Všechna práva © Interkom 1984 - 2002

Jozefa Girovského žiadnemu z priaznivcov slovenskej fantastiky predstavovať netreba. Je dvojnásobným víťazom Ceny Gustáva Reussa a jej dlhoročným, veľmi úspešným účastníkom, publikoval vo Fantázii, Logruse, Ikarii, Nemesise a iných slovenských či českých periodikách. Debutoval na stránkach zborníka Krutohlav 91-92, kde sa dostala jeho poviedka Poklad. Dnes, po desiatich rokoch tvorby a súťaženia je tu konečne knižka. Zbierka poviedok, ktorá poskytuje dôstojný, reprezentatívny a zároveń čitateľsky príťažlivý výber autorových próz.

       Aké sú tieto poviedky? Teraz váham čo napísať, lebo tí, čo väčšinu z nich čítali v zborníkoch Krutohlav 95, 96, 97 a 98 či vo Fantázii, to vedia možno lepšie než ja. Ostatní sa zase s charakterom Jožovej tvorby a jeho prínosom k dejinám slovenskej fantastiky (akokoľvek pateticky to znie, je to pravda), môžu zoznámiť v hutnom, informačne nasýtenom doslove Ondreja Herca. Tento najvýznamnejší slovenský teoretik v oblasti fantastickej literatúry trefne poukázal na to, že jednou zo základných čŕt Girovského próz je nevšedná schopnosť... priblížiť svety svojej fantázie čitateľovi prostredníctvom každodenného sveta našej skutočnosti (s. 155) Spomeňme si len na poviedku Začiatočníci s nádherným obrazom dedinských babiek, sledujúcim omšu prostredníctvom počítača. A ono spomenuté priblíženie nám autor podáva v neobyčajne kultivovanom, na obrazy bohatom jazyku, v atmosfére skutočnej mágie slova (s. 156).

       V Jožových poviedkach totiž vonkoncom nejde len o to, čo sa deje, ale ako nám to autor približuje. Samotný príbeh jeho próz býva nenápadný, nebohatý na vonkajšie udalosti. O to viac si však môžeme vychutnať jemné odtienky, parodické narážky či posuny. Pokus o vraždu je v poviedke Posledné pytačky vykreslený v rytme fascinujúceho baletu smrti (pozri s. 145), typická trojica skúšok hrdinu pri pokuse o zisk princezninej ruky v texte Zubaté slnko zasa pôsobí ako parodizujúca groteska – ryby s prsteňmi lietajú vzduchom, červené mravce zasypávajú hrdinu makom a vytúžená kráska sa napokon mení na železnú pannu. Ak k uvedeným príkladom pridám tvrdenie Kornela Foldvariho o Girovskom ako majstrovi detailu (pozri zadnú stranu obálky), môžem s čistým svedomím skonštatovať, že Girovský je básnik. Nezaujíma ho príbeh, odvíjajúci sa v časopriestore a náhlivo utekajúci ďalej a ďalej, ale kratučký, akoby s časom nesúvisiaci okamih krásneho prekvapenia. V pamäti sa nám vynárajú obrazy Rissy hľadiacej spoza okna zamrežovaného železnými prútmi na kvapky dažďa – a o chvíľu ďalej jej posledné okamihy na hranici. Dračica v poviedke Prispôsbujem sa krútiac bokmi vchádza do jaskyne... slastne priviera oči, jej mihalnice hádžu tiene na oblé líca (s. 15), Xerodik zrkadlí svoju krvilačnosť v nenápadnom sklenenom črepe, Žofia a Adam v Anjelovi strážnom neprestajne čakajú na TEN okamih, v ktorom sa KONEČNE stretnú, a ktorý bude zároveň ich koncom. Poviedka ako prežiť jar je zasa celá komponovaná ako spev o kolobehu prírody. Nevšednou atmosférou zaujme aj epicky najucelenejší dvojdielny cyklus o tarzanách (Tarzana, Sezóna v Apide).

       Spôsob spracovania vtláča Girovského poviedkam pečať neopakovateľnosti – takže len veľmi ťažko sa dá hovoriť o vzoroch, podobnostiach či súvislostiach, maximálne o inšpirácii. A ani ako literárneho historika ma to vonkoncom nemrzí. S radosťou priznávam, že neviem, čo je odkiaľ a ako to vzniklo. Jednoducho to je. Ruža je ruža, skonštatovala voľakedy na začiatku dvadsiateho storočia poetka Gertrude Steinová. A Jožo, ako básnik, je tiež schopný povedať dávno známe inak. Pod jeho perom ožíva dávno známy homunkulus či drak v úplne inej podobe. Pritom jeho poézia nekĺže po povrchu. Girovský dokáže povýšiť lyriku na filozofiu (s. 155), píše Ondrej Herec v už spomenutom doslove. Jožov vkus a prirodzený ostych zároveň texty bezpečne chránia pred zveršúvaním akýchkoľvek téz. Poučenie preniká čitateľovi do duše nevtieravo – ako pekná vetička, aforizmus či prekvapivá pointa.

       Zvláštna, mimočasová atmosféra je (nevdojak – alebo náročky?) podporená zoradením záverečnej trojice poviedok. Prvé dve z nich (O štyroch divokých koňoch a Zubaté slnko) sú voľne prepojené postavou Filipa, človeka bez presnejšie určených čŕt. V protiklade ku klasickej fantasy, v ktorej je povaha a výzor postáv viacmenej daná hneď v úvode, aby sme sa mohli sústrediť na príbeh, v Girovského poviedkach nachádzame neznámeho protagonistu – takže napätie textu z veľkej časti spočíva v (zbytočných a neúspešných) pokusoch poodhaliť jeho identitu. Vskutku zbytočných, pretože Filip je jednoducho Pán Niekto, skôr svedok než hrdina, postava, na ktorej nevýraznom pozadí sa výrazne odrážajú farby Girovského obrazov a detailov. Do nebezpečných situácií sa dostáva akoby nevdojak, je nimi zasnene vlečený (v poviedke O štyroch divokých koňoch napr. nestíha sledovať zrážky Orlandovho meča s palicou tretieho útočníka, s. 107, v nasledujúcej poviedke je už spomenutým spôsobom doslova zahádzaný rybami s prsteňom, makom a takmer zovretý železnou pannou) – a napokon vyviazne bez najmenšieho škrabnutia. Pokrčí plecami a sústredí sa, aby našiel kone (s. 130, záver titulnej poviedky). Tajomný pútnik kráča ďalej. Ako lyrický hrdina, vnášajúci do epiky nevšedne snivý rozmer.

       Preklenutie Zubatého slnka s nasledujúcou poviedkou Posledné pytačky zasa tvoria postavy čarodejníka Mereditha a Bianky. Čarodejník sa v prvom z textov objavuje ako starý, bezmocný, homunkulom ovládaný porazenec, v druhej poviedke je zobrazený ako mladý adept, ktorý sa nivočením urodzených pytačov v bizarných skúškach snaží získať ruku krásnej Bianky. Prvá poviedka vysvetľuje ponurú atmosféru druhej, presnejšie, jemne ju naznačuje. Chimerická predstava Bianky tu dostáva konkrétnu podobu, groteskné skúšky prežité Filipom sa vracajú v podobe Mredithových snáh o naplnenie citu.

       Nuž áno. Girovský to hltačom objemných epických fantasy ság neuľahčuje. Jeho texty sú hutné, kompaktné, viacvýznamové, vyžadujú čitateľovu spoluprácu. Alebo ako to autor pekne povedal sám v poviedke Rissa – Mlčky predpokladajme, že máme predstavivosť, a vydolujme v sebe zvyšky empatie. Možno to budeme potrebovať (s. 5). A určite to bude stáť za to.