Všechna práva © Interkom 1984 - 2000
RECENZIE, alebo čo som čítal za posledný mesiac.
Terry Pratchett: Zajímavé časy
...Až prehojne ženské. Nemali na sebe príliš mnoho textílií a na osoby, ktoré práve pripádlovali v ťažkej vojenskej kánoi, vypadali, akoby práve prišli od kaderníka, čo samozrejme býva u prekrásnych Amazoniek celkom prirodzené. Mrakoplašovi začal po brade stekať pramienok kokosového mlieka....
„A samozrejme, keď sa rozhodnete ísť s nami, sľubujeme vám...nadpozemské slasti a omamujúce zážitky zmyslov, aké si len dokážete predstaviť., čokoľvek, o čom ste snil....“
V očiach sa mu zjavil nenásytný, roztúžený pohľad. „A môžem ich mať aj rozhabarkované s maslom ?“ ...
Samozrejme, môj obľúbený Veľký Mák Mrakoplaš si už rozpučené zemiačky nestihol dať, pretože ho Mágska rada povolala technicko-takticko-magickým čarom z opusteného ostrova a z kruhu všetkými telesnými masťami mazaných kuchárok na zvlášť nebezpečné poslanie na Vyvažovacom kontinente, kde sa moja ďalšia obľúbená postavička s tisícom nožičiek - Batožinoš (ukáže sa, že je mužného rodu), dostane medzi seberovných. Slovné zvraty, prekrútené rody, pády a gagy, spolu s geniálnym prekladom Honza Kantůrka: len taká rozkoš. Potrbúľané zemiaky si dám na rozdiel od Mrakoplaša kedy chcem, ale Terryho so svojou Zemoplochou si dožičím len raz za čas, ako vzácny liek. Proste tak výborné knihy nedokážem šrotovať jednu za druhou, nedokážem potom vychutnať všetky nuansy príbehu a slova, takže si ich dožičím len dvakrát-trikrát ročne. V tomto príbehu sa nahromadili moje obľúbené postavičky, nechýba ani barbar Cohen so svojou partiou veteránov, Smrť, Dvojkvietok a ďalší. Dej sa odohráva v akejsi obdobe Ďalekého východu, kde bol jeden hodnostár taký dobrý, až to posral. Ale nie vďaka heslu, ktoré som kedysi čítal (asi nielen ja, ale aj kopu Komančov): „Ak chceš vydrbaťs opozíciu, postav sa na jej čelo“, ale len opreto, lebo Osud ešte stále nemá vyriešenú základnú rovnicu o jedinej neznámej. X = Mrakoplaš.
TALPRESS, Praha 1998
Egon Bondy: Nepovídka
Klasický Egon. kdesi som čítal o jeho starom šamanovi so zlatou žilou (nie na čele) a jeho filozoficko- duševných postupoch, serúc na bidielku. Teraz (napísal to v r.1983) tiež siahol po zjednodušení ľudskéj filozofie na základné otázky bytia: kde sa nažrať, napiť a koho potrtkať.
Tlupa ľudí pod vedením starého náčelníka a kňaza sa potuluje po svojom teritóriu, nemá čo na robote, len loviť( hmyz a dážďovky), vyhýbať sa diablom a susedným kmeňom, vyberať si vši a kefovať. Náčelník sa obáva Johna, lebo je u ženských v kurze. A hoci je tupý ako poleno, pre veľkú sexuálnu výdrž bude asi zvolený budúcim náčelníkom. Ľudská svorka si však prežerie zásoby skôr, ako sa v sklade objavia nové, a tak sa rozhodne vykradnúť špajzu vedľajšiemu spoločenstvu. Tu však už nič nenájdu a po neslávnej bitke sa stiahnu späť k svojej zásobárni, dúfajúc, že si znova nadžgajú spľasnuté panderá. Čaká ich však trpké sklamanie a zúfalú situáciu sa snaží riešiť náčelník vyhlásením svätej vojny diablom. Kmeň tiahne k ich sídlu v púšti vydobiť si spravodlivosť.
Až dotiaľ to bolo ako-tak, len stále som striehol, kedy už autor načne nejakú tú myšlienku, že o čom to celé bude. Ale záver je už podaný z hľadiska diablov, z ktorých sa úplne očakávane vykľujú roboti, ktorí ovládli zem a ľudí držia v rezervácii a vykrmujú si ich, aby im náhodou celkom nepokapali, lebo nie sú schopní už takmer ničoho. A vojna a tretia svetová a atómová a prevaha UI a vôbec, ďalší mravný kazateľ. Takže zase nič.
„Zvlášní vydání...“, ARCH, s.r.o., Brno 1994, (sympatické) ilustrácie Alois Mikulka
Jane Stanton Hitchcocková: Kladivo na čarodejnice
Pri svojom štúdiu čarodejníc som sa dostal veru aj k takejto sračke. Dej knihy sa opiera o historickú skutočnosť, že v predvečer prehranej vojny tajný Hitlerov kuriér je polapený spojencami niekde v talianskom žite, ako sa snaží odletieť. Zistia, že bol za pápežom, ale okrem vojensky bezcennej knihy uňho nič nenájdu...
Od toho základu sa odpichla autorka k nečakaným duchovným výšinám. Hlavnej hrdinke zabijú pre akúsi knihu otca a ona nedá pokoj, kým nevypátra vraha a tajomstvo knihy. Počas pátrania mladý samec Diaz prebudí v cudnej deve vlčicu, ktorá ochotne bez slov priráža. Vracia sa bývalý manžel v najlepších rokoch, ktorý ju stále manželsky miluje (teda sa s ňou nielen chce milovať, ale aj rozprávať). Postarší obchodník s magickými knihami jú ľúbi čistou láskou šľachetného rytiera.a rád sa s ňou porozpráva Koho že si švárna deva vyberie, aby bol hodný stáť po jej boku? Ako správna žena to nevie, a nedá pokoj, kým všetkých chlapov nevykynoží. Teda až na jediného, toho na bielom koni.
Aha dej. Takže okrem kopu feministických sračiek sa dozvedáme, že o vzácny grimoire má
príliš veľký záujem aj tajný kresťanský spolok, ktorý sa neštíti ničoho, aby získal vzácnu knihu čiernej mágie. Nechajme teraz bokom otázku, čoho sa neštítia tzv. bežní kresťania a sledujeme boj nevinnej devy s úlistnými orgánmi (spolku), pretože sú v tom namočení proste všetci. Spolok bojuje v jednej ruke s krížom a s druhou rukou nie v rozporku, ale položenou na svoju druhú bibliu-.knihu z 13.storočia „Kladivo na čarodejnice“ Táto kniha rozpútala prenasledovanie čarodejníc a bola akýmsi amuletom či dokonca zákonom pre boj mužov proti nevernej a záludnej ženskej rase. Keďže žena je nečistá a priori furt, teda aj dnes, všetky pofidérne feministky spolok unáša a po „spravodlivom“ súde aj pekne uškvarí. Nenechajme sa však unášať príjemnými predstavami, že sa im to raz naozaj podarí. Hlavná hrdinka svoj boj aktívne dobojuje, nenechá zo sebou mlátiť o postel či mučidlá, osud jej pridelí jediného správneho a na dôvažok získava obrovský poklad, ktorý chce venovať na boj proti fašistickému a černokabatníckemu tmárstvu... Uff! Dočítal som to. Ako som to dokázal? Napriek svojmu jednoduchému ženskému deju (tomu dám na lyžičku, tomu na malíček, tomu na jazýček... a pre toho s najmenším nič neostalo!) som sa predsa len niečo dozvedel o okultných knihách a sú tam aj zaujímavé myšlienky hrdinky: „Katolicizmus a čierna mágia- dve strany tej istej mince. Keby ženy vedeli čúrať z koňa, dejiny by vyzerali ináč. Bez mužov to nejde....“. A hlavne som sa dozvedel, ako získavajú autori (ky) podklady k svojím knihám. Myslíte že úmorným, niekoľkoročným štúdiom po knižniciach? Tak ste takí naivní, ako ja. Normálne si zozbierané podklady s poukázaním na zaujímavosti, pikantnosti, tajomnosti a možné súvislosti kúpite, celé to potom len stačí poprekladať vlastným dejom a umením. Dobrým , slabším., či z červenej knižnice. Ako v tomto prípade.
BETA-Dobrovský a Ševčík, Praha-Plzeň 1997
Sven Grosman: Cudzinci
Zase jeden slovenský debut pod pseudonymom. Všetci to trpko oľutovali a už nedajú na svoje meno dopustiť. A je to aj pohodlnejšie pri autogramiádach a predstavení na cone. Všetci majú zo začiatku dojem, že anglicky či seversky znejúce meno im samo o sebe zaručí úspech. U Svena možno vystupuje do popredia aj strach pred svojimi študentami.
Jednotka slovenských vojakov sa počas presunu na ostré streľby dostane uprostred lesa do čudnej hmly, zablúdia a následne ich napadnú prapodivné krvilačné zvery. Vojaci si len pomaly a s hrôzou uvedomujú, že sú niekde inde, akoby mali byť a pomôcť si musia sami. Po niekoľkých bojoch a po rozdelení ostávajú na žive len autorom neznámim kľúčom vybraných zopár jednotlivcov. Žiadne také, že zocelení v boji alebo charizmou. Kto však čaká krvavé kúpele a akčný trhák, mýli sa. Slovenskí vojaci pod vedením svojho pacifistického veliteľa sa vyhýba boju s miestnymi obyvateľmi, okľukou sa vyhýba všetkým sídlam napriek tomu, že vedia, že sú na svojom území, len pár tisícročí skôr, nepokúšajú sa naviazať kontakt.. Autorovi sa priam núka rozkrútiť nejakú zápletku ešte na území starovekého východného Slovenska, odvrhuje však túto možnosť a mieri so svojími plocho vykreslenými vojakmi na juh do teplých krajín. Tu niekde ich čaká mesto, kde sú vrelo vítaní, naučia sa reč a dozvedia sa, že pred nimi tu boli už iní bohovia, používajúc čarovné slovko „Yes“. Veliteľ, ľudomil, a vojak z povolania Brezovský, sa nechá strhnúť plameňom výskumníka a tiahne znovu na juh, aby rozlúskol niekoľko tajomstiev. Stretáva sa zo zákernými miestnymi obyvateľmi a zapletie sa do vojny bohov, nájde si seberovnú partnerku. No a nájdu sa tam aj vyspelejší mimozemšťania, lepšia technika, normálnejší dôstojníci a škaredšie kreatúry. Ak by ste náhodou nevedeli niektorú odpoveď na otázku, ktorých množstvo Däniken a jemu podobní tak nástojčivo kladú, tu sa dozviete všetko. Ako to bolo z mutantami, obrami, tajomnými podzemnými chodbami , Stonehenge (no proste odhalí sa nám celá pravda o histórii ľudstva ako na dlani), unikne diabolským intrigám amerického (kapitalistického?) majora a...a nebojte sa deti, celé to končí, ako sa sluší a patrí.
Napriek tomu, že postavy sú vykreslené trochu plocho, bez charakteru, autor navodzuje jednoduchý dej a odhaľuje detskému čitateľovi tajomstvá postupne, ako učiteľ v škole. V žiadnom prípade tam nie sú krvavé scény, aj keď prebehne niekoľko bitiek ( jednotke počas celej knihy vystačí jedna bednička streliva). Autor taktiež nekazí mládež a neskĺzava na plochu ľahkého sexu, tak častého javu v západnej literatúre a dvaja ľudia si dajú maximálne pusu a držia sa za ruky, čo však vôbec nevadí, lebo náš milý čitateľ hltá odhalené tajomstvá otvorenými ústami a na nejaké kraviny a vybrané slová slovenského slangu mu neostáva čas.
Ak toto nenapísal učiteľ, tak zjem kefu. Príbeh má myšlienku a ucelenú štruktúru, autor ovláda prácu so slovom a dramatizáciu deja a myslím si, že toto je veľmi podarené dielo pre mládež. Mať tak 10-15, žeriem to aj s navijákom.
Autor si vraj vydanie knihy hradil sám, ostáva veriť, že dej neprispôsoboval vkusu vydavateľa, zameraného na vydávanie kresťanskej literatúry.
Vydavateľstvo Michla Vaška, Prešov 1999, 303 str., cena cca 186 Sk