Všechna práva © Interkom 1984 - 2003

       Väčšina autorov socialistickej fantastiky vychádzala z predpokladu, že vývoj rozumných bytostí vo vesmíre je okrem malých odchyliek rovnaký. V Jefremovovovej poviedke Srdce Hada sa pozemskí kozmonauti stretnú s kozmickou loďou humanoidov, ktorí dýchajú fluorovodík. Napriek tomu sa však takmer na nerozoznanie podobajú ľuďom. Kozmonauti komunistickej budúcnosti ľudstva zväčša nachádzali vo vesmíre ľudí, preoblečených za mimozemšťanov – až po triedny boj, historické víťazstvo robotníckej triedy a sochy hrdinov socialistickej práce.

       Tvorcovia doteraz ozvláštnili Star Trek zástupcami dvestoosemdesiatdeväť druhov mimozemských bytostí (ak som ich správne spočítal). Neviem, ktorému neznámemu zákonu vesmíru vďačí písmeno „t“ za to, že sa ním začínajú názvy najväčšieho počtu druhov – tridsaťtri. Anglická abeceda však nemá jediné písmeno, ktorým by sa nezačínal názov aspoň jednej rozumnej rasy Star Treku.

       Lenže pohľad na obrazovku nás presviedča, že ľudia nie sú etnickou menšinou Star Treku. Nejde len o početný pomer exotiky k človečine: aj Vulkánci, Klingonci, Cardassiánci, Romulánci a iní mimozemšťania sa od ľudí zväčša odlišujú len nepodstatnými vonkajšími detailmi. Praktický Američan Roddenberry potreboval, aby sa posádka Enterprise mohla vylodiť na planétach s dýchateľnou atmosférou. Seriál s predstaviteľmi bez tváre a bez tela, ukrytými väčšinu deja v nemotorných skafandroch, by si ťažko získal divákov. Priliehavé rovnošaty, eroticky zdôrazňujúce krivky herečiek aj mužnosť ich partnerov, sú divácky vďačnejšie. Rekvizity a kostýmy, vhodné do kyslíkovej atmosféry, sa ľahšie vymýšľajú aj vyrábajú a sú častejšie použiteľné – a teda aj lacnejšie ako náročná výroba kulís nepredstaviteľne exotického prostredia.

       Scenáristi Star Treku aj autori socialistických budúcností veľmi dobre chápali, že presvedčiť diváka o vedúcej úlohe komunistickej strany vo svete platinovo-irídiových stonožiek, živiacich sa žulou a čadičom, je rovnako ťažké, ako vysvetliť mu záľubu mysliacich kryštálov v demokracii amerického typu s miestnymi šerifmi a prezidentskými voľbami. Utópia je ľudský vynález a podobne ako erotika potrebuje ku svojej existencii človeka. Troška exotiky ju okorení, príliš veľa fantastického ozvláštnenia ju umŕtvi. Autori hororov nepíšu svoje príbehy pre strašidlá a Star Trek tiež vyrobili ľudia pre pozemských divákov, nie pre mimozemšťanov.

       Robotom, hologramom a mimozemšťanom, ale aj osudom miešancov pozemšťanov s mimozemšťanmi by sa dala venovať osobitná analýza. Výraznými postavami Star Treku sa stali Spock, android Dat, Seven of Nine a bezmenný holografický lekár. Všetci sú len čiastočne ľudskí. Polovičný mimozemšťan Spock je syn pozemskej matky, učiteľky Amandy, ktorá sa vydala za Vulkánca Sareka, lekár je fyzicky len holografickou ozvenou živého človeka. Seven of Nine spoznávame najprv ako kyborga, ktorému sa posádka Voyagera namáhavo pokúša vrátiť jeho ľudskosť. V ďalších epizódach ju autori retrospektívne predstavujú ako Aniku Hansenovú, dieťa na výskumnej lodi svojich rodičov pred asimiláciou celej rodiny Borgmi. Napokon ju vidíme ako človeka, ktorý odmieta opätovne sa vzdať svojej individuality na nátlak kráľovnej Borgov (The Dark Frontier). Nedorozumenia holografického lekára so Seven of Nine v úsilí pomôcť krásnej kyborgizovanej žene stať sa opäť človekom sú komické len na prvý pohľad. Snaha hologramu vyliečiť ju z psychickej traumy a vrátiť jej normálny citový život pôsobí dojemnejšie a ľudskejšie než veliteľsky účelový prístup kapitánky Janewayovej (Someone to Watch Over Me).

        „Už si nemôžete dovoliť prepych, aby ste o sebe rozmýšľali ako o Pohotovostnom lekárskom programe. Stali ste sa plnoprávnym členom posádky,“ karhá Janewayová holografického lekára (Eye of the Needle). Reálne je pre nás to, čo vnímame ako skutočnosť. Mimozemšťan, stroj, dokonca aj hologram, ktorý v nás dokáže vyvolať ľudský cit a presvedčiť nás, aby sme sa k nemu správali ako k človeku, je pre nás človekom. „Protóny, neutróny a silové polia… či nie sme všetci rovnakí?“ hovorí holografický lekár (Someone to Watch Over Me). Aj elektronická ozvena rozumnej bytosti má nárok na práva a povinnosti človeka, keď dokáže riadiť svoje správanie a uvažovať o zmysle svojho života: „Hmm… hologram, ktorý sa sám programuje. Ako využiť takú schopnosť? Založím si rodinu? Vybudujem armádu?“ zvažuje holografický lekár svoje možnosti (The Cloud). Holografická technika, ktorú Kathryn Janewayová poskytla rase Hirogenov, po úprave zmenila „korisť na lovcov“. Hologramy sa stali novou rasou, unikajúcou „organickému otroctvu a brutalite“. Aby „oslobodili jedného zo svojich“, unesú holografického lekára, ktorý sa zmieta medzi oddanosťou k Voyageru a náklonnosťou ku svojim holografickým príbuzným (Flesh and Blood I). Hologram s ľudskými schopnosťami sa môže stať nositeľom dramatického konfliktu, lebo má vlastnosti človeka.

       Dramatický potenciál týchto postáv vyplýva z možností, daných ich neúplnou ľudskosťou. Spočiatku sú to len náčrty, ktoré scenáristi a herci postupne napĺňajú obsahom ľudskej povahy, umožňujú im osobnostný vývoj v konfrontácii s ostatnými postavami seriálu a s jeho utopickou kultúrou: „Pri prvom nápade vytvoriť Spocka mi ani na um nezišlo zamyslieť sa nad touto postavou. Chcel som iba špicaté uši a mierne diabolský výzor,“ napísal Gene Roddenberry. Experimentálne modely ľudskosti v laboratóriu Star Treku umožňujú skúmať povahu a podstatu človeka: „Hoci niektorí ľudia tvrdia, že Star Trek je élen` science fiction a nie vážna dráma, dokázali sme zobraziť niektoré veľmi hlboké ľudské city. To je jedna z vecí, ktoré sa mi na Star Treku páčia“ (Altman, Mark A.: Mission Ops: `Attached'. Star Trek Communicator February/March 1995: 18 – 20).

       Poručíčka Saaviková iba nesmelo, v rodnej vulkánčine, kritizuje admirála Kirka: „Je taký ľudský!“ Jej krajan Spock zhovievavo obraňuje svojho priateľa: „Nikto nie je dokonalý“ (Star Trek II: The Wrath of Khan, réžia Nicholas Meyer, 1982). Tvorcovia podtitulkami netaktne preložili do ľudskej reči dôverný dialóg Vulkáncov, ktorí úsmevne vyjadrili záverečnou vetou slávneho filmu Niekto to má rád horúce toleranciu humanistickej utópie voči vonkajším odlišnostiam rozumných bytostí, ale zároveň vážne pochybujú o našej definícii človeka: Ak pokladáme seba samých za meradlo ľudskosti, myslíme aj na tie svoje vlastnosti, ktoré by iní nemuseli pokladať za ľudské?

       Nesúďme, aby sme neboli súdení. Zaľúbený milionár dokázal odpustiť svojej budúcej manželke, že nie je ženou; mimozemšťania nám azda odpustia, že sme iba ľudia.

       Únosca a „nový majiteľ“ Data Kivas Fajo sa rozčuľuje nad jeho ľudskou nepoddajnosťou: „Ten bezcitný android dokáže pozoruhodne dobre vyvolať city u iných“ (The Most Toys). V epizóde Déjá Q sa mimozemšťanka Guinan a Q rozprávajú o Datovi: „Môžete sa od neho veľa naučiť.“ „Iste, je to robot, ktorý udeľuje lekcie ľudskosti.“ Súdny proces dokazovania ľudských práv Data v jednej z najlepších epizód seriálu sa skončil uznaním androida ako plnoprávnej osobnosti (Miera ľudskosti – The Measure of a Man). Pochybnosť a hľadanie definície človeka v hraničnej situácii, aj keď ide o mimozemský rozum alebo rozum v podobe stroja, umožňuje autorom Star Treku psychologickú drobnokresbu, ktorou sa z figúrok triviálnej SF stávajú živé postavy.

       Hľadanie ľudskosti v hraničných situáciách je tradičnou črtou umeleckej literatúry a nachádzame ho aj v najlepších dielach socialistickej fantastiky, napríklad v príbehoch Sergeja Ivanoviča Pavlova. V románe Oceánonauti (Okeanavty, 1972) potápač Greg Sobolev objavuje v organizme hlbokovodného kalmara „sensoling“, bionickú repliku mozgu svojej lásky Lotty. Myseľ človeka sa desí postupnej straty ľudskosti v tele morského živočícha a spácha samovraždu. Greg sarkasticky odporúča odovzdať mozog „do leningradského inštitútu bionetiky akademikovi Keromovi. Je to mozog jeho dcéry. Pre vedu náramne zaujímavá vec.“ Dramatický konflikt Pavlovovho románu Mesačná dúha (Lunnaja raduga 1 – 2, 1978, 1982) je založený na osamelosti supermana, nadľudskými schopnosťami oddeleného od ľudstva, ktorému celý život slúžil, túžiaceho prekonať svoju výnimočnosť a stať sa opäť človekom.

       Tam, kde sa fantastický príbeh stáva „traktátom o vlastnostiach človeka,“ strácajú význam žánrové hranice aj ideologické bariéry. Do seba zahľadený trh americkej science fiction sa len zriedka správa prívetivo k európskym votrelcom, ale príbehy Josefa Nesvadbu, napísané v hlbokom socializme, mali úspech v USA aj v iných krajinách, lebo ich výpoveď o hľadaní „tváre človeka“ presahuje historické podmienky, ktoré podnietili ich vznik: „Písal. Nebránil sa tu preto, že by chcel ujsť alebo zahájiť prevrat. Bránil posledné hodiny svojho života pred samovraždou, lebo chcel napísať svedectvo. Traktát o vlastnostiach človeka“ (Nesvadba, Josef: Ztracená tvář. In: Einsteinův mozek, 1960).

       Scenáristi Star Treku sa zhodli s marxistickými ideológmi aj v názore, že ľudstvo ešte ani zďaleka nie je zrelé. Počína si celkom dobre, ale je zaťažené atavizmami. Vedeckí komunisti v tejto súvislosti hovorili o poznačení socializmu „materinskými znamienkami kapitalizmu“. Roddenberry podpísal rezolúciu proti Vietnamskej vojne a v prvej sérii sa vyhýbal vesmírnym inváziám a kozmickým vojnám. Aj v nasledujúcich sériách ich jasne predstavuje ako čosi nesprávne a zlé. Pre pacifistu Roddenberryho je vrodená agresívnosť človeka atavizmom, ktorý treba prekonať. Boj medzi posádkou Enterprise a Klingoncami v epizóde The Day of the Dove zámerne privodí energetická bytosť, živiaca sa agresívnymi emóciami. Po odstránení vonkajšej príčiny konfliktu niet dôvodu pokračovať v boji.

       V mnohých epizódach predstavitelia vystupujú za odstránenie násilia, ako napríklad vulkánsky filozof Surak: „Teší ma, že máme rôzne názory. Kiež sa spolu staneme niečím, čo je väčšie, ako súčet nás dvoch“ (The Savage Curtain). V epizóde Encounter at Farpoint chce vesmírny poloboh Q súdiť ľudstvo. Picard mu dokáže hodnotu ľudstva tým, že oslobodí porobenú živú bytosť, ktorá bola zdrojom energie kozmickej stanice.

       “Krok do nekonečného priestoru je začiatok vašej zrelosti,“ hovorí mimozemšťan ľuďom v románe Horsta Müllera Kurz Ganymedes (NDR, 1962). Aj pre mimozemšťanov Star Treku sú kozmické lety len začiatkom zrelosti ľudstva. V epizóde Arena prenasleduje Enterprise loď Gornov, ktorí zmasakrovali posádku kozmickej základne Federácie na planéte Cestus III. Vysoko vyvinutí Metroni zastavia obidve lode a vysadia Kirka s veliteľom Gornov na neobývanej planéte, aby sa schopnejšia rasa osvedčila v súboji vybratých jednotlivcov. Podľa výsledku súboja chcú Metroni zničiť aj loď porazených. (Áno, uhádli ste, predlohou scenára bola jedna z najslávnejších SF poviedok všetkých čias, Aréna od Frederica Browna.) Kirkov protivník odmietol všetky ponuky na zmierenie, no Kirk ho proti vôli Metronov nezabil po svojom víťazstve. Metron, odetý do gréckeho rúcha, sa zjaví Kirkovi a oznámi mu, že s ľudskou agresívnosťou to nie je celkom beznádejné: „Pozhovárame sa zase o desaťtisíc rokov“.

       To, o čo vlastne ide, je utopický ideál človeka. Dokonalá spoločnosť sa nemôže skladať z  nedokonalých jednotlivcov.

       V klasických socialistických utópiách stačilo po vybudovaní ideálneho štátu prispôsobiť obyvateľov osvietenou výchovou. Osvietenská idea perfektibility, zdokonaliteľnosti človeka, bola prítomná v celej socialistickej fantastike, ktorá kládla mimoriadny dôraz na „vysoké morálne vlastnosti človeka“ (Šefner, Vadim: Kruglaja tajna, Moskva 1977; Kulaté tajemství. In: Skromný génius. Praha 1985). V reálnom socializme bolo zavše počuť povzdych úprimne presvedčených komunistov, ktorí neboli členmi strany len z vypočítavosti (boli aj takí): „Máme socializmus, ale kde sú socialisti?“ V prototype socialistickej fantastiky, v Jefremovovej Hmlovine Andromedy, je najdôležitejším povolaním budúcnosti učiteľ. Veda Kong hovorí: „Minuli sa časy, keď nedostatky výchovy ospravedlňovali vrodenou povahou človeka. Dnes je každý zle vychovaný človek výčitkou pre celú spoločnosť.“ V poviedke Dmitrija Bilenkina Prípad na Ganyméde zaznieva túžba po ideálnom človeku, pripomínajúca ideál individualistickej utópie v dielach Roberta Heinleina: „Kto zmeral hranicu možností človeka? Tí, čo sa k nej ani len nepriblížili? Ak majú eunuchovia posudzovať lásku, strachopudi riziko, byrokrati tvorivosť, je to do smiechu i do plaču“ (Dmitrij Bilenkin, 1980).

       Star Trek dokáže byť neúprosný, keď ide o človeka. Všetky série sú postavené na axióme, že človek sa musí rozvíjať až po hranice svojich možností. Najmä Enterprise, ale aj Voyager a kozmická stanica Deep Space Nine sú plné čestných, talentovaných, vzdelaných a usilovných ľudí, ktorí sa ničím nedajú odstrašiť od dokonalej práce a perfektnej morálky.

       Utópia dokonalého človeka v Star Treku je taká „fascinujúca“ preto, že je individualistická. Je perfektibilitou mnohostranného rozvoja, zahrnujúcou viac ideálov. Zmestí sa do nej chladná logika Vulkánca Spocka aj vrúcna citovosť humanistického lekára McCoya, otcovská autorita Kirka, absolútna spoľahlivosť oddanej Uhury, technicky bezchybná výkonnosť Scottyho, pyšná udatnosť Klingonca Worfa, filozofický nadhľad kapitána Picarda, dokonca aj strojová dokonalosť androida Data a komicky samoľúba profesionalita holografického lekára.

       Utópia slobodného jednotlivca v Star Treku oživuje dramatický pátos antickej tragédie, keď stavia človeka pred osudovú nevyhnutnosť voľby medzi rovnako neľudskými alternatívami. „Prečo ste to spravili?“ pýta sa Spock Kirka, ktorý zachránil priateľovi život za cenu života vlastného syna Davida aj zničenia lode, ktorú miloval možno ešte viac ako syna. „Potreby jedného sú rovnako dôležité ako potreby mnohých,“ usiluje sa Kirk vysvetliť svoje rozhodnutie povinnosťou priateľa a zároveň ospravedlniť svoje správanie zodpovednosťou veliteľa za člena posádky (Star Trek III: The Search for Spock, réžia Leonard Nimoy, 1984).

       Individualizmus utópie slobodného jednotlivca má svoje hranice. Vulkánske príslovie Potreby mnohých sú dôležitejšie ako potreby niekoľkých alebo jednotlivca povyšuje záujem kolektívu nad záujem jednotlivca. Celý zákon kolektivistickej utópie znie Jeden za všetkých, všetci za jedného. Dve čiastkové pravdy sa môžu navzájom doplňovať a vytvárať vyššiu pravdu, ale zároveň môžu klásť na človeka nezlučiteľné požiadavky. Kapitán lode je zodpovedný za každého člena posádky – ale syn nie je jej členom. Príčinou Kirkovej osobnej tragédie sa stalo plnenie povinnosti: Urobil „len to, čo musel“.

       Hrdinovia Star Treku sa aj vo vzdialenom vesmíre, v neuveriteľných dobrodružstvách a napriek fantastickým ťažkostiam správajú v súlade so svojou rolou: divák vie, o čo ide, keď kapitán Kirk koná ako kapitán a Scotty ako dokonalý technik. Kirka degradovali z admirála Hviezdnej flotily na kapitána a všetci sú spokojní (Star Trek IV: The Voyage Home, réžia Leonard Nimoy, 1986). Kirk, Spock alebo McCoy sa pre mnohých divákov stali symbolmi Star Treku, lebo Kirk ťažko môže byť menej kapitánom, rovnako ako Spock nemôže byť menej Vulkáncom a McCoy menej lekárom. Prestali by byť sami sebou, a to by im diváci ťažko odpustili. K hodnovernosti príbehu patrí presvedčivosť hlavných hrdinov. Psychologické komplikácie milo dramatizujú dej až vtedy, keď sa symboly utopickej dokonalosti začnú správať ako živí ľudia.

       Humanizmus Star Treku smeruje k poľudšteniu človeka a jeho umeleckých modelov – mimozemšťanov, androidov, hologramov, kyborgov – a nie k ich idealizácii ani k rekonštrukcii. „Zdokonalenie ľudskej podstaty“ mení človeka na čosi, čo už nie je ľudské. Vzorom neľudskosti v Star Treku sa preto nestali Klingonci, Romulánci, Cardassiánci ani iní mimozemšťania, ale Borgovia, humanoidi zmenení na neľudí kyborgizáciou, syntézou so strojom. Normou ľudskosti v Star Treku nie je abstraktný ideál, ale človek – taký, aký je.

       V poslednej epizóde série The Next Generation (All Good Things) pokračuje vesmírny poloboh Q v procese proti ľudstvu, začatom v prvej epizóde série (Encounter at Farpoint) a v ďalšej skúške hovorí Picardovi: „Proces sa nikdy neskončí. Chceli sme len vidieť, či ste schopní troška si rozšíriť horizont... na zlomok sekundy ste mali netušené možnosti... o to by ste sa mali usilovať, nie mapovať hviezdy.“ Mimozemšťanka Guinan mu odpovedá za ľudí: „Dokážu sa učiť a vedia sa prispôsobiť. To je ich najväčšia prednosť“ (Q Who ?).