Všechna práva © Interkom 1984 - 2002

Literárna fantastika si na Slovensku donedávna musela vystačiť s jedinou špecializovanou teoretickou publikáciou. Jej autorom bol kontroverzný Dušan Slobodník, ktorý sa v 70. rokoch zameral na genézu a poetiku science fiction. Prednedávnom sa na našom trhu objavila kniha sociológa Ondreja Herca Cyberpunk (Vstupenka do tretieho tisícročia), ktorá posúva tunajšie uvažovanie o fantastickej literatúre o zásadný kus ďalej. Publikáciu tvoria tri dlhšie a jedna kratšia esej, ktorých spoločnou črtou je autorove chápanie fantastiky ako nositeľa súčasnej sociálnej utópie. V našej vede je skôr výnimočné, keď sa profesionál v istom odbore (Herec je autorom početných štúdií o sociálnej politike) rozhodne písať o odbore inom, o literatúre obzvlášť. Už prvý text Fantastika a realizmus však ukazuje, že autorov sociologický prístup k téme je vítaným prínosom. Koniec koncov klasik žánru Ray Bradbury považoval science fiction za „regulárne sociologické štúdie, veci, o ktorých je spisovateľ presvedčený, že sa stanú, keď si dá dve a dve dohromady.“ Herec, dlhoročný predseda poroty súťaže o Cenu Gustáva Reussa a zostavovateľ zborníkov slovenskej SF Krutohlav, sa neobmedzuje na skúmanie morfológie fantastických diel a ich typologických štruktúr v rámci vývinového radu. S literárno-vednými termínmi sa v jeho knižke takmer nestretnete. Obdivuhodný, skutočne encyklopedický súbor vedomostí z rozličných vedných odborov (sociológia, história, filozofia, historická poetika, ale napríklad aj futurológia) Hercovi umožňuje netradičný, syntetický pohľad na vývoj fantastickej literatúry, ale čiastočne aj iných umeleckých druhov ako film či computer art. Východiskovou definíciou science fiction je tu pojem fantastického, respektíve kognitívneho ozvláštnenia (Suvin, 1979), ktorý má korene v ruskom formalizme, kde sa „ozvláštnenie“ používalo zhodne pre realistický i fantastický literárny prúd, lebo „odhaľuje podstatu predmetu a spôsobuje jeho nové prežívanie“ (Šklovskij). Fantastiku Herec zaraďuje do obrazu sveta, ktorý stojí na logike rozumového poznania, a za jej podstatu i základnú tvorivú metódu považuje myšlienkový experiment. Hoci sa netají svojimi čitateľskými preferenciami, nejde mu o to, aby za každú cenu vyzdvihoval fantastiku nad realistickú literatúru a na rozdiel od niektorých žánrových rádoby-teoretikov sa neoháňa Gilgamešom ani Homérom, aby vyhral v nezmyselnom spore „kto bol prvý“. Podrobne si všíma súvislosti vyčlenenia vedeckej fantastiky z hlavného realistického prúdu literatúry (Verne, Poe, Shelleyová) v kontexte vedy druhej polovice 19. storočia, aby postupne ukázal základné charakteristiky žánra – simulácia, neofília, diskurzívnosť, autoreferenčnosť, rekurzívnosť a ďalšie. Nesleduje dôsledne vývinovú líniu žánrov – horor od H. P. Lovecrafta po Stephena Kinga, science fiction od H. G. Wellsa po Neala Stephensona či fantasy od J. R. R. Tolkiena po Roberta Holdstocka –, ale zameriava sa na rozmanité problémové okruhy: filozofické (hranice poznania), sociokultúrne (realita ako sociálny konštrukt), psychologické (nadprirodzená hrôza v literatúre) alebo genologické (miešanie subžánrov). Za prínosné považujem, že Herec sa v širšom kontexte svojich úvah nevyhýba ani faktom ako masová popularita triviálnej SF alebo významný vplyv premenlivého komerčného úspechu na vývoj fantastiky.

       V detailnom rozbore subžánru cyberpunk, ktorý sa zrodil v americkej SF 80. rokov, autor v niektorých kapitolách opúšťa esejistické poňatie textu a smeruje až k hranici fiktívnej publicistiky a literatúry. Ide skôr o komplexný pohľad na fenomén cyber-kultúry, než len o štúdiu o výraznom literárnom prúde postmoderny. Trocha sa však obávam, či účinok eseje v našom kultúrnom kontexte neoslabí fakt, že autorom spomínané ťažiskové diela mnohých renomovaných súčasných autorov cyberpunku (John Shirley, Linda Nagata, Michael Swanwick, Jack Womack, Jeff Noon) zatiaľ nevyšli v slovenských ani českých prekladoch. Ku cti knižky na druhej strane slúži, že nerešpektovaním geta domácej science fiction & fantasy scény nadväzuje na najlepšie zahraničné práce v danej oblasti. To je asi jediná cesta, ako našu vedu vymaniť z provinčnosti.

       V tretej eseji Herec skratkovito predstavuje vybrané diela svetskej fantastickej literatúry 19. a 20. storočia ako texty s mystickým posolstvom a náboženské utópie. Táto interpretačná stratégia je legitímna a umožňuje autorovi postaviť vedľa seba také odlišné romány ako sú Swiftove Gulliverove cesty, Heinleinov Cudzinec v cudzej krajine či Robinsonova trilógia o kolonizovaní Marsu. Nechýba samozrejme ani masovo populárna knižná séria Duna od Franka Herberta, ktorý SF chápal ako „modernú herézu, ktorá pri špekulatívnom uvažovaní zachádza až na hranu.“

       Z celkového zamerania knihy trocha vybočuje záverečná esej Utópia Star Treku. Treba však povedať, že z hľadiska širšieho čitateľského publika je to po predchádzajúcich náročnejších kúskoch bezpochyby vítané odľahčenie. Posledný text zároveň dokazuje variabilnosť Hercovho štýlu – voľba štylistických prostriedkov prezradí (skôr než v poznámke sám autor), že esej vznikla na základe prednášok pre príslušníkov fanúšikovského hnutia, takzvaného fandomu. Väčšmi než v ostatných štúdiách obohacuje autorov jazyk britká irónia a aforistická skratka a k autentickosti prispievajú aj jeho obdivuhodné znalosti televíznej popkultúry. Pri porovnávaní utopických vízií socialistickej fantastiky z NDR, Československa či bývalého Sovietskeho zväzu s americkým seriálom Star Trek však pozornejší čitateľ pod nánosom humoru nájde aj veľkú dávku smútku z toho, čo sa môže stať, keď sa literatúra ocitne pod nemilosrdným tlakom ideológie. Osobne ma v tejto súvislosti potešilo pripomenutie tvorby Zamjatina, ktorý sa u nás neprávom ocitol takmer v zabudnutí, zatiaľ čo kadejaké sezónne psuedohviezdy fantasy sa tu tešia celkom nekritickému kultu.

       Kniha Cyberpunk je v našich končinách nevídaný intelektuálny výkon. Trúfam si tvrdiť, že pre Herca znamená science fiction rovnako ako pre Stanislawa Lema „vedeckú prísnosť a zároveň privilégium tvorivej slobody, teda napriek všetkému filozofiu, aj keď preoblečenú za literatúru.“

       Celkom na záver ešte jedna okrajová poznámka. Škoda, že sa výnimočná Hercova práca dostáva k čitateľovi v takej beznádejne zlej obálke, ktorá pripomína prvú lekciu výučby práce s Photoshopom. Najmä, keď kniha z veľkej miery rozoberá literárnu tvorbu generácie, ktorá si hovorí vizuálna.