Všechna práva © Interkom 1984 - 2005

Roboty, androidy a iné formy umelej inteligencie (UI) môžu byť postavami filmu. UI vystupovali prevažne vo vedľajších úlohách, kým automatizácia nezmenila pracujúce masy na davy nezamestnaných a médiá rozšírili vo verejnosti legendu technokratov, že vstup umelej inteligencie do každodenného života je na dosah ruky. Ľudia s nevôľou pripúšťajú, že čosi „umelé“ by sa im vyrovnalo alebo dokonca dokázalo predčiť ich. Konštruktér v Asimovovej poviedke presviedča manželku: „(Robot) je užitočný, dobrý a láskavý. Nemôže byť iný, lebo práve na to sme ho vyrobili.“ Našťastie môže, lebo kde by sa ináč vzal dramatický konflikt a napínavý dej?

       Analýza úplnej filmografie o umelej inteligencii by si vyžiadala prinajmenej dizertačnú prácu. Nasledujúca tabuľka len ilustruje podoby, stupeň inteligencie, postoj k človeku a úlohu UI vo filme.

       

       Vonkajšia podoba umelej inteligencie sa pohybuje od homunkula z alchymistickej retorty a hlineného Golema cez mechanické zariadenia, kovového humanoida (robota) po organickú nápodobu človeka (androida). Ku klasifikácii patria umelé inteligencie bez ľudského výzoru, obrovské alebo miniatúrne, v podobe zvierat alebo s groteskným výzorom, aj UI mimozemských civilizácií. Cyberpunk priniesol do umenia a zábavy inteligenciu, rozptýlenú v počítačovej sieti.

       Na škále inteligencie sa UI umiestňuje v rozpätí od výkonných idiotov cez rovnocenných partnerov človeka až po nepochopiteľne dokonalé, človeku nadradené bytosti. Znova sme sa ocitli na hranici transcendentna, aj umelo vyrobeného. A môžeme sa mýliť, ak od neho čakáme súcit so svojím tvorcom.

       Postoj UI k človeku určujú zväčša jej tvorcovia, ľudia. Rippertov Homunkulus (1916) a Frankensteinov netvor (Frankenstein, James Whale 1931, podľa románu Mary W. Shelleyovej Frankenstein, čiže moderný Prometeus 1918), praotcovia literárnej aj filmovej UI, predstavujú prototypy vzbúrených umelých inteligencií, ktoré sa obrátili proti človeku pre neschopnosť tvorcu zaobchádzať so svojím výtvorom. Protikladom megalomanských, mocibažných či zošalených UI túžiacich ovládnuť ľudstvo alebo vesmírnych agresorov sú poslušní služobníci, láskaví pomocníci a komické postavičky robotov. Vedľajšia postava sa v nich zmenila na rekvizitu.

       Šesťdielny nemecký seriál Homunkulus der Führer (1916) predvídal vzostup a pád Hitlera, jeho Tretej ríše aj kultu nadradenej bielej rasy. Homunkulus je krásny, silný a desaťnásobne inteligentnejší ako človek, ale „nemá dušu“. Nenávistný diktátor chce zničiť ľudstvo, ale napokon ho zabije blesk zoslaný bohmi či „rozhnevanou podstatou vesmíru“. Historicky je seriál zakotvený v kultúre protikladných hodnôt vedy a povery v industriálnej civilizácii.

       Po stáročia sa „umelé“ zobrazovalo ako protiklad „prirodzeného“. Descartes sa domnieval, že ľudia budú vždy nadradení strojom, lebo majú jedinečnú schopnosť – rozum. Osvietenci pokladali rozum za dar, pomocou ktorého sa ľudstvo naučí ovládať svoj osud a nepodliehať predurčenému poriadku. Ten istý rozum sa usiluje zostrojiť umelú inteligenciu, ktorej azda nebude rovnocenným partnerom. Kyle Reese hovorí Sarah Connorovej: „(Terminátorovi) nemôžeš rozumne argumentovať,“ lebo o sebe nerozhoduje, je naprogramovaný, aby zabíjal. Nepozná lásku, súcit ani vinu, nerozlišuje dobro od zla. Borgovia Star Treku poznajú jediný argument: „Menejcenné organické bytosti sa musia asimilovať do Kolektívu, odpor je zbytočný.“

       Megalománia moci, genocída a sadomasochizmus sú hybnou silou mnohých UI. Ich postavy sú neraz alegorické, podobne ako postavy stredovekých moralít. Autoreplikácia robotov, androidov a kyborgov produkuje kolektívne programovateľný rezervoár inteligencie. Ľudstvo produkuje (aspoň vo filmoch) hrdinských jednotlivcov: John Connor, Rick Deckard aj Jean-Luc Picard sú záchrancovia ľudí pred hrozbami umelých inteligencií, bašty organickej inteligencie, jedinečné individuality.

       Lenže nie je aj človek programovaný podvedomím, kultúrou, výchovou a povahou? Ako by reagovali ľudia, keby umelé inteligencie vyhlásili: „Prichádzame v mieri a s dobrou vôľou?“ Pravdepodobnú odpoveď možno nájsť v inej obľúbenej otázke fantastiky: „Čo by sme si počali, keby Kristus znova zostúpil na Zem?“ Strach z neznáma a sklon k násiliu by asi opäť viedli k výzve „Ukrižuj!“

       Ústrednou postavou klasického filmu Deň, keď sa zastavila Zem (The Day the Earth Stood Still, Robert Wise 1951) je predstaviteľ mimozemskej civilizácie Klaatu. Jeho rasa „nemá s nami nič spoločné“, vojny, hlúposť, peniaze, smrť ani mocichtivých tyranov. Zodpovednosť za rozhodnutie o osude „absurdnej civilizácie ľudstva“, ktorá začala ohrozovať iné rozumné rasy vo Vesmíre, však leží na kovových pleciach robota Gorta, kozmického policajta a Klaatuovho pomocníka: „Ak chcete rozšíriť násilie mimo vašu planétu, spálime ju na uhoľ.“ V novele Harryho Batesa Farewell to the Master (1940), podľa ktorej bol film nakrútený, je ústrednou postavou Gort: „Ja som pán!“

       Výskum genetiky a umelej inteligencie zahmlil hranice medzi človekom a strojom a zaplavil svet produktmi technokultúry. Fantastické filmy a televízne seriály reagujú na skutočnosť mimo virtuálnych svetov priemyslu zábavy, keď čoraz menej rozlišujú ľudí od strojov: čoraz ťažšie je identifikovať, či UI je hlavná alebo vedľajšia postava, aj to, kto je skutočný netvor.

       Robocop má ľudské hodnoty a je ľahké predstaviť si ho ako človeka bez rekvizít kyborga. Terminátor je metaforou opozície človeka a stroja, ale v hybride konštrukčných prvkov aj psychiky človeka a stroja sa v konfrontácii T-800 s T-1000 presúva romantický boj organického proti mechanickému a dobra proti zlu do vnútra postavy. Vedľajšie postavy, roboty a androidy vo filmoch Blade Runner a v obidvoch Terminátoroch aj kyborgizovaní Borgovia Star Treku, metaforizujú rozdiely a podobnosti ľudskej a strojovej formy vedomia, ich neisté hranice. Terminátorovi stačí kožená bunda, motocykel, slnečné okuliare a automatické zbrane, aby sa umiestnil medzi obyvateľmi Los Angeles ako človek. Ľudia sú súčasťou každodennej techniky a Terminátor sa správa ako oni. Polymorfný vražedný robot v Terminator 2: Judgement Day dokáže meniť nielen svoj výzor, ale aj sociálne roly lepšie ako človek. Napokon nemožno rozlíšiť človeka od stroja: témou Asimovovej poviedky Dvestoročný muž aj Columbusovho filmu Bicentennial Man (1999) je úsilie citlivého a tvorivého robota stať sa človekom. Ľudia ho napokon uznajú za seberovného za cenu smrti.

       Filmy o umelej inteligencii potvrdzujú Baudrillardovu hypotézu: „Simulakry predbiehajú realitu… invertujú kauzálny a logický poriadok reality a jej reprodukcie“; vo svete simulácií nie je nič viac ani menej „reálne“ ako hocičo iné. Filmové simulakry popierajú Platónovo rozlíšenie vzoru a nápodoby.

       Za jedno z rozhodujúcich kritérií života sa dlho pokladala schopnosť reprodukcie. Autoreprodukčné UI sa zdajú vedľajšie a menejcenné v porovnaní s „prirodzene“ sa rozmnožujúcimi ľuďmi. Intenzívne maskulínny Terminátor však eroticky oslovuje ženské publikum a groteskná kráľovná Borgov v Star Treku sexuálne zvádza androida Data.

       Umelá inteligencia má úlohu vedľajšej postavy podobne, ako v mnohých filmoch ženy. V Blade Runnerovi lovec androidov Deckard skúma, či Rachel je android alebo žena a zistí, že mu na tom nezáleží. Séria filmov o Votrelcoch popiera konvenčné zobrazenia ženy ako milenky, manželky a opatrovateľky a navracia sa k tradícii Medúzy, succuba, čarodejnice a netvora.

       Deľba práce medzi pohlaviami aj oddelenie verejného a intímneho podporuje spoločenský poriadok. Vzťah medzi socialitou a sexualitou skrýva ambivalencie a strašidlá. Virtuálne reality Frankensteina aj počítačovo generovaného sveta Matrixu hľadajú odpovede na tú istú otázku: odkiaľ sa berú deti a hrdinovia?