Interkom: Stroj času po uhorsky

So samopalmi na pleci sa vydávajú Kapa a Pepe do roku 1526*, aby zmenili tok dejín. Stroj času postavili podľa plánov zosnulého matematika a palebnou silou svojich zbraní chcú presvedčiť šéfa Turkov Sulejmana, aby si to s tým Moháčom predsa len rozmyslel.** Lebo ak sa to vydarí, nebudú Habsburgovia, nebude Trianon, a nebudú ani boľševíci, a ani nacisti. Maďarsko/Uhorsko bude prosto veľmocou.

Základnú zápletku tejto novej SF komédie z Maďarska, pretkanej prvkami magického realizmu, by bolo možné rozvinúť mnohými smermi. To, že film režíroval Miklós Jancsó, snáď najkontraverznejší (vekovo šliape už osemdesiatku) filmový režisér v Maďarsku, dáva tušiť, že film nebude jednoduchý, ba bude priam bláznivý.

Snáď práve preto sa dostal motív cesty časom iba do druhého plánu filmu. Skutočne nie je dôležité, či takáto cesta možná je, alebo nie. Celému filmu dominuje slovný (a miestami i telesný) súboj dvoch hlavných protagonistov. Žiaľ, tento 85 minútový súboj film skôr rozbíja, pri4om je na4im podotknúť, že niektoré z „črepín“ nemajä humor. ( Kým napríklad Pepeho pokus dohovoriť sa s Turkami zo 16. storočia lámanou angličtinou, je geniálny, tak napríklad policajný zásah zo začiatku necháva diváka na rozpakoch ).

Otázke vierohodnosti fantastična autori scenára venovali, zdá sa, pomerne málo pozornosti. I keď na základnú otázku – ako je to možné? – odpoveď dostaneme, sekundárne otázky ciest časom ostali bez povšimnutia.

Podľa filmu totiž do času možno cestovať pomocou zakrivenia priestoru tak, že priestor zakrivíme natoľko, až sa pretne sám so sebou v zvolenej časovej línii. K tomuto potrebnú energiu možno získať zo špeciálnej H₂O, ktorá sa nachádza v jedinej studni v Maďarsku. Ale už napríklad otázku viacnásobného výskytu jednej a tej istej osoby v tom istom časovom období autori ignorovali, podobne ako aj tým súvisiacu otázku existencie paralelných svetov v tom istom čase. Alebo napríklad nie je jasné ani to, či smrť Turka zo 16. storočia, spôsobená guľkou zo storočia 21.-ho, má, alebo nemá vplyv na dejiny. A rovnako ostal i nerozvinutý, hoc naznačený, motív genetických príbuzných, či otázka všesvetového (či aspoň všeuhorského) sprísahania.

Ako sa dej filmu odvíja, fantastično stále viac a viac stráca na vážnosti a upadá do lacného „Deus ex machina“. To vidíme terárs pri úteku Pepeho z väzenia, čo mala byť snáď pocta pánovi Vernovi, či pri riešení beznádejnej situácie konečného návratu „domov“ , kedy už nebolo špeciálnej H₂O, lebo ju Pepe vypil.

Záver filmu vypointovali autori pomerne otrepaným, aj keď šikovne zinscenovaným názorom, že aj keď sa cesta časom podarí, výsledky zmeny budú katastrofálne. A vtedy ostáva už iba klišé: hor sa opäť na stroji času do času.

Domáce kritiky, aspoň tie z Internetu, boli skôr odmietavé. Režisérovi vyčítali prílišnú rozomletosť príbehu, ba dokonca niektoré tvrdili, že režisér si vyrobil film vlastne iba sám pre seba. A mnohorakosť symbolov vo filme spôsobila, že čo kritik, to iný názor na skutočné posolstvo filmu.

Sám sa ale domnievam, že z hľadiska SF (ktoré hľadisko nezohľadnila ani jedna mnou čítaných kritík), je film, aj napriek svojim chybám, prínosom pre tento žáner. Po dlhom čase som totiž opäť videl film bez potokov krvi, film, v ktorom bolo možné sledovať konfrontáciu „obyčajného“ človeka s cestou do času, film, ktorý sa, snáď až príliž rozšafne, ale predsa len neako vrátil k najjednoduchejším problémom cesty časom. Tak trebárs čo robiť vtedy, keď sa človek do toho času konečne dostane a zistí, že vlastne už pôvodne bolo všetko inak, či v prípade, keď treba strieľať a zistí sa, že náboje zostali „doma“…

* Len drobná poznámka: v roku 1526 Sulejman II. porazil uhorské vojská pri Mohácsi. Uhorským vojskám vtedy velil král Ladislav II., ktorý po bitke v blízkom potoku zahynul. Táto bitka otvorila Turkom cestu do Európy, odkiaľ sa ich podarilo vyhnať až o 150 rokov neskôr.

** Kto čítal Strážcov času od Poula Andersona, bude iste súhlasiť, že bitka pri Moháči by bola určite jedným z uzlových bodov, kde by bolo bývalo možné (ak pripustíme možnosť cesty časom) meniť tok dejín. Vo filme však nič nenaznačuje, že by scénaristi boli bývali použili Andersonovu teóriu, ba zdá sa, že autori skôr koketujú s myšlienkou, či Maďarsko dnes vie byť vôbec svetové.