Interkom: Slovo a príbeh v mori obrazu

V knižke nájdeme pôsobivé pasáže, inšpirované biblickou tradíciou, stredovekou mystikou a legendistikou ako i predkresťanskými predstavami (rajský ostrov., záver, pripomínajúci legendu o grále, staromladý kráľ ako symbol mýtu o večne sa obnovujúcom božstve), ktoré sa odvíjajú na pozadí temnej manipulácie. Priaznivci počítačov Pastirčákovi akiste vyšklbú všetky vlasy - alebo prinajmenšom zopár stránok jeho knihy - i napriek nepatrným narážkam na svet všemocných games, autor napokon svoju manipuláciu buduje skôr na základe kafkovskej vízie všemocného Úradu s množstvom zásuviek a priehradok. Spomenutá náväznosť na množstvo literárnych diel, nepopiera invenčnosť autora, ktorá sa prejavuje pri zobrazení postáv starcojašterov či požieračov hudby a vrcholí v sekvenciách alegorického zobrazenia minulého režimu, prerastajúcich do polôh všeobecnej kritiky akýchkoľvek extrémov (obraz Sudcu a Matky vo štvrtej časti). Príbeh v knižke pripomína labyrint. V spleti narážok, významov a obrazov sa dá blúdiť donekonečna a na viacerých úrovniach. Kompozičná roztrieštenosť a množstvo postáv a narážok však miestami pôsobia samoúčelne - Biely Králik či Gerda a Kaj vonkoncom nie sú zakomponovaní do príbehu, záblesk elfej čepele v texte, kde sa o elfoch vôbec nehovorí, vyznieva ako klišé. Knižke chýba razantnejšia dejová línia - príbeh sa v množstve metaforiky a intelektualizovania len rozpačito krčí v tieni sebaistého a všemocného autora, ktorý nám bravúrne, no občas až vyčerpávajúco ukazuje, čo si myslí, čo vie, čoho sa obáva a o čom sníva. Pastirčák je básnik- teda tak trochu egoista, , na rozdiel od dotieravo zvedavého epika zahľadený do seba. Sila a slabosť tejto jeho knižky spočíva v oslabení príbehového prvku. Fascinujúce scény sa striedajú v príliš rýchlom slede (nezabudnuteľný je napr. milo naturalistický opis Matky ako veľprasnice, ktorá v pravidelnom rytme ročných období požiera a je požieraná svojím potomstvom, opticky pôsobivá postava koňa, ktorý „hryzie“ hudbu v podobe huslí zabudovaných v papuli ). Čitateľ je udržiavaný v napätí zmenou atmosféry - nehybnosť mesta staromladého kráľa je vystriedaná ruchom podzemnej tržnice, následne sa dostávame na ostrov starcov, ktorý sa nám pred očami mení na záhradu večnej mladosti. Sila do detailov vykresleného priestoru je však taká veľká, že nepohlcuje len príbeh, ale nepríjemným spôsobom splošťuje aj postavy. Tie sa na pozadí rýchlo meniacich kulís nevládzu výraznejšie prejaviť - a to nielen činom ako v epickej fantasy, ale ani slovne. Kým u Tolkiena či Sapkowského popri chvíľach vrcholného napätia v texte objavujeme zákutia pohody a pokojných rozhovorov, u Pastirčáka vládne zmena. Je neepicky netrpezlivý. Rozprávanie a počúvanie príbehov považuje za príliš zdĺhavé a radšej sa vyjadruje cez plošnú skratku obrazu. Malé množstvo dialógov výrazne odlišuje Čintet od rovnako dejovo roztrieštených diel Lewisa Carolla a spôsobuje, že ním vytvorené postavy nezanechávajú dojem nezabudnuteľnej živosti ako Klobučník, Aprílový zajac, Tidli a Fidli či Hupky-Dupky. Pastirčák je maliar a tak svoje postavy zaklína do plochy a statiky obrazu. Namiesto galérie plastických figúrok, charakterizovaných jazykom a gestom, vykresľuje húf bludných tieňov v postmoderne sa tváriacom bludisku diela. Čintet chce byť knižkou o viacvrstevnej zložitosti sveta - avšak ako väčšina postmoderny skôr nemilosrdne odhaľuje bezmocnosť autora, ktorý okrem vlastných predstáv pozná a chce poznať máločo. Bojazlivo sa uzatvára do seba, buduje si, v snahe o autentickosť a pravdivosť v štýle hesla „nepíšem o tom, čo nepoznám., nepoznám nič mimo seba, lebo vonkajšok ma mätie množstvom protichodných významov a preto píšem len o sebe“, autonómny svet - pričom však hrozí, že jeho významu bude rozumieť len on sám. Pastirčák sa snaží spochybniť samoľúbe bohotvorectvo autorov nekonečných ság, vo svojej izolácii od vonkajšieho sveta však pôsobí ešte sebaistejšie a bohopodobnejšie - stáva sa totiž bohom, ktorý netvorí svet pre čitateľov či pre jeho obyvateľov, ale predovšetkým pre seba. Nuž, Pastirčák je kazateľ. V úlohe Boha je úprimný k sebe i k druhým - nehrá sa na falošného humanistu a priznáva svoju neschopnosť a nechuť usporadúvať. Ponurá a fragmentárna krása jeho textu osloví predovšetkým bytostných nespokojencov, ktorí netúžia prijať príbeh hotový, ale ho chcú dotvoriť. Bizarné kulisy Čintetu im na to poskytujú takmer nekonečný priestor. V každom prípade Čintet pokladám za najkultivovanejšiu knižku slovenskej fantasy, ktorá vznikla na pôdoryse lyrizujúco-meditatívneho typu autorskej rozprávky ako ho poznáme u Heviera, čiastočne Andersena či Wilda, no predovšetkým už z autorovho debutu, zbierky rozprávok Damianova rieka. Čintet je jednou z mála slovenských knižiek, ktoré si zaslúžia kritiku, lebo ju ju znesú a aj s ohľadom na všetky možné i nemožné výčitky poskytnú literárnym labužníkom skutočný pôžitok. Pravda, i z tejto pochvalnej vety trčí čertovo kopýtko. Na rozdiel od literárneho fajnšmekra detských či „dobrodružstvá hltajúcich“ čitateľov budú deprimovať košaté metafory a zložitý systém narážok na iné knihy. A nakoľko takýchto čitateľov vždy bola väčšina, zrod slovenského kasového trháka v žánri fantastiky sa ,žiaľ, opäť nekoná.