Všechna práva © Interkom 1984 - 2000

To, že bude tento Parcon výnimočný sa vedelo už popredu. Prítomní fani boli napätí v očakávaní zadarmo ponúkaného, krásnych šumperčaniek pre každého, kolovali chýry, že organizátori zabezpečili návštevu zo sústavy Aldebarana...

       Organizácia prichádzajúcich účastníkov bola aj vďaka hlavnej úsekovej organizátorke Jiřke Procházkovej, potešujúco rýchla a rozhodne príjemná: spanilé devy nás registrovali, ďalšie ponúkali lístky do tomboly, iné sa ponúkli robiť nám spoločnosť (Hurá! Niečo z našich očakávaní sa tak začalo plniť hneď na začiatku!)

       Po príchode nasledovali dlhé zvítavania sa so všetkými priateľmi a oplakávania známych, ktorým zrejme iba smrť zabránila prísť. Boli sme však neverné šľapky a tak smútok nad ich stratou skoro okamžite (veď predsa nebudeme na cone trúchliť, nie?) vystriedala radosť z nových známych, ktorých sme si rýchlo našli, aby doplnili naše rady.

       To už však bol večer a všetci sme čakali ako na spasenie (alebo na Salmu Hayekovú, každý nech si vyberie), kým sa otvoria dvere do hlavnej sály, kde o chvíľu malo byť Zahájenie. Oplatilo sa. Vydržali sme, sardinky s klaustrofóbiou poslali liečiť sa a už sme mohli ísť dnu. Teda, boli sme dnu vtlačení, ak nie tisíckami ľudí, tak aspoň davmi, čo stáli za nami. Privítala nás nádherne vyzdobená hlavná sála Šumperského kultúrneho domu a vzápätí aj desaťročné indiánky so svojím kultúrnym predvedením dažďového tanca. Keď potom nastúpili ich staršie kolegynky, všetci sme sa zobudili a vzrušene pozerali. Dokonca nám tá pozornosť vydržala aj na počúvanie hlavného organizátora Parconu Petra Konupčíka, ktorý však na všeobecné sklamanie nesľúbil každému fľašku domácej slivovice, natož bar zadarmo. Pri jeho prejave sa nám však už zaspať nepodarilo a tak sme sa rozbehli za zábavou, ktorú ponúkal program tohtoročného Parconu: Honza Kantůrek a jeho geniálny prednes Zemeplochy, odkiaľ sme opäť od smiechu odišli so svalovicou brušných svalov, Fantázia podrobne predostrela svoj marketingový plán na ovládnutie svetového časopiseckého trhu, Františka Vrbenská sa nevedela rozhodnúť, či je lepšie Pentium alebo pazúrik,... V priebehu (nielen) piatkového večera ste si potom objektívne želali byť naraz aspoň na štyroch miestach, aby ste stihli všetko čo chcete. Na Fantasy show sa však nakoniec predsa len dovalila väčšina účastníkov, veď vidieť Egona Čierneho a (triezveho) Šimona v ich prezlečení za kúzelníka a barbara (Onana) sme si proste nemohli nechať ujsť. A taktiež sme držali palce Martine Pilcerovej, ktorá získala titul lady Fantasy, avšak na to, aby rovnako ako Ďuro Červenák minulý Parcon, teraz ona vyhrala meč, naše sily už bohužiaľ nestačili. Tentoraz nás tam totiž bolo menej ako minulý rok a chýbal aj Hromovlad so svojím „Hrom do toho!“ Svoju úlohu v tomto fiasku má určite aj obsah krvi v Šimonovom alkohole, ktorý tak evidentne nevedel čo robí a komu dáva meč. Na druhú stranu to však má aj výhody: keď sa teraz niečím Martine znepáčime (alebo jej Ivan podľa jej názoru nezaplatí dosť za obálku) nemá nás čím sťať. Takto bude musieť teraz doma poslúchať manžel Jany Rečkovej.

       Na druhý deň boli niektorí z nás pochválení, aké sme ranné supy, keď sme sa zobudili tak skoro, aby sme stihli prednášku Jaroslava Mosteckého už o desiatej hodine, o historickom stretnutí dvoch biologicky odlišných inteligentných druhov: človeka a draka. No fakt, nekecám. J. Mostecký si s ním dokonca podal ruku! (A aj mu ostala celá!)

       Samozrejme, že si nikto z nás potom nemohol nechať ujsť českú predpremiéru skvelého filmu Pitch Black - Čiernočiernej tmy, reportáž ktorej nájdete kúsok ďalej. Opäť sa potvrdila skúsenosť z minuloročného Parconu, a síce, keď naženiete plné kino scifistov a pustíte im dobrý film, dostanete skvelú atmosféru, na ktorú nikto z nich tak skoro nezabudne. Šumeráci, nezabudneme, ďakujeme a neodíďte!

       Po tom, čo sme sa vypotácali z kina, nám priebežne vydávané noviny Parcon News poskytli najnovšie informácie o tom, čo sa kde deje a čo si rozhodne nemáme nechať ujsť, resp. čo stojí za to, aby sme si to pozreli

       Na tomto mieste je dobré zmieniť sa o zaujímavom efekte dilatácie času na cone (všeobecne). Zatiaľ čo niekedy môže byť sobotné popoludnie nechutne dlhé, tu sa človek ani poriadne nestihne rozhodnúť, či pôjde na historický exkurz za činmi Conana, vodcu proletariátu a opäť dá zabrať svojej bránici, alebo na besedu s Kájom Saudkom, tvorcom Majora Zemana, za žijúcou legendou Jozefom Nesvadbom, uvidieť film Stopárov sprievodca po Galaxii, ktorý vraj bude v plnej verzii odvysielaný na Dracone, alebo pokecať s priateľmi a už je tu slávnostný večer udeľovania cien Karla Čapka. Ako všetko na tohtoročnom, naozaj ÚŽASNOM Parcone, aj toto sa deje v maximálne slávnostnej, a pritom vôbec nie nudnej forme. To môže Michael Bronec potvrdiť, keďže vďaka jednej z finalistiek takmer prišiel o..., hm..., no..., povedzme si to takto: skoro si mohol robiť omeletu z vlastných zásob. Preto, páni majte na pamäti, čo všetko môže narobiť jedna nevinná pusa na líčko Ivany Kuglerovej. A keďže tento skvostný okamžik nikto z prítomných fotografov nestihol uchovať pre ďalšie generácie, ON ako novinár prinútil danú dvojicu predviesť to ešte raz! Ak bol dovtedy Michael funkčný ešte aspoň na polovicu, tak teraz už určite ani tak. Ale zato to majú všetci nafotené. Dobrá výmena.

       Kapitolou samou o sebe bola opäť tombola [a samozrejme aj jej moderátor (atómového reaktora) Jaroslav Mostecký], do ktorej lístky nám celý čas ponúkali žienky - perly Šumperka. A v zásade hesla, ktoré na nich bolo vytlačené (na tých lístkoch, čo ste si mysleli?), že jeden svet ani jeden lístok do tomboly nestačí, sa mi ich v rukách, okrem tých mojich piatich, ocitlo ešte ďalších dvadsať, ktoré patrili priateľom (-kám), láskam a známym. A ja som nestíhal. Najskôr na nich kontrolovať čísla, každú chvíľu chodiť pre výhry a potom utekať pred rozvášneným davom, ktorý ma chcel zlynčovať, že som mu nič nenechal, resp. všetky skvelé ceny sa ocitli u mňa. Niekto tam hore ma má určite rád a doprial môjmu lenivému telu skvelú polhodinku tréningového šprintu. Síce to stálo zničené pľúca (ktoré som tak obetoval pre iných fanov, ktorí by taktiež museli utekať pred svojimi kolektívnymi katmi, keď by aj oni vyhrali toľko cien.), ale to je iba malá cena za všetky tie úžasné knihy, ktoré sa mi podarilo uchrániť pred rabujúcim davom. (Ľudia! Z toho iba dve ceny boli moje! Ostatné nie! Tak už môžem bez strachu výjsť na verejnosť? Nezastrelíte ma?).

       Nejaký-ten bar sa nachádza na každom cone. Ani Parcon 2000 nebol v tomto ohľade výnimkou. Nezvyčajným na ňom bolo čosi iné - fungoval nonstop. Buď za to česť a chvála Skrblíkovi a jeho pomocníkom, v prítomnosti ktorých sa mnohí z nás ocitali viac než často. Idealisticky povedané to bolo zrejme spôsobené ich snahou o čo najrýchlejšie zaplnenie „Opileckej knižky,“ kam barový personál zapisoval počet chvályhodných činov, spáchaných fanmi v bare. Okrem iného taktiež obsahovala aj jednu nádhernú rubriku: „S kým som sa na Parcone 2000 ožral,“ kam si fani nechávali pri záverečnej veľkej autogramiáde všetkých hostí Parconu vpísať ich autogramy. To aby na druhý deň vedeli, s kým všetkým sa aspoň na moment stretli.

       O program sa však nestarali iba pozvaní hostia, ale aj jednotlivý účastníci conu. Za všetkých stačí spomenúť Richarda Klíčnika, ktorý sa svojou dokonalou hrou na husle prepracoval až na miesto dvorného virtuóza A. Sapkowského a neskôr potom oblažoval aj nás pospolitý ľud. Jeho jediná nevýhoda ako hudobníka spočíva v tom, že nevydrží hrať bez prestávky celú noc.

       Prvé hodiny nedele potom v takomto nádherne povznášajúcom duchu pokračovali množstvom väčších i menších narodeninových osláv rôznych fanov, ktorým však bezkonkurenčne viedla párty vydavateľstva Laser books, ktorá síce neovplývala extra laserovými efektmi, ale zato bola viac než bohatá na super laserové koláčiky. Je to záhada, toto bola opäť jedna z akcií, na ktorej sa naraz zišiel takmer celý Parcon. A ako to už pri podobných oslavách býva, spať sme išli (ako scifistický zákon káže) až keď domáci obyvatelia vstávali do kostola. Prečo si tie zvony niečím neobalia, aby ich nebolo počuť?!?

       V nedeľu ráno sa začali už iba postupne totálne vyšťavené trosky postupne poberať na vlak. A ak pri väčšine conov stojí za to cestovanie tam, tak teraz sa všetky tie nádherné zážitky cestovateľom udiali cestou odtiaľ. Teda aspoň pražskej vlakovej výprave, ktorej Aquila kúpila hromadný zľavnený cestovný lístok na vlak a potom doň spolu s nimi nenastúpila... Tomu sa hovorí trinásty plat pre sprievodcu. Ale ani my, čo sme sa trmácali do Bratislavy, sme to moc nevyhrali. Zistili sme totiž, že najrýchlejšia cesta zo Šumperka do nášho hlavného mesta vedie cez Pardubice... Vo vlaku sme však cestovali s plzenskými fanmi, až nám teda nakoniec aj bolo ľúto sa rozlúčiť. A keďže deň bol taký skvelý, poniektorí sme v Bratislave pokračovali v zábave až do jednej do rána.

       Jediné čo sa dá na záver o tomto cone povedať je, že to bolo ÚŽASNÉ, BOMBASTICKÉ, PERFEKTNÉ a JEDINEČNÉ. Či už to bolo skvelou organizáciou (100 aj čosi organizátorov, ktorí vedeli skutočne poradiť kde čo je a kde sa čo momentálne deje, na 300 plus pár ľudí ako návštevníkov), programom, zábavou, hosťami... To sa jednoducho nedá presne povedať. Asi najlepšie prirovnanie k tomu je rozdiel medzi kožou, svalmi, vlasmi... a výslednou Madonou, ktorá z toho vznikne a ktorej krása vám vyrazí dych. To bolo treba proste zažiť. Zhodne pozdravujeme všetkých tých, čo chceli prísť a nakoniec tak neurobili a odkazujeme im, že môžu ľutovať, pretože spravili jednu z najväčších chýb svojho života. A na úplný záver mi nedá, aby som neuviedol slová, ktoré by o tohtoročnom Parcone určite vyslovil Darth Vader: „Those days will be long remebered...,“ čiže po našom: Na tieto dni sa bude dlho pamätať.

       13/10