inťošobijcov. Ak neviete, o čo ide, nemáte nárok.