Všechna práva © Interkom 1984 - 2003

       Utópia neznámeho priestoru je v Star Treku zároveň utópiou neznámeho času; utópia budúcnosti je tým realistickejšia, čím viac sa opiera o minulosť. Skvelé nové svety socialistickej fantastiky trpeli nehodnovernosťou, keď budúcnosť vyhlasovali za prítomnosť a budúcnosť visela vo vzduchoprázdne bez kontaktu s prítomnosťou.

       Klasická prvá séria Star Treku, Original Series, pôsobí bezstarostne optimisticky v porovnaní s televíznymi seriálmi 90-tych rokov, ako sú Space Ranger, Space 2063 alebo temný Babylón 5. Keď bol veliteľom Enterprise kapitán Kirk, budúcnosť bola ešte mladá a v poriadku. (Napodiv je to práve tá budúcnosť, ktorá sa čoraz hrozivejšie stáva našou prítomnosťou, a vôbec sa nám nezdá byť v poriadku.) Svetlá budúcnosť ľudstva, porovnateľná s víziami komunizmu v dielach socialistických autorov, potemnieva v sériách The Next Generation, Deep Space Nine a Voyager.

       Kolektív pozemských anjelov poľudštili mimozemšťania. Svojimi ľudskými nedostatkami oživujú utopicky dokonalú posádku. Spolu s androidom Datom vytvárajú ďalšie zdroje dramatického potenciálu podľa doteraz neprekonaného vzoru pána Spocka. So schematicky jednostranným zobrazením posádky Enterprise v prvej sérii osviežujúco kontrastuje vypočítavá ziskuchtivosť Ferengiho Quarka, barmana v Deep Space Nine: „Chamtivosť je večná,“ znie desiaty zákon Ferengov (Prophet Motive; False Profits).

       Dvestoosemdesiatpäť Zákonov zisku rasy Ferengov (Rules of Acquisition) podrobne definuje sebectvo ako hybnú silu správania rozumných bytostí. Ferengovia aj iní mimozemšťania Star Treku sú realistickými protihráčmi hrdinov bez bázne a hany, čo nepoznajú iné ciele a motívy ako ušľachtilé záujmy ľudstva.

       V socialistickej fantastike podliehali svojim osobným záujmom takmer výlučne záporné postavy. Individuálny záujem jednotlivca v nej bol znakom „nižších stupňov vývoja spoločnosti“ a „prežitkom minulosti“. V nížinách triviálnej fantastiky sa potulujú čiernobiele postavy už od čias arkadických a bukolických utópií. Ideál neľudskej dokonalosti straší čitateľa socialistickej utópie rovnako ako čitateľa vesmírnej kovbojky alebo diváka cukríkových televíznych seriálov.

       Cardassiánec Garak je špión v maske podliezavého krajčíra, podliak, slizký podvodník, luhár a chladnokrvný vrah. Možno práve preto sa do príťažlivého darebáka zaľúbi Zia, dcéra arogantného Gul Dukata, toho istého generála, ktorý zapríčinil, že Garak sa stal tým, čím je. Nedorozumenia s mimozemšťanmi sa však v príšerí politických machinácií stávajú zámerným bojom. Worf nenávidí Romuláncov (The Neutral Zone), ktorí mu zabili rodičov pri útoku na Khitomer, keď zradne predstierali spojenectvo s Klingoncami. Star Trek ohrozuje vlastnú utópiu čoraz realistickejším zobrazením medziľudských vzťahov.

       Star Trek sa nestal antiutópiou, no výrazové prostriedky autorov stále intenzívnejšie vyjadrujú hrozbu premeny utopickej budúcnosti na distópiu. Pokojný tón vedeckého diskurzu v rozhovoroch posádky o odborných problémoch prerýva štekanie vojenských povelov v úsečnej klingončine a syčivej cardassiánčine. Kozmická stanica Deep Space Nine pôsobí znepokojivo cudzím dojmom proti prehľadne funkčným, pravouhlo a kruhovo konštruovaným lodiam, stavbám a strojom Federácie. Herman Zimmerman, dizajnér sérií Star Trek – The Next Generation aj Star Trek – Deep Space Nine, vychádzal pri jej návrhu z predstavy, že Cardassiánci uprednostňujú elipsu pred kruhom i tupé a ostré uhly pred pravými. Čisté geometrické línie kulís v epizódach Original Series, plné žiarivých farieb a jasného svetla, sa menia na gigerovsky pochmúrne labyrinty bojových lodí Borgov a Romuláncov. Slávnostné fanfáry oslavy pokroku prehlušujú disonantné akordy zvukových efektov. Atletické postavy pozemských kozmonautov zatieňujú znetvorené masky mimozemšťanov. Tichý výboj phaserového lúča, nastaveného na omráčenie protivníka, prehlušili výbuchy kozmických krížnikov s tisíckami obetí v nemilosrdných vesmírnych vojnách.

       Ideálny kolektív Star Treku namáhavo hľadá porozumenie v zložitých vzájomných vzťahoch galaktických kultúr a čoraz ťažšie sa mu dodržiava utopicky optimistická zásada: „Cudzinec je priateľ, ktorého sme doteraz ešte nestretli.“ Do deja vstupujú obavy spisovateľov SF od Wellsa po Neffa: „Ak prídu, tak len preto, aby nás zožrali“ (Neff, Ondřej: A co mimozemšťané, snědí nás ? In: Klon '98, Chomutov 1998).

       Sny o najlepších budúcnostiach ľudstva by neboli dosť výrečné, keby sa k nim nepridružili aj hrozby tých najhorších. Uskutočnená utópia sa mení na svoj opak, na antiutópiu. (Spomeňme si na ideály totalitných utópií 20. storočia, fašizmu a komunizmu, uskutočnené v praxi.) Kolektivistická utópia sa stáva dokonalou až vtedy, keď dokáže človeka olúpiť o jeho osobnosť a premeniť ho na súčiastku sociálneho stroja. Občania „Jednotného štátu“ v distópii Jevgenija Ivanoviča Zamjatina My, napísanej v počiatkoch sovietskeho režimu v Rusku, nemajú nijaké súkromie ani mená, sú označení číselným kódom a ich život je do detailov organizovaný. Vzbura jednotlivca nemá nádej na úspech, ale ani štát dokonalého útlaku ju nedokáže úplne vylúčiť. Najhlbšou príčinou individualistického protestu je sama existencia jednotlivca.

       Mimozemšťania Star Treku sú čoraz cudzejší a hrozivejší. Kolektívne vedomie Borgov, nedosiahnuteľné nijakým terorom totalitného štátu, už nie je ľudské. Divák nadšený utópiou slobody vníma umelé mravenisko kyborgov ako antiutópiu, ale zo svojho hľadiska sú utopicky dokonalým kolektívom.

       „Oslobodili sme ich od chaosu a dali im poriadok,“ hovorí kráľovná Borgov o asimilovaných rasách. „Nezabili sme ich, dali sme im dokonalosť,“ vysvetľuje v tej istej epizóde bývalej Seven of Nine, teraz opäť Anike Hansenovej, prednosti kyborgizácie jej rodičov a slabosť jedinečnej individuality ľudského jednotlivca (The Dark Frontier II). „Vnášam poriadok do chaosu... kedysi sme boli ako vy, slabí, poruchoví, organickí,“ hovorí Datovi o ľuďoch. „Vy, Dat, ste protirečenie, stroj, ktorý prináša chaos. Ja som Borgovia, začiatok a koniec, som jedna, ktorá je mnohými.“ „Veriť vo vlastnú dokonalosť býva znakom šialenstva,“ odpovedá Dat (Star Trek VIII: First Contact, réžia Jonathan Frakes, 1996).

       Kontakt človeka so stelesnenou utópiou sa aj v prípade Borgov premenil na katastrofu. Na začiatku vojny s nimi Federácia stratila tridsaťdeväť lodí a oplakala 11 000 obetí. Picardova argumentácia proti asimilácii ľudstva civilizáciou Borgov pre nich nemá zmysel: „Sloboda a sebaurčenie sú irelevantné. Musíte sa podriadiť!“

       „Ľudia radšej zomrú!“ znie Picardova hrdinská odpoveď.

       “Smrť je irelevantná,“ ľahostajne odvetia Borgovia (The Best of Both Worlds II).

       O niekoľko dní Borgovia asimilujú Picarda. Symbol humanizmu Federácie premenili na kyborga. Volá sa teraz Locutus a je poverený vyjednávať s vlastnou posádkou: „Odpor je zbytočný. Váš doterajší život sa skončil. Odteraz nám budete slúžiť.“ Locutus, meno, ktoré Borgovia dali svojmu „hlasu pre ľudí“, môže po latinsky znamenať „hovorca“. V angličtine zároveň pripomína výraz „locust“, názov žravej kobylky, ktorej mračná už v Biblii spustošili Egypt, ale aj anglické slovo „holocaust“ pre fašistickú genocídu 2. svetovej vojny.

       Ľahostajná zúrivosť, s ktorou si Borgovia podrobujú celé rozumné rasy, pripomína utopickú túžbu totalitných režimov zjednodušiť zložitý život v slobode na prostý poriadok väzenia, aj agresívnu ľahostajnosť fundamentalistických teroristov k ľudskému životu i k základným hodnotám západnej civilizácie, ku slobode, rovnosti a iným právam jednotlivca: „Rozdiel medzi generálmi a teroristami je len rozdielom medzi víťazmi a porazenými“ (The High Ground). Ak Borgovia považujú vedomosti a schopnosti iných rás za bezcenné, jednoducho ich ničia, lebo neuznávajú právo na iný spôsob života ako svoj vlastný. Slobodné civilizácie odsudzujú na zánik ako degenerované anarchie v mene geometrického poriadku utópie.

       Ničivé lode Borgov majú tvar pravidelných geometrických telies, jednoduchej kocky a gule. Pri pohľade na lode zblízka a záberoch ich vnútra však oko kamery ukazuje hrozivo neprehľadný labyrint človeku nepriateľskej techniky, inšpirovanej humanoidnými rasami pred ich asimiláciou civilizáciou Borgov. Zložitosť slobody a jednoduchosť poriadku sú propagandistické fikcie totality. Antiutópia je karikatúrou utópie, jej grimasou v zrkadle poriadku.

       Borgovia v Star Treku predstavujú antiutópie socializmu aj demokracie, obavy utopického myslenia z víťazstva techniky nad človekom aj z uskutočnenia totalitných antiutópií. Morbídnym symbolom víťazstva mŕtveho poriadku nad živým človekom je bozk kráľovnej Borgov s androidom Datom vo filme Star Trek VIII: First Contact, réžia Jonathan Frakes, 1996.

       Najstrašnejšie na tejto distópii však je, že predstavuje porážku rozumu sebou samým. Borgovia asimilujú iné rasy pre ich poznanie. Picardovi na otázku, prečo to robia, odpovedajú: „Chceme sa zlepšiť.“ Utópia dokonalého človeka sa zmenila na svoj protiklad. Borgovia symbolizujú najhoršie obavy rozumu desiaceho sa premeny na svoj vlastný opak, na ničivé šialenstvo chaosu, ktorý predstiera, že je poriadok.

       Idea sociálneho a vedecko-technického pokroku aj dejinný optimizmus a humanizmus Star Treku vychádzajú z rovnakých filozofických zdrojov osvietenského racionalizmu ako ideológia socialistickej fantastiky. Ľudstvo na Východe aj na Západe malo pred očami ušľachtilé ciele novovekých utópií: ideály pokroku, slobody a rovnosti, šťastie a blahobyt vďaka vede a technike, mier a jednota na Zemi aj vo Vesmíre. Vizionárske čaro Star Treku spočíva v tom, že ponúka utópiu, v ktorej sú všetky technické problémy riešiteľné, tak ako pomocou rozumu a dobrej vôle možno vyriešiť každý konflikt rozumných bytostí. Tento model je nepochybne utopický, ale povedzte, poznáte krajší?

       Nápad predstaviť Star Trek ako utópiu vyplynul z môjho dlhoročného nesústavného sledovania televízneho seriálu a ešte dlhšieho – o čosi sústavnejšieho – záujmu o modernú fantastiku ako nositeľa súčasnej sociálnej utópie. (Zavše si spomínam na príjemný pocit, že vykonávam ilegálnu činnosť, ktorý som mal pri sledovaní Kirkových a Spockových dobrodružstiev vo vysielaní ORF na čiernobielom televízore značky Dajana.) Za posledné impulzy na spracovanie vďačím organizátorom bratislavského Istroconu '99, brnianskeho Draconu '99 a pražského Star Trek Conu 2000, ktorí mi ponúkli predniesť túto tému.

       Prvá prednáška pôvodne vychádzala zo štúdie Karlheinza Steinmüllera Beinahe eine sozialistische Utopie v knihe „Unendliche Weiten...“ (Star Trek zwischen Unterhaltung und Utopie), 1997, Ed. Kai-Uwe Hellmann a Arne Klein. K ďalším zdrojom patria knižné vydania príbehov Star Treku, sekundárna literatúra (Sander, Ralph: Das Star Trek – Universum 1 – 2, 1994; Cornell, Paul, Day, Martin a Topping, Keith: Der Neue Trek – Episodenführer, 1996; Farrand, Phil: Cap'n Beckmessers Führer durch Star Trek The Next Generation 1 – 2, 1997 – 1998; Whitfield, Stephen E. a Roddenberry, Gene: The Making of Star Trek, 1968; Thiesen, Stephan: Star Trek Science, 1997; Nemecek, Larry: The Star Trek: The Next Generation Companion, 1995 a iné) vrátane časopiseckých štúdií a publicistiky.

       Uvedomujem si nepohodlie, spôsobené slovenskému čitateľovi anglickými názvami epizód a filmov. Bol to však jediný spôsob, ako zjednotiť odkazy na pôvodné zdroje, často známe len z originálu, inokedy zas z rôznych, neraz nepresných prekladov. Uvedenie odvolávok na filmový materiál aj na literatúru priamo v texte (bez poznámkového aparátu) možno znižuje jeho prehľadnosť, ale dúfam, že uľahčí orientáciu aj čitateľovi, ktorý sa o Star Trek aj SF zaujíma iba príležitostne.

       Mnohí slovenskí a českí trekisti mi pomohli svojimi pripomienkami. Za neoceniteľnú odbornú pomoc som osobitne zaviazaný znalcom a prekladateľom MVDr. Dane Krejčovej a JUDr. Janovi Pavlíkovi. Za ďalšie vecné pripomienky ďakujem Martine Nemsilajovej, Petre Pštrossovej a Ing. Martinovi Vaněkovi. PhDr. Františke Vrbenskej ďakujem za pomoc pri zisťovaní bibliografických údajov. Martine Pilcerovej vďačím za zapožičanie časopisov.