Všechna práva © Interkom 1984 - 2003

Otázka, kedy bude nový Kulhánek, ktorá sa v posledných mesiacoch stala mantrou vo všetkých špecializovaných sci-fi kníhkupectvách v Česko-Slovensku, získala pred pár dňami konkrétnu odpoveď. Nový Kulhánek je v predaji. Ak sa pýtate, ktože, alebo čože to je ten Kulhánek, tak vedzte, že ak má česko-slovenská literárna fantastika nejakého bestseleromakera, je ním práve tento český spisovateľ, krstným menom Jiří. Mnohé z Kulhánkovho komerčného potenciálu naznačila už útla zbierka poviedok To je přece nesmysl (1994), za prvý poctivý bestseler však môžeme označiť až autorov románový debut Vládci strachu (1995), ktorý čitateľovi ponúkol fascinujúcu zmes drsnej akcie, splatterového humoru, estetiky béčkových filmov, upírskej mytológie a absolútnej rezignácie na akékoľvek vyššie literárne hodnoty. Vládci strachu sú dosiaľ zároveň posledným Kulhánkovým rozsiahlejším kompaktným epickým celkom, v ktorom si autorova imaginácia vystačila len s jedným zväzkom. Nasledovali minimálne dvojdielne romány Cesta krve I. – Dobrák (1997), Cesta krve II. – Cynik (1997), Divocí a zlí I. – Čas mrtvých (1999), Divocí a zlí II. – Hardcore (1999), Divocí a zlí III. – Temný prorok (2000), Divocí a zlí IV. – Kříže (2000), v ktorých Kulhánek potvrdzoval svoj status zásadného hrdinu pokladničných blokov v kníhkupectvách pochybnej povesti, aby túto odyseu zavŕšil dvojdielnym románovým metatextom Noční klub I. (2002), a Noční klub II. (2003). Všetko ostatné, čo o Kulhánkovej tvorbe potrebujete vedieť, vám spoľahlivo napovedia názvy jeho kníh.

       Hoci prvý diel Nočného klubu vyšiel už v minulom roku, prvýkrát som s čítaním „nového“ Kulhánka vydržal, až kým nebude kompletný. Predovšetkým preto, že som nechcel niekoľko mesiacov čakať na to, ako Noční klub dopadne, hoci som mal o deji už vopred pomerne jasnú predstavu, ale aj preto, že som sa rozhodol Nočnému klubu čeliť v recenzii a chcel som tak urobiť zoči-voči celému príbehu.

       Noční klub je banálnym akčným príbehom o spisovateľovi, ktorý nielenže berie spravodlivosť do vlastných rúk v rámci akejsi undergroundovej organizácie, ale zároveň musí čeliť následkom svojej predchádzajúcej literárnej činnosti. Hoci samotná, bizarne sa javiaca zápletka v sebe skrýva istý zvrátený pôvab, rámcový príbeh Nočného klubu je predvídateľný až hrôza. Dovolím si dokonca tvrdiť, že milovníci tzv. recepčne náročnejšej prózy by z neho mohli dostať vkusový herpes. A pritom je Nočný klub prvým Kulhánkovym románom, ktorý by si s ironickým nadhľadom mohli vychutnať aj tí, ktorí sa kontaminácii brakom vyhýbajú s rovnakou zanovitosťou, s akou sa Kulhánek vyhýba psychológii postáv, existenciálnemu rozmeru naratívnej štruktúry, či epistemologickej diverzii hodnôt. Samozrejme, v tom prípade, ak by boli ochotní zoznámiť sa zo študijných dôvodov i s predchádzajúcou majstrovou tvorbou.

       Kulhánek, poznajúc svojho čitateľa, ponúka mu v Nočnom klube presne to, čo očakáva – zopár fyzicky nesmierne disponovaných nadbytostí, nemotivované násilie, explicitnú akciu, brutalitu, dynamiku, atraktívne prostredia, atď. – ale, snáď preto, aby sa sám pri písaní nenudil a možno preto, aby svoje typické krvavé orgie ozvláštnil, koncipuje príbeh Nočného klubu ako metatext celej svojej predchádzajúcej románovej tvorby. Príbeh Nočného klubu je totiž príbehom spisovateľa Jánskeho, Kulhánkovho alter ega, ktorý sa, okrem toho, že trestá tam, kde zákon nemôže – v priebehu románu stane upírom, nad-upírom a ešte niečím viac, zároveň pácha genocídu, stará sa o ruskú sirotu, precestuje pol sveta, romanticky vzplanie, lieta, prežije pád z lietadla atď. – venuje aj písaniu brakovej literatúry. Úspech mali už Jánskeho Upíri – Kulhánkovi Vládcovia strachu, v priebehu Nočného klubu pán Jánsky dokončí a vydá Cestu krvi a píše i Divokých a zlých. Kulhánek tak akoby predvádzal anatómiu literárnej tvorby – ponúka nám príbeh spisovateľa a zámerne ho vystavuje situáciám, ktoré sú mu inšpiráciou. Nové kontexty tak získava nie len aktuálny Noční klub, ale spätne i všetky predchádzajúce Kulhánkove opusy. Nespornou nevýhodu, žiaľ, je, že ich preto treba znovu čítať. Nikdy som si nemyslel, že moje rozhodnutie prečítať každú knižku, ktorú budem recenzovať, minimálne dvakrát, budem považovať za chybu. Stalo sa mi to až pri Nočnom klube. Vždy som sa považoval za ortodoxného „Kulhánkofila“, každú jeho knižku som zhltol na jeden záťah a vynikajúco sa bavil. Kulhánkovo vykalkulované efektné spisovateľské remeslo, rytmus, s akým buduje v čitateľovi pocit bezpečia, aby ho vzápätí vystavil totálnej deštrukcii, poetizované opisy násilia, popkultúrne odkazy, drsné hlášky, detailné láskyplné opisy zbraní, to všetko ma napĺňalo dionýzovskou katarziou. Nebolo to inak ani v prípade Nočného klubu, až kým som ho nezačal čítať znova. A potom to na mňa doľahlo, nuda, marazmus, utrpenie, dramatické zvraty stratili náboj prekvapenia, akcia vybledla, hlášky prestali byť cool, zostali len trápne. Ešte bol čas, aby som sa k starším Kulhánkovým textom nevracal, ale dúfal som, že nové kontexty a zvýznamnenia vyplývajúce z Nočného klubu mi budú dostatočnou satisfakciou. Ale nie. Kulhánek je, zdá sa, skutočne len na jedno použitie. Ale čo, v kine si za stovku kúpim hodinku a pol zážitku, prečo by ma mali mrzieť dve, tri, štyri stovky za knižku, ktorá mi poskytne šesť až osem hodín fantastického čítania. Že sa nedá čítať znova, nevadí, Kulhánek sa v antikvariáte určite predá.

Kulhánek, Jiří: Noční klub 1., 2., Praha, Klub Julese Vernea 2002; 2003

recenzia bola povodne písana pre Inzine.sk