Interkom: Reussova Revúca 2002

Cena Gustáva Reussa je jednou z mála literárnych súťaží (všeobecne, nielen v oblasti fantastiky), kde sa porotcovia nemôžu schovávať za suché bodové hodnotenie, za anonymnú stenu, ktorá delí svet krutých sudcov a neschopných autorov ;-) V Cene Gustáva Reussa totiž porotcovia riskujú až dvakrát – raz, keď píšu svoje posudky k poviedkam v zborníku Krutohlav a druhýkrát – oveľa bezprostrednejšie – keď sa s autormi stretnú zoči-voči v rodisku Gustáva Maurícia Reussa, polyhistora 18. storočia a priekopníka slovenskej fantastiky. Riskujú, keď vstupujú do ringu, ktorý nesie nevinné označenie „Reussova Revúca“ – tak ako to urobili cez víkend 10-12. mája 2002.

Tohtoročné stretnutie autorov, porotcov a zástupcov mesta Revúca sa nieslo v komornej atmosfére a... v očakávaní finálového stretnutia majstrovstiev sveta v hokeji. Prioritou tentoraz nebol literárny seminár, ale to, ako dostať televízor do sály, kde sa spomínaný seminár mal konať. Byť dobrým autorom a príjmať poučenia skúsených je síce pekné, ale byť majstrom krajšie ;-) Nuž, ale aj popri atmosfére „Ja Palfy, mať hokejku, strieľať!“ sa nejaké tie dva tucty prítomných snažili dokázať, že im ide o hľadanie zmyslu života v sádzaní písmenok – že má literatúra svoje čaro rovnako ako... puk?

Táto akcia má už svoje zabehané pravidlá – napokon, išlo už o siedmy či ôsmy ročník (nikto z prítomných to nevedel presne) tohto podujatia. Stretli sa tu viac-menej starí známi, pribudlo len pár nových (a zaujímavých :-) tvárí. Napr. Andrej Tusičišny, ktorý získal v CGR 2001 druhé miesto, Dušan „Duke“ Fabian (ktorý zaujal schopnosťou oponovať porote) či Mischo Jedinák (ktorého básne v aktuálnom plátku SFK Planéta Opíc sú skutočne dojímavé – rec. neskôr). Jednoducho, znova sa stretli ľudia, ktorí majú literárnu tvorbu takpovediac v krvi...

Literárny seminár v tomto roku odhalil zaujímavé skutočnosti – napodiv demonštrované prevažne na moje poviedke (ktorá získala cenu mesta Revúca). Zistilo sa totiž, že všetko tu už bolo a že sa teda o originalitu nemôžeme snažiť – resp. nie za každú cenu. Porota v tomto roku spustila na „postmodernú nôtu“ a prinútila nás akceptovať fakt, že aj keď niečo vymyslíme, vždy musíme predpokladať, že už na to niekto pred nami prišiel. Jednoducho, vždy budeme kráčať na hrane plagiátu a podvedomej inšpirácie – a len na porote (resp. jej znalostiach) závisí, či bude naša inšpirácia odhalená, alebo nás pochvália za inovátorstvo. Do poviedok v tomto ročníku (osobitne do textu Saš Pavelkovej) sa napokon pustil každý (aj dievčenská porota literárneho gymnázia v Revúcej!) a porovnávaním s inými textami (v tomto ročníku, aj v minulosti) hľadali, či to bolo alebo nebolo originálne (resp. dobré). Nuž, a výsledky? V prípade Saš porota usúdila, že Alexandra vychádzala z Kukučkinho vajca C. J. Cherryhovej – až kým ich Lady fantasy nevyviedla z omylu (pretože inšpiráciou bol Môj nepriateľ Barryho Longyeara :-) V mojom prípade dokonca usúdili, že to bolo vcelku originálne a tak som im radšej nepripomínal, že meno hrdinu Enio Morricone a partia pokru nemôžu byť výmyslom mojej hlavy. Každopádne, analýza toho, čo autor svojim textom myslel, je skutočne zábavná vec – pokiaľ vás z toho neslúša komisia za zeleným stolom...

Samozrejme, okrem literatúry tu boli aj iné veci – predovšetkým nádherná príroda v okolí Revúcej a hokej. Výlet na hrad Muráň stál skutočne za to, a dvojhodinový výstup do kopca je tou správou predohrou dychvyrážajúcemu výhľadu na okolie – úplne chápem Gustáva Reussa, ktorý tu napísal román o ceste na Mesiac. Skala Cigánka (bez asociácií!) sa jednoducho týči nad okolím tak, ako sa slovenská zástava vzpriamila na hokejovom tróne ;-)