Interkom: Parcon 2000 alebo pohľad neofana

Parcon je Parcon. Toto som počúval zo všetkých strán, preto som sa rozhodol, že sa tam pôjdem pozrieť. Navštívil som doteraz len pár conaní, preto som bol zvedavý - čo má prvý a jediný Con také, čo ostatné stretnutia ľudí mojej krvnej skupiny nemajú. Hneď na úvod musím skonštatovať, že som na to neprišiel - ale: celkom som sa pobavil. No - stačilo mi to???

Cesta z ďalekého východu (Prešov v srdci Európy :) bola príšerná. Rýchlik druhej triedy na dlhé vzdialenosti nie je to pravé orechové - do Šumperku som dorazil ako pravé „sedatívum“. Zničený horúčavou a dehydratáciou som sa vytackal z lokálky na šumperskom „nádraží“. Ešte že som cestoval aj s inými „vychodňarmi“ a tak som mal možnosť vychutnať si v predstihu Šimonovu prednášku o Jánošíkovi - slovenskom supermanovi, jeho teórie o vplyve rieky Jang c' Tiang na potenciu Číňanov (Jang c' Tiang sa rozvodnil, všetky ženy oplodnil) a vybrané kapitoly z milostného života trojpohlavných chobotníc. To bolo dobré, skoro som sa prebral z otupenia stoviek kilometrov.

Organizačné zabezpečenie Parconu ma príjemne prekvapilo. Žiadne čakanie, prehľadné rozdelenie davov na riadne prihlásených, „neřádne“ prihlásených a bratov Slovákov spravilo svoje. Ubytovanie bolo predrozdelené, ale zároveň pružne reagovalo na požiadavky - super. S taškou suvenírov som sa vydal hľadať ubytovanie, s mapkou v ruke, plackou a identikitom, na ktorom som mal vyrazené meno, adresu internátu ba dokonca aj meno akcie, ktorej sa zúčastňujem - stratiť sa s niečím takým by nedokázal ani Forrest Gump. Skrátka: neureviteľné!

Akcia začala 23. júna a 22. júna som mal narodeniny. Moje „čtvrt století poezie“ si organizátori nielen že všimli, ale - dokonca - ho ocenili darčekom. Ako som tak hľadel na zvonček ovenčený škvrnitým mimozemšťanom, hrialo ma čosi okolo srdca. Ľudia predsa len nevymreli! Aj touto cestou sa chcem organizátorom ešte raz poďakovať.

Voči programu som mal a mám svoje výhrady - zdal sa mi dosť riedky. V piatok bolo krásne „zahájení“, ale fantasy večer ma sklamal. Možno sa pod neho podpísalo daždivé počasie, ktoré nedovolilo použiť oheň, ale aj tak - čo je to za fantasy bez poriadneho meča? Trošku bubnovania, poetické ale nevýrazné kata s rovnako nevýraznou katanou a tanec dievčat v koži (bez meča) - to nie je fantasy - a ak, tak len taká bezzubá. Ani Egon Čierny a Šimon sa pri vyhlasovaní rytierov fantasy ničím nezaskveli - bol som sklamaný. Ba aj meč pre rytiera (rytierku - Janu Rečkovú) bol len taký obyčajný výkovok - nezdobený a nefunkčný. Buu, rytier by mal dostať ak nie Caliburn, tak aspoň Narsil či katanu kovanú v starom Japonsku pred troma tisíckami rokov... škoda, toto nevyšlo.

V sobotu doobeda u mňa zvíťazili Poliaci: „Tkáčka iluzí“ Ewa Bialolecka a „Zaklínač“ Andrzej Sapkowski. Prvá prednáška však bola o vlkodlakoch ako o ľudských genetických obludách - mutantoch a Andrzeja zjavne „sušilo“ - takže som z toho veľa nemal. Alternatívny program ma však aj tak nelákal, takže mi nič neušlo.

Poobede som sa pobavil na Conanovi Nalima Lidochaza - veľký Cimmeran ako „vůdce proletariátu“ je vždy hoden obdivu. Prechádzka dejinami ľudstva a dejinami kultúry pri vyhľadávaní stôp barbarského bojovníka bola zábavná. Hlavne keď si aj Saša Pavelková začala zisťovať, či sa náhodou tiež pôvodne nevolala Pavelconanová. Nadežda Conanstinovna Krupská a Conanov praprapravnuk Kim-ir-sen boli fajn.

A „deme do finále“ - prišiel pomaly zlatý klinec programu. Odovzdávanie Ludvíka, Mloka a vyhlasovanie cien Karla Čapka bolo dobre zvládnuté a dokonca aj pobavilo. Ivana Kuglerová, preberajúca cenu z rúk Michala Bronca, nezvládla svoje obranné reflexy pri tradičnom bozku a Michal bol na pár minút neschopný prenosu genetickej informácie. Na žiadosť publika bola táto akcia zopakovaná a zarchivovaná fotografmi - dejiny sú opäť o čosi bohatšie - Michal chudobnejší :)

Pekná bola ešte tombola, bravúrne zvládnutá Jaroslavom Mosteckým a bolo po Parcone - pre mňa. Vzhľadom na vzdialenosti som musel na druhý deň skoro ráno vyraziť - takže „show“ bola „over“.

Mimo hlavného programu som ešte navštívil galériu AVE ART, kde boli vystavené obrazy českých a slovenských fantastických umelcov. Niektoré kúsky boli „jenom zboží“ - ale pár z nich patrí medzi to najlepšie, čo som vo fantastických obrazoch zhliadol. Mystika Martiny Pilcerovej je úžasná a dostala ma hlavne výtvarná poézia pani Bouškovej. Jej ilustrácie k lesu mytág sú krásne a pred obrazmi „V lese“ a „Nalezenec“ som musel ostať stáť v nemom úžase. Ak by ma v tej chvíli zasiahol blesk, aj tak by môj život nebol zbytočný. Bravo, stojím a tlieskam.

Hmm, čo na záver? Asi len jediný postreh: je ťažké byť neofanom. Už úvodná poznámka z davu „brontosaurov“ pri prezentácii: „Hele, neofani!“ zamrazila a uzavreté skupinky starých známych sa nemienili otvoriť relatívnemu nováčikovi. Nie som natoľko priebojný, aby som bol „vtěrka“ - preto som sa cítil trochu mimo. Lepšie sa mi rozprávalo s Ewou Bialoleckou, ktorú sme stretli na prechádzke mestom, či s Andrzejom Sapkowským - na jeho výprave za chmeľom. Tam neprekážala ani jazyková bariéra.

Inak to bolo fajn. Ako správny bibliofil som si odniesol kopu kníh z burzy (ale žiadnu novú - žiadne novinky pri príležitosti Parconu nevyšli!!!) a Šumperk je krásne mesto, správna kombinácia histórie, kľukatých uličiek a pohodlia civilizácie. Bolo to príjemné, ale o nič lepšie ako iné akcie, ktoré som navštívil. Skrátka - con, ale nie Con. Hmm, ešte som ale nenavštívil Dracon - možno tam... takže na Vianoce!